maddy

Po minuloročnom dokumente Indie Game som sa na Video Games celkom tešil, ale ono je to tak trocha generický dokument. V podstate nič nové, čo by už rokmi nebolo každému kto sa o videohry zaujíma známe. Tie najzákladnejšie fakty, že Playstation funguje na diskoch, čo je Stream išlo bez problémov vynechať a histórii videohier sa povenovať o niečo viac. Dokument tak väčšinu populárnych konzol, ktoré uzreli svetlo sveta odprezentuje počas prvých pätnástich minút, pri každej spomenie maximálne dve hry a pokračuje sa ďalej. Bez akéhokoľvek ozvláštnenia, fan-factu alebo čohokoľvek iného. V druhej polovici sa už venuje konkrétnejším problém ako napríklad násiliu vo videohrách, s ktorým názorom sa síce plne stotožňujem (páčil sa mi hlavne názor jednej dievčiny, že pokiaľ videohry majú vplyv na nárast násilia v Amerike, ako je možné, že ostatné krajiny vo svete, ktoré tieto hry taktiež hrajú nemajú takú vysokú kriminalitu, resp. incidenty so zbraňami ako Amerika?!), ale opäť to je len do sveta hlásajúci fakt, ktorý je rokmi známi. „Hráč“ sa tu tak prakticky nedozvie absolútne nič nové a „nehráča“ takéto niečo vôbec nezaujíma. Preto mi tak trochu uniká podstata toho pre koho je tento dokument vlastne určený? Zábery z pár hier síce potešia a môžete hádať koľko ich spoznáte, ale to je tak všetko. Rozumiem, že sa nedajú v jednom 90-minútovom dokumente zachytiť všetky významné hry, ale nespomenúť také série s miliónmi fanúšikmi ako Final Fantasy, Metal Gear a mnohé iné mi príde takmer neodpustiteľné :) Vo výsledku tak priemerná jednohubka pre gamerov, ktorý keď si ju pozrú tak im rozhodne nijako neuškodí, ale keď ju vynechajú tak o vôbec nič neprídu, keďže sa tu s najväčšou pravdepodobnosťou nedozvedia ani jeden nový fakt. CELKOVO: 3* (6/10)

No ja neviem ... od filmu s názvom All Cheerleaders Die som nič iné ako totálnu kravinu neočakával, ale ono to zase nie je také čiernobiele ako sa môže na prvý pohľad zdať. Kravina to síce je, ale nie taká ktorá by sa dala jednoznačne odsúdiť. Na to je McKee až príliš zdatný režisér a jeho roztlieskavačky majú zdravé množstvo sebareflexie. Zároveň sa snaží variovať lacné horory z 80. rokov, ktoré sa nebrali vážne a dávali prednosť odľahčenej krvavej zábavke, než by sa snažili diváka seriózne postrašiť. Len tá snaha o sofistikovanú hororovú komédiu sa mi zdá nedostatočne dotiahnutá. Ono to totiž má skutočne bližšie k tej kravine ako k nejakému prešpekulovanému pohrávaniu sa s hororovými konvenciami. Vo výsledku je tu toho dosť málo, málo na komédiu (zasmial som sa asi raz) a veľmi málo na horor (potešila len úplne záverečná scéna filmu). Spád to však má, aj napriek tomu, že človek nie je ani na sekundu napätý a tých 90 minút slušne utečie. Ale od McKeeho by som po znepokojivej Woman z 2011 čakal predsa len niečo prešpekulovanejšie. All Cheerleaders Die je akurát celkom znesiteľná blbosť, nič viac. CELKOVO: 2* (4/10)

Ja sa na tieto Greenové buranské filmy jednoducho neviem napojiť. Nezaujal ma jeho predošlý počin Prince Avalanche a s Joem opäť zasadenom kdesi do vidláckej oblasti v Amerike mám rovnaký problém. Už len z princípu ma dané prostredie prepotených buranov a disfunkčných rodín odpudzuje a keď v ňom chýba aj silný príbeh, tak už má skutočne nemá čím zaujať. Joe mi vôbec neprišla ako akokoľvek silná dráma (ako by aj mohla, keď najsilnejším momentom je útek psa). David Gordon Green nie je zlý filmár, ale ja si nemôžem pomôcť. Na mňa v jeho filmoch nezaberá ten depresívny pocit, o ktorý sa evidentne snaží, nezaberá na mňa ani ten sociálno-kritický podtext, nefunguje na mňa pokus o silnú drámu, ani ma emočne nijako nezasahujú tie životom ubité postavy. U jeho pomalých filmoch sa jednoducho nudím a rozmýšľam, čo tým chcel vlastne povedať? Všetci tam sú nešťastní, zdeptaní, vykecávajú sa zo svojich problémoch a prednášajú kvázi filozofické debaty v podnapitom stave. OK, fajn a? Aspoň, že ten Nicolas Cage bol po dlhej dobe v zaujímavej úlohe, ktorá mu sadla ako uliata a dokazuje, že stále vie čo to uhrať (aj keď svoj výstup z odpadového Ghost Rider 2 mi z pred očí tak ľahko nezmaže). CELKOVO: 2,5* (5/10)

