maddy

Shi Hun alebo anglicky aj Soul je taiwanská mysteriózna dráma s prvkami hororu od Mong-Hong Chunga z minulého roka, ktorú Taiwanci poslali ako zástupcu o boj o Oscara za svoju krajinu. Do užšej nominácie sa však snímok nedostal, čo môže byť zapríčinené práve jeho žánrovou rozpoltenosťou a rôznorodosťou tém o ktorých pojednáva, od reinkarnácie cez posadnutie démonom a to všetko mieša s krvavými scénami takmer ako zo slasheru. Príbeh filmu pojednáva o kuchárovi menom Ah-Chuan (Hsiao-chuan Chang), ktorý jedného dňa počas prípravy jedla odpadne a následne je poslaný zregenerovať si myseľ k svojmu otcovi do odľahlých hôr. Na pomoc príde aj Ah-Chuanová sestra Yun. Je však Ah-Chuanov stav skutočne zapríčinený depresiou ako tvrdil lekár alebo bola jeho telesná schránka posadnutá zlým duchom kvôli ktorému začne páchať vraždy? Ah-Chuan síce tvrdí, že už to nie je on, ale kde je skutočne pravda? Otec (Yu Wang), vo filme titulovaný ako strýko Wang, verí, že skutočný Ah-Chuan sa do svojho tela môže vrátiť, preto sa po sérii rôznych udalostí rozhodne Ah-Chuanovi pomôcť. Je hnaný láskou k svojmu synovi a tak ho uväzní v priľahlej miestnosti svoju domu, dokým nenájde riešenie. Hrôzostrašné udalosti sa však týmto jeho činom nekončia a ako náhle sa do prípadu zaangažuje aj polícia je strýko Wang nútený k ohavným skutkom. Napriek popisu a tomu, že krvou sa v niektorých scénach nešetrí, nie je Soul možné jednoducho charakterizovať ako horor. Jedná sa prekvapivo skôr o meditatívnu drámu o živote a smrti a hlavne o rodičovskej láske. Napriek niekoľkým nadprirodzeným prvkom je film silne ukotvený v realite. Sústredí sa výhradne na postavy a motivácie ich činov, ktoré jednoznačne nevysvetľuje, ale ponecháva na divákovi, aby premýšľal nad tým ako sa postavy zachovali a prečo. S tým súvisí aj pomalé tempo filmu, ktoré sa za tých necelých 115 minút neženie dopredu, neprekvapuje výraznými dejovými zvratmi, ale prehlbuje práve nejednoznačný vzťah otca a syna. Dej zasadený do taiwanského lesa Alisahnu ponúka priam prekrásne zábery hmlistej krajiny a tým dotvára meditatívnu atmosféru celého filmu. Napätie následne eskaluje nevypočítateľné smerovanie deja, kedy nie je možné odhadnúť ako sa postavy budú chovať v nasledujúcej scéne. Po technickej stránke nie je filmu čo vytknúť. Má profesionálnu kameru využívajúcu modré, zelené, žlté filtre, znamenitý strih, ktorý strieda dlhšie scény s takmer až videoklipovým rýchlym strihom a krehký hudobný doprovod. Najvýraznejších je však niekoľko málo krvavých scén, ktoré využívajú spomalené zábery s detailmi na kvapky krvi , aby znepokojili diváka. Dotvára sa tým zároveň akýsi obrazový kontrast čistej prírody versus ľuďmi páchaných zverstiev. Pre diváka nezvyknutého na ázijské snímky však bude Soul značne neštandardným zážitkom. Nejedná sa totiž o ľahko stráviteľný film vďaka žánrovej nejednoznačnosti. Film preto pôsobí ako pomerne nekonzistentný a jeho príbeh nedokáže dostatočne odôvodniť svoju dĺžku. Prezentovaných motívov je tu mnoho, ale žiaden nie je rozpracovaný do dostatočnej hĺbky a mnohé otázky aj naznačené témy vyšumia s pribúdajúcimi minútami do prádzna. Nepomáha ani fakt, že s ústrednými postavami sa kvôli ich nejednoznačným činom divák nedokáže dostatočne ztotožniť a tak v mnohých scénach nefunguje ani pokus o vzbudenie emócii. Film to je tým pádom pomerne odťažitý, čo pravdepodobne bolo režisérovým zámerom, ale tým sa pre diváka stal dosť rozvláčnym. Ako náhle sa totiž karty po nejakej hodine plne vyložia na stôl tie ďalšie už neponúknu adekvátny dôvod na ich sledovanie. Príbeh sa začne točiť v kruhu, pôsobí akoby nikam nesmeroval a ani záver nie je dostatočnou katarziou. Nie je síce zbytočne jednoznačný a necháva pracovať divákovu fantáziu, ale zároveň pre neho po uplynutých dvoch hodinách nepredstavuje ani dostatočnú satisfakciu. CELKOVO: 3* (6/10)

