FlyBoy

Po pravde mi nebere, ako môže tak vyznením uondaná a žánrovo neukotvená hystéria vyvolávať toľko odduševnelých ovácií. Dvojka možno je klasickejšie, resp. súdržnejšie vyrozprávaná a mermomoci sa snaží rozvinúť a znásobiť Matthewom nekorektne nakopnutý fenomén "reálneho" superhrdinstva, ale okrem onoho monotónneho (miestami až trápneho) doprofilovania povahových čŕt ústredných postáv (Kick-ass, Hit Girl, Motherfucker) a zaradenia skupinového wow efektu ala "Justice League" a ich rivalov, s ničím extra osožným teda neprichádza. Skôr je patrný deficit dospeláckej elity (či už kladnej alebo zápornej), na Big Daddyho sa len batmanovsky spomína, Frank D'Amico na veky odpočíva po zásahu bazukou a Colonel Stars and Stripes stihne nechať amputovať jeden pohlavný úd, rozbiť dve-tri držky, prehodiť pár cool slovíčok a je tzv. na furt uprataný. Potom tu máme fakt, že už jednotka mala trochu problém s relevantným odôvodňovaním grafického násilia, ale Vaughn sa k tomu aspoň staval s určitou príčetnosťou/nadhľadom a zobrazované ubližovanie na zdraví buď hravo štylizoval do podoby opojného filmového jazyka alebo prešibane - cez sociálne siete a iné média - reflektoval onu validovanú "normálnosť" pre on-line generáciu. To Wadlow sa s tým nesere, bez okolkov a bez väčšieho zmyslu morduje nielen nevinných ľudí/záujmové osoby, ale kvôli hybridnému prepínaniu medzi nemiestnou tragédiou a rozjuchanou komédiou, infantilným patetizmom a falošným nihilizmom, šestákovému spracovaniu kľúčových potyčiek a nedostatku trefných narážok či gagov, aj celý potenciál. Ani neviem prečo tomu vlastne dávam trojitú…možno pre to šarmantné nakopávanie prdelí v podaní herecky dospievajúcej Chloe Grace Moretz, pravdepodobne aj vďaka úsilu zrkadliť punkovosť predlohy a asi aj, tak povediac…z ľútosti.

"Clearly I wasn't talkin' to you, big titties! You cherub lookin' motherfucker. I was talkin' to your partner over here, Fake ass handsome McGee! When I'm talkin' to him, I'm talkin' to him. When I say, shut the fuck up, I'm talkin' to you." Budem si ešte pár dní užívať túto hlášku, ako aj celú kostolnú scénu pod taktovkou teenage the fuck up kapitána Dicksona (inu Ice Cube a jeho naložená, hustá vrava straight outta Compton) a potom asi niečo napíšem aj o tom, prečo si myslím, že "21 Jump Street" je aj napriek prkennej réžii obstojným a uvoľneným filmom._______Neviem prečo niektorí recenzenti vyplakávajú ohľadom údajne nedostatočnej chémie medzi hlavnými protagonistami a rád by som sa ich kamarátsky spýtal, či naozaj tak naivne čakali niečo po vzoru "Posledného Skauta". Duo Tatum/Hill nepredstavuje obávane nahláškovanú mašinériu ako Willis/Wayans, ktorá svoj úspech zožala pod diametrálne odlišným, režisérskym vedením a v čase, kedy Shane Black písal jedny z najkúlovejších slovných výmien široko-ďaleko, ale pre zmenu sympaticky nemotorný tandem nového milénia, ktorý šlape na základe bezprostrednej improvizácie a excentricko-súcharskych running jokes. Slabších úsekov neni málo, avšak onu nosnú líniu undercover police as highschool students chalani udržali vďaka svojej uvoľnenosti nad vodou a zjavne nezvládnuté (rozumej sterilitou zaváňajúce) vyplnenie syžetu už potom nebolí ako zásah paralyzérom. Z troch na štyri idem nakoniec z toho dôvodu, že scenár bol vedený pod patronátom Michaela Bacalla ktorého osvojené trademarky zo "Scotta Pilgrima" a "Projektu X" našli uplatnenie aj tu a stali sa osviežujúcou kompenzáciou jalovosti niektorých sekvencíí. Všetky tie R-kové blbnutia snaživých lúzrov a eklektické zapájania gamerských prvkov hýria nápaditosťou, ktorá sa (ak k tomu máte vzťah) nedá ignorovať a jednoducho ma baví. Preto ma ani tak nemrzí, že celovečerný reštart pôvodného seriálu neskončil ako uvedomelá pastiš, ale skôr echt entuziastický variant buddy movie, ktorý takmer vôbec nenudí a plynie si na vlastné riziko.