Animovanú sériu Appleseed mám rád, teda hlavne prvý diel, s Ex Machina to už bolo o niečo horšie. Tretí prírastok s podtitulom Alpha je však z prsta vycucané pokračovanie. Spojitosť s pôvodným filmom je len nasilu vynútená zaangažovaním ústredného dua do deja, ale čo je najhoršie chýba tomu akýkoľvek presah, ktorý mali predošlé Appleseedy. Alpha je neporovnateľne jednoduchšia, oveľa priamočiarejšia a prvoplánovo útočí na prvú signálnu. Navyše sa film tento krát aj dosť vlečie a obzvlášť začiatok je dosť rozťahaný, v ktorom sa nič zaujímavé nedeje a vedú sa zbytočné rozhovory. Pokiaľ dôjde na akciu, tak tá je rozmanitá, pútava a svojou veľkoleposťou borí všetky hranice. Dokonca aj ten postapokalyptický svet je perfektne zvládnutý a celkovo je animácia doslovne prvotriedna. Len je trocha smutné vidieť, kde to séria Appleseed dospela. Alpha totiž neponúka nič iné než ohurovanie nad počítačovo čistým vizuálom, avšak bez akéhokoľvek zmyslu. Ako hráča videohier mi to z časti imponovalo (hlavne počas veľkolepého záveru), ale je to dosť málo. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Priznám sa, že o Aaronovi Swartzovi som veľa nepočul, čo je rozhodne veľká škoda, pretože práve o takýchto ľuďoch, ktorí bojujú za „slobodný internet“ by malo byť v dnešnej online dobe čo najviac počuť. Aaron bojoval za práva náš všetkých a ako to už vo svete, resp. obzvlášť v USA býva stal sa nepohodlným, keďže začal ohrozovať nie až tak úplne legálny tok peňazí. Tento dokument mu vzdáva poctu a aj napriek tomu, že sa v podstate jedná len o „talking heads“, ktoré spomínajú na jednotlivé udalosti, tak dokument dokáže udržať pozornosť. Hlavne vďaka inteligentným ľuďom vystupujúcim pred kamerami, ktorí sa neboja prejaviť city, ale ani priznať si vlastné chyby a nevidia veci len jednostranne. Záver je následne natoľko silný, že tie csfďácke hviezdičky nemám najmenší problém zaokrúhliť smerom nahor. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Neškodný, naivný, rodinný pátos vo francúzskom balení. Čakal som o niečo dobrodružnejšie podanie a dostal som síce doslovne prekrásne zábery alpskej prírody a roztomilé zvery v hlavných, aj vedľajších úlohách, ale nič viac. V podstate sa vyše polovica filmu skladá zo záberov psa a chlapca pobehujúceho po horách. To by viac menej k spokojnosti aj stačilo, keby som bol však s tým psom na horách ja sám. Takto to omrzí po pätnástich minútach a ďalej má film problém upútať. Príbeh je zbytočný a mám taký pocit, že baviť nebude ani deti (na to sa tam zbytočne mieša vojna), ani dospelých (pre tých zase bude príliš naivný). V závere sa film navyše zlomí takým spôsobom (zimný útek pred vojakmi), ktorý k predošlej vyše hodine vôbec nesedí. Pravdepodobne sa tu niekto snažil o akýsi presah alebo morálne ponaučenie, ale štýlom ktorý si s predošlými takmer až detinskými minútami odporuje. Vo výsledku som sa nejako extra nebavil, popravde tempo nie je nič moc, ale zase ma to ani ničím neotravovalo. Na to je Belle et Sebastien natočený dostatočne zručne a s citom. Ale vlastne ani neviem prečo som to pozeral ... CELKOVO: 3* (6/10)

Natešený z najnovšieho Grand Budapest Hotel a prakticky aj z predošlého Moonrise Kingdom som sa konečne odhodlal aj na tento vychválený Andersonov kúsok a .... no ja vám neviem, vážení. Podľa synopse a hlavne plagátov som čakal veľmi zvláštny, respektíve zvláštne uletený film a skôr takú potrhlú komédiu. Výsledkom je v jadre nečakane trpká dráma, ale samozrejme v takom hravom, vtipnom Andersonovskom štýle. Film svoje kvality o ktorých ani v najmenšom nepochybujem určite má, ale tento krát mi ten Anderson prišiel trochu uťahaný, menej hravý a aj emočne ma minul. Vystúpenia jednotlivých hercov som si síce užíval plnými dúškami, ale ja toho Wesa Andersona jednoducho radšej v komediálnejšej rovine (Budapest!), než v tej dramatickej. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Natešený z True Detective som sa rozhodol dohnať ešte aj tento Fukunagov film. Svojho času ma navyše milo prekvapil už s novodobou Janou Eyrovou, kde dokázal pútavo podať aj takto klasický príbeh. So Sin Nombre mám však presne rovnaký problém ako užívateľ J*A*S*M. Už len námetom o chudej mexickej štvrti ma film odrádzal a v podstate na tom nič nezmenil ani Fukunaga. Mám s tým rovnaký problém ako s vychvaľovaným City of God. Po technickej stránke tomu nie je čo vytknúť a uznávam, že je to dobre natočený film, ale ja sa na tieto príbehy okolo mexických gangov, chudobných utečencov vôbec neviem napojiť. Sin Nombre ma napriek všetkým kladom, ktorý ten film má/môže mať absolútne nebavil od prvej do poslednej minúty a osud všetkých postáv mi bol úplne ukradnutý. Preto jednoducho vyššie hodnotenie nemôžem udeliť.