I am Groot. V preklade: Ten najtypickejší Marvel, ktorý si opäť razí cestu celorodinnej zábavy. Otázne je nakoľko mu to ešte ste ochotný akceptovať? Pobaviť pobaví veľmi slušne, technicky to je opäť absolútna špička, pesničkový soundtrack z 80. rokov k filmu sadne ako uliaty, humor funguje na výbornú a aj akčné scény sú vo svojej veľkoleposti bez problémov prehľadné, ale najväčším problémom tu je opäť generický scenár, ktorý zase len variuje to, čo sme už v predošlých Marvelovkách videli snáď tisíc krát. Bez štipky invencie, bez štipky ozvláštnenia, bez akejkoľvek zmeny. Zamrzí to o to viac, že práve Guardians of the Galaxy vyzerali pre Marvel ako látka pri ktorej konečne prídu s niečím novým. Opak je však pravdou. Škoda, že sa Marvel bojí pustiť do niečoho odvážnejšieho. Tu sa mu totiž ponúkali neobmedzené možnosti ako začať novú, niečím odlišnú ságu. Nové postavy, nový svet, ktorý sa nemusí viazať na pravidlá/udalosti z post-Avengers éry, ale mohol si vybudovať vlastnú, sviežu mytológiu a rozbehnúť ságu po vzore Star Wars, v ktorých sa Guardians of the Galaxy jednoznačne inšpirujú. Marvel však opäť raz ide na istotu. Je preto úplne jedno, že sa film odohráva v preďalekej galaxii a behá tu zelená Zoe Saldana, hovoriaci medvedík čistotný, oživnutý strom alebo potetovaný kulturista. To všetko je zanedbateľné a ide sa po zabehnutých koľajach (partia superhrdinov = neznámy dôležitý predmet (aka McGuffin) = zničenie záporáka). Áno, ústredná partia je skutočne vynikajúca, vrátane skvelého záporáka (Ronan). Postavy a ich vzájomné interakcie som si v komixovke už dlho takto neužíval. V podstate mi každá počas filmu, ako sa hovorí prirástla k srdcu a hneď by som si s nimi dal ďalšiu podobnú vesmíru eskapádu, či už je to nahláškovaný mýval alebo prostoduchý strom (a to keby mi niekto ešte pred pol rokom povedal, že ma podobné postavy budú vo filme baviť, tak asi by som mu zaťukal na čelo! A mne nakoniec učarovali tisíc krát viac ako zloženie prvých Avengers). Lenže napriek tejto originalite tu paradoxne chýba jedna jediná scéna, moment, hláška, akcia, ktorá by to celé niečím, hocičím ozvláštnila a odlíšila. Guardians of the Galaxy sú tak „len“ ďalšia fajn letná oddychovka od Marvelu, ktorá sa síce na oko tvári, že je odlišná ako čokoľvek čo štúdio doteraz vyprodukovalo, ale nie. Na to sa Strážcovia priveľmi boja vydať čo by len kúsok neprebádanou filmovou/žánrovou cestou. Otázne potom ostáva, či vám to stačí. Mne to v prípade ostatných Marveloviek nevadilo, piaty krát to už začína byť trochu neinovatívne, otravné ak chcete. Novodobými Star Wars, napriek všetkým inšpiráciám, Guardiani jednoducho nebudú, aj keď sa im tým hravým svetom podobajú. Bohužiaľ, vyšumia akosi do prázdna. Majú síce perfektnú ústrednú partiu, vedia hláškovať, ale z každej strany ich brzdia mantinely zábavy pre celú rodinu. Tromovský (čítaj odpadový) režisér Gunn jednoducho nie je pre podobný blockbuster správna voľba. Nič nekazí, ale neuveriteľne mrhá potenciálom. Typický generický marvelovský námet nedokáže pretaviť do ničoho viac (napríklad ako Shane Black v Iron Man 3). Jeho svet síce ponúka slušnú porciu dvojhodinovej zábavy, ktorá však prekvapivo vyšumí z hlavy v čase záverečných titulkov a nejako nenachádzam dôvod prečo sa k nej vracať. Hlavne pri pomyslení na to, že komixové filmy už neraz dokázali, že sa na to dá ísť aj odvážnejšie (vrátane stajne Marvelu). CELKOVO: 3,5* (7/10) ...ale tento krát nenachádzam jediný dôvod prečo zaokrúhliť smerom nahor. Zábava áno, inovácia žiadna. Aj keď mi to doteraz pri Marvelovkách nevadilo, tak práve pri takom sci-fi/fantasy akým sú GotG som tento nedostatok pociťoval o to viac a o to viac aj zamrzí. Teda chcel som vlastne povedať I am Groot!