Záhul...a to ani nie tak z toho, ako umne tu Marc Foster ozvláštňuje zombie žáner, romerovsky pracuje s rámcovými perspektívami alebo za pomoci "sekundového" strihu pokračuje v tradícii Zacka Snydera a taktiež radikálne borí mýty o rýchlosti chôdze nemŕtveho, ale skôr z toho, že neviem ako to mám ohodnotiť. Poväčšina mojich spriaznených duší to tu s prehľadom zasypáva hviezdičkovými štvorkami, ale ja som si na ten zjavne odmäkčený a na všetky strany sa zavďačujúci tón nemohol proste zvyknúť. Užíval som si tie účelové premeny formy, podriadenie sa videohernej filozofii a z toho plynúci dojem spoluúčasti na jednotlivých leveloch a tiež onu všade prestupujúcu chuť prísť s niečim veľkolepým, ale to prvoplánovo forsírované rodinkárstvo či ústupkové vetovanie príznačného gore mi príde ako ťah lacný a pre dielo ako umelecký celok, neprospešný. To tu ale tvrdí prevažná časť nadšene hodnotiacich a očividne to teda nie každého vytáča tak ako mňa:), ale však o nič napokon nejde, ak by sa možno po čase niekde objavil zamýšľaný director's cut s rozvedením moskovskej úrovne, zmiernením elementu heroického buchánia sa do pŕs a zvýraznením postapokalyptického zúfalstva, tak by som sa konenče mohol rozhodnúť, či to na tých 80-90% je alebo nie.

Osobitý thrillerový biják silno poznačený zeitgeistom 90's a hollywoodskym znovuvzkriesením - za každú cenu - senzačných produkcií. Tie sa priam dožadovali po eye-candy charakteroch prednášajúcich sladkasté fráze, kde tu i patetické rozpravy, išlo buď o (anti)hrdinov bojujúcich za spravedlnosť alebo ich revolutujúci protipól. Dvojica Keanu Reeves/Patrick Swayze do tohto vzorca sedí presne na mieru a ich kriminálne pletky na pozadí milostného laškovania majú onu divotvornú auru, ten správne excesívny náboj. Klišé, ktoré s ohľadom na danú dobu, na vtedy takmer neregulovateľný smer mainstreamového prúdu má u mňa pochopenie, je to klišé poľahčujúce, to na ktorom sa rád pobavím a poslušne sa nechám opájať extrovertnými hereckými výkonmi, adrenalínovou akciou a odvahou mrštne sa pohybovať po škále žánrových zákonitostí. Z dnešného pohľadu je potom zaujímavé sledovať, akým autorským vývojom za tie roky prešla Kathryn Bigelow, symbol obávaného nežného pohlavia, ktoré tie gule - na rozdiel od iných pseudo chlapáckych tvrďákov - naozaj má. Zatiaľ čo v "Point Break" sa k problematickým postavám a ustanovenému filmovému štýlu stavia idealisticky, pomáha im v dosahovaní vytýčených cieľov, tak v "Hurt Locker" sú jedinci samostatné individua, ktorým sa síce dostáva autorkinej empatie, ale jej prvú pomoc už nepotrebujú, sú tam vonku sami za seba a stávajú sa (aj za prispenia radikálnej reformy vyjadrovacích prostriedkov) platným nositeľom sebareflexívneho komentára. Túto mini evolúciu momentálne završuje režisérkin posledný počin "Zero Dark Thirty", ktorý predstavuje dokonale chladný, odosobnený a chirurgicky presný rez čo by jedno veľké, procedurálne peklo…tam kde neexistujú víťazi, úmorné focus on je nadovšetko a hlavný predstavitelia sú len ďalšou ihlou v kope sena. Veru zriedkavá metamorfóza. Avšak svedomitú prácu s napätím, ležérne obohacovanie všedných motívov o príbehy nevšedné a neoblomnú istotu v účinnom budovaní akčných sekvencií možno pozorovať už tu a preto sa domnievam, že K.B. síce ide s dobou, ale na bruckheimerovské pätolízačstvo z vysoka sere a ide si tvrdohlavo svoje. Schvaľujem.