Milujem Faye Wong! Milujem jej pieseň Dream Person (check here: http://www.youtube.com/watch?v=wvzzWaRk008)! Milujem aj Wong Kar-Waia! Ale nemilujem tento film. Po výborných Kar-Waiových kúskoch 2046 a In The Mood For Love som mal asi priveľké očakávania, keď som sa po dlhých rokoch dostal k tejto Hongkongskej klasike. Ach, tie očakávania! Vo výsledku mi to totiž prišlo ako vzťahový zlepenec bez zmyslu. Myslel som, že tie dva príbehy (pašeráci drog, policajt v stánku s rýchlym občerstvením) budú mať nejakú (akúkoľvek!) súvislosť, myslel som, že príbehy na seba začnú nadväzovať. A jeden myslel a vymyslel Chungking Express. S podivnými postavami, ktorých konanie mi prišlo trocha scestné. A to som pitom na Kar-Waiove artové filmy zvyknutý! Atmosféru to malo síce príjemnú a druhá polovica s Faye Wong ma veľmi bavila, dokonca tu boli scény kedy som bol doslovne až v siedmom filmovom nebi (hudobná sekvencia s Dream Person), ale za to mohol výhradne „ženský“ Wong – Faye Wong a nie Kar-Wai Wong. Údajné kúzlo tohto filmu ma nejako minulo a tak to na viac ako tie tri hviezdy jednoducho nebude. CELKOVO: 3* (6/10)

Brazil pre novú generáciu? Asi ťažko! Aj keď Terry Gilliam by ho očividne chcel natočiť. Zero Theorem síce v jadre skrýva množstvo silných tém na zamyslenie, či už je to kritika súčasnej spoločnosti nezdravo závislej na technológiách, vzájomné odcudzovanie sa ľudí kvôli životu v online svete, dokonca hľadanie zmyslu života a nechýba ani riešenie zložitých matematických výpočtov vysvetľujúcich takmer až zánik sveta/skazu ľudstva. Ale čo z toho, keď vo výsledku to je len kvázi filozofický úlet, ktorému v jadre chýba akékoľvek zmysel. Takmer hodinu som dúfal, že by sa mi to nakoniec aj mohlo páčiť, ale Gilliam potom už nekontrolovane vrství jednu absurditu za druhou (otrasné scény na digitálnej pláži, metafyzické poletovanie vesmírom) a akákoľvek tolerancia diváka je preč. Uznávam, že predloha by možno mohla byť fajn, ale v rukách Gilliama sa všetky témy stratili v prezentácii chaotického, až nezdravo bizarného sveta plného pestrofarebných svetielok, prapodivných kostýmov a prazvláštnych postáv, ktoré divák nemá dostatočnú šancu plnohodnotne pochopiť a len bezcieľne tápa a čoraz viac posúva svoje hranice, až mu nakoniec dôjde akákoľvek trpezlivosť. Mám pocit akoby Gilliam v tomto veku strácal všetku súdnosť a strácal sa vo vlastnom koncepte, vo vlastných predstavách, ktorým nevie dať komplexnú podobu. Už to nie je originálne, nápadité, ani hravé. Pripomína mi starého páprdu s Alzheimerom, ktorý nevie schopne podať jednu myšlienku a pritom by chcel točiť na oko intelektuálny film, ktorý je však v jadre len ťažko uchopiteľným projektom. Vizuál je v prvých minútach síce fajn a až sa čudujem, že na niečo podobné Gilliam zohnal financie, ale čo z toho, keď po prvotných 15. minútach sa film doslovne zasekne v jednej miestnosti katedrály (kostolu? alebo čo to bolo?!) a potom už len sleduje čoraz nemožnejšie výstupy vyholeného Christopha Waltza, rapujúcej Tildy Swinton. To už ani nie je herectvo, ale šaškáreň. Vďaka aspoň za tú Melanie Thierry v tesnom kostýme sestričky, inak by som to so Zero Theorem vzdal oveľa skôr. CELKOVO: 1,5* (3/10)