Jedna z ďalších, nepopierateľne znamenitých definícii campu...a vôbec nezáleží na tom, či je zámerná alebo (skôr) nie, rozhodujúca sa v konečnom dôsledku stáva jej presnosť a ohybnosť. Na svoju dobu dostatočne vulgárne, prevedením okázalo umelé a priťažlivo banálne...až tak, že sa to nedá nemilovať. Erotická psychadélia v duchu lava lamp aesthetic a subtílnej glorifikácie ženského tela. Nečudo, že sa tento opovážlivo akcentovaný delirický sen Rogera Vadima stal na dlhú dobu nočnou morou Jane Fonda - otvoril jej oči a pomyselne ju pred zrakmi všetkých, anjelov i démonov, odpanil. Z môjho pohľadu sa však nejedná o čosi ponižujúce, ale skôr priateľské a to z jedného prostého dôvodu: R.V. týmto rozšafným výpadom zaručil svojej bývalej manželke kinematografickú nesmrteľnosť a ako sa vravieva, priatelia by si mali pomáhať. Inak Laurentisova lapidárna predzvesť "Flasha Gordona" a zaručene - až dodnes - kult hedonistického diváctva. SoGo. Duran Duran. Barbarella.

Trashy. Campy. Cheeky. Škoda len, že ona prvotne načatá anarchia sa už úplne vymkla kontrole a sploštila sa do šialene zmítoreného sledu zastaralých popkultúrnych narážok, sílených cameočiek (Antonio Banderas, Cuba Gooding Jr.) a toporného recyklovania ošúchaných gagov. Aj keď sa s odstupom času prikláňam k tvrdeniam, že jednotka skôr "vypĺňala medzery z fake traileru", než umne pracovala s dobovým kontextom revolučných povstaní, s daným kanónom exploatácie, tak jej vygradovaný uragán hravej pošahanosti som si vďaka rodriguezovmu zápalu pre vec s potešením užil. Dvojka by strašne chcela byť lakonickou weirdo persiflážou všakovakých grindhouse úletov, ale kvôli čajovému zužitkovaniu potencionálnych punchlines a neochote vyrukovať s niečim pre žáner prínosným, sa očividne jedná predovšetkým o očakávané vyčerpávanie stanovených limitov. Obsadenie hlavných postov a niektoré performances sú však - napriek nerelevantným motiváciam - delikátne. Uraduje žoviálna prezidentúra Carlosa Irwina Estéveza, kontruje výrazom zaseknutý Danny Trejo čo by snaživá konkurencia pre Arnolda Schwarzeneggra a trojuholník uzatvára mazaný záporák Mela Gibsona. Doplňujúce (Amber Heard, Sofia Vergara, Lady Gaga) a pokračujúce (Michelle Rodriguez, Tom Savini, Electra a Elise Avellán) role samozrejme vďaka svojej hereckej bodrosti a fotogenickej uhrančivosti nemôžu uraziť. Pozornosť a (u)tlmené nadšenie ešte udržujú bláznivé skečové parafráze na kadečo možné, od "From Dusk Till Dawn, cez "Mada Maxa", až po "Star Wars" (= len stručný výsek), nemotorné súboje/prestrelky s námatkovo obstojným gore a ono milé načechranie pôdy pre intergalaktický sequel. Zdá sa, že R.R. síce úsmevne pokukuje po ikonických (prí)znakoch klasickej mexploitation, sexistického girls with guns či brakového filmu všeobecne, ale pokiaľ v "Machete" niektoré z týchto prvkov špecificky zintenzívňoval, tak v "Machete Kills" ich proste len rutinne opakuje alebo strojene tápe v impotentnom storyboarde. Navyše ako vyhlásený neortodoxný živel od "ktorého vieme čo a ako dostaneme" sa svojmu fanklubu patrične nezavďačuje a žiaľ, má na krku fázu stagnácie.

Neodvratný rozklad identity a neschopnosť sebareflexie. Hodnotový rebríček v spároch nenásytného materializmu, snobských manierov, slepej dôvery i viery. Život na predpis. Strata kontroly. Pocit osamelosti. Nárok na zmenu, na nové začiatky? Relatívny...a s diagnózou Jasmine vlastne takmer nemožný. Už len (ale nielen) kvôli tomu, že antidepresíva nie sú vitamíny a všetko to dávno zanedbané/ignorované sa postupne stáva mŕtvym, inu - ako sa vraví - time flies by... Nejde a myslím si, že ani nemalo ísť o ubíjajúci realizmus, ale skôr o mierne prešlachtenú divadelnú štylizáciu s dotykom tragikomična, ktorá primerane odôvodňuje niektoré realizačné diferencie ako napríklad nečakane úhľadný vizuál alebo niekoľko kvázi (melo)dramatických detailov počas vybranných rozhovorov. Ku kreslu prikurtuje one-woman show Cate Blanchett posílený konfrontáciou so suverénnymi kreáciami Sally Hawkins, efektívne narábanie s retrospektívami ktoré spĺňajú funkciu jak ozrejmovaciu, tak dej bystro posúvajúcu a samozrejme celoplošná zovretosť celku čo by záruka diváckej pozornosti, dodatočného zadumania. Modrá Allenovi svedčí.

Ďalší, tentoraz viditeľne poslabší kúsok z edície "dovolenkových rozptýlení" nesmrteľného neurotika Woodyho Allena. Scenár sa síce v jednotlivých - do seba nezapadajúcich - epizódkach snaží dolovať zamysleniahodné pointy, ale tie sa pod návalom nepríhodného zlahčovania rozplývajú, strácajú svoj prvotný drive. Taký nesúrodý kočkopes ktorému nesvedčí ani voľba "zmätenej" narácie na základe ktorej človek nevie či sleduje absurdnú frašku, poctu mestu Rím/Taliansku všeobecne, typicky pozdnú allenovskú vzťahovku či romancu so závanom fantastiky, ani krátkozraké narábanie so zaujímavými postavami ktorým sa buď nedostáva patričného prekreslenia (Gerwig, Davis) alebo sa ich osobité status quo zbytočne skrýva poza maestrove parafrázy (Eisenberg, Baldwin). Ešteže sa nám tu pánko objavil, kde-tu utrúsil zlomyselnú poznámku/pošahaný výraz a vyrukoval aspoň s jedným tromfom v podobe operného speváka spievajúceho v sprche...a ten stál fakt za to.

V rámci čo raz viac prepieranej estetiky found-footage, socio-kultúrnych determinácii nastávajúcej generácie a ich kurióznych hyperbol či plastického ozvláštňovania skrz iné, poväčšinou buď spriaznené alebo aj prekvapivo zakomponované žánre - žánrové zvyklosti, ide o uchádzajúci výtvor, ktorý si zatracovať nezaslúži. Po obdobne ladenom "Chronicle" v ktorom sme boli svedkami zovretejšej fúzie dramatického pojednania o looserstve na pôdoryse tínedžerského harašenia/rodičovsko-školskej šikany/carrieovského syndrómu, fanúškovského imitovania vychytávok niektorých herných konzol a superhrdinského sveta (tentokrát) v nadvláde záporakov, tu máme ďalší, sic atmosférou namazaný, ale zároveň aj celkom slepo sa zavďačujúci cross-over obstaravajúci prienik stredoškolského rom-comu kde looseri ostávajú a pre zmenu svoju reputáciu vtipne vylepšujú, odviazaných epic parties snímkov ktorých dominantou sú predovšetkým naštartovaní djz, young bitches and (i)legal substances a napokon katastrofického skoro sci-fi čo by óda na jeden plamenomet. Keby sa to nebálo ísť v tom svojom vyfičanom rebelanstve ešte viac za hranu (auto úprk mohol byť oveľa viac rozvedený a prípadne dovedený ad absurdum) a bezpečnostne sa tu necúvalo pred zamilovanými pusinkami vyjebaných amerických happyendov (ak by chlapec tu tmavovlásku za dunenia skrillexovho bro-stepu pokoril a tej bloncke by sa dvoril až keď by z neho bol vyzretý twenty-something, tak to by bolo hneď o niečom inom). Takto len provizórne odreagovanie/pousmiatie sa nad baviacimi maličkosťami (pes, trpaslík, slow-mo), gradujúcimi kamerovými hrátkami (čelovica, auto, spravodajstvo) a priznanou snahou o atraktívnu senzačnosť konceptu.

Masovo nedivácke cestovanie časom produkujúce (rôzne motivované) kópie svojich cestovateľov a zároveň nespočetné množstvo (rôzne vyložiteľného) metafyzikálneho vystrájania? Nekompromisná negácia časopriestoru a renomovaných teleportačných praktík, trúfalé porušovanie pravidiel vlastného fikčného sveta (mobil) a jeho lišiacke poprevracanie (Granger) či prísne zatajovanie kľúčových infomácii na úkor dočasného uspokojenia a ich následné využitie v prospech záverečného twistovania s dlhodobým efektom? Carruth-samouk, frivoľnosť a vášeň? Áno prosím, môžem kedykoľvek…