Tom Hardy One-Man Show. Ďalší z tých minimalistických filmov odohrávajúcich sa na jednom mieste s jednou postavou. Tento krát namiesto rakvy alebo telefónnej búdky situovaný 90 minút do jedného auta s jedným taťkou, ktorému sa život akosi vymkol z rúk. Označenie thriller je mierne zavádzajúce a Lock by si zaslúžil čisto len označenie drámu, ale za to dráma kvalitná. Musím sa priznať, že ju však tiahol hlavne vynikajúci Tom Hardy a jeho charizmatický hlas. Po celý čas bol presvedčivý, každá jeho reakcia prirodzená a chovania uveriteľné. Jeden z tých filmoch, pri ktorých primárne záleží na hereckej hviezde v hlavnej úlohe a práve Hardy vytiahol Locke o úroveň vyššie. Vedel by som si síce obhájiť aj o hviezdičku vyššie hodnotenie, ale tento krát to na viac ako tie 3* jednoducho u mňa nebude. Nemôžem si pomôcť, ale neustále rytmické striedanie telefonátov začne byť po 45. minútach už mierne monotónne a aj samotný príbeh má od polovice plne vyložené karty na stole, takže ďalej nemá čím prekvapiť. Tempo si film drží solídne, ale čím bližšie k záveru tým som bol menej napätý a mám pocit, že film došiel do cieľa už skôr na autopilota. Možno keby diváka dlhšie balamutil, ale v tomto prípade neponúkne ani jeden nečakaný zvrat. Je to solídne napísaná verbálna dráma, ale absolútne ničím neprekvapila a emočne nezasiahla. Ako jednohubka síce veľmi fajn, po hereckej, režijnej, scenáristickej, ani technickej stránke nie je čo vytknúť, ale chýba tomu nejaká „esencia“ navyše. Na jedno pozretie neurazí, zaujme, ale nemám pocit, že toto budem chcieť z akéhokoľvek dôvodu niekedy vidieť ešte raz.

Prvý film bol slušne povedané podpriemerné sr....omarina. Ale v thajských kinách pravdepodobne uspela, keďže tu máme pokračovanie, od ktorého som našťastie nemal žiadne očakávania a tak ma jeho nekvalita vôbec neprekvapila. Trojica hororových poviedok, z ktorých tento krát nezaujme ani jedna jediná. Prvá o duchovi motorkára je doslovne trápna, gýčovitá, otravne sentimentálna (1/10), druhá s trojicami dievčat v akomsi kresťanskom dorme je na tom úplne rovnako, len sa stupňuje pocit trápnosti (1/10) a tretia sťaby komediálna je už len klincom po silne podpriemernej hlavičke tohto filmu, banálna, otravná a nevtipná. Tieto ázijské hororové antológie síce veľmi obľubujem (Three, Three Extremes, Black Night a podobne), ale to čo posledné roky predvádzajú na poli hororov Thajci sa už ani nemá popísať slušnými slovami, preto radšej končím s komentárom.

Síce nie som fanúšik Doctora Who, ale predošlý The Day of the Doctor z toho istého roku sa mi svojím prepleteným príbehom páčil. The Time of the Doctor je už však len preplácaný. Mám pocit, že väčšina tunajších fanúšikov buď akýmsi zázrakom videla inú záverečnú epizódu alebo sú skutočne až tak zaslepení nostalgiou. Moffatov scenár je tu totiž neskutočne slabý. Porušuje vlastné vytvorené pravidlá, zjednodušuje udalosti predošlých sezón, vyvoláva pocit zmätku a tým si pravdepodobne myslí, že čím viac zmätie diváka tým prepracovanejšie/inteligentnejšie bude pôsobiť. Bohužiaľ nepôsobí, pôsobí akurát tak vykalkulovane a hlúpo. Zaobaliť to do sentimentálneho obalu, pridať motív Vianoc ani náhodou nestačí. Takto to jednoducho dopadne, keď showrunner naberie priveľké ego a nemá na to. Záverečná epizóda s Mattom Smithom by si zaslúžila citlivejší prístup, než len ohurovať diváka prvoplánovými pokusmi o nelogickými zvratmi v deji. A aj tá premena na nového doktora je len banálna scenáristická blamáž bez vysvetlenia, navyše s novým Doctorom (Capaldi), ktorý nedokáže zaujať. Toto že má byť náhrada za Smitha? Prosím vás ....

Fajn, ale to je tak celé. Od posledného Miyazakiho filmu by som čakal skôr WOW! Nestalo sa a vo Wind Rises opúšťa od svojej fantasy tvorby a sústredí sa na mierne prikrášlený životopis konštruktéra lietadiel. A ono to je presne také zábavné ako to aj znie. Pre milovníkov lietadiel asi pútavý animák, pre ostatných skôr len trocha rozťahaná, trocha sentimentálna story. Miyazaki vyslovene zlý film natočiť nemôže (nemohol), takže sa v podstate dôstojne rozlúčil, ale dojem vo mne tento krát nezanechal vôbec žiaden. Dopozerané čisto len „z povinnosti“, ale o nejakej zábave tento krát nemôže byť veľmi reč.

Not-so-Super-movie a bohapustá (a nevtipná) vykrádačka Kick Ass. Gunn tým chcel evidentne povedať, že všetky tie superhrdinské filmy a ich superhrdinovia, ktorí v dnešnej dobe valcujú svetové kiná by v „reálnom živote“ vyzerala vyšinuto a smiešne, ale to je vážne potrebné niekomu prizvukovať? Veď práve preto tu máme filmy, aby sme si podobné „fantasy“ užili na plátne a žiaden blbec z vedľajšej ulice sa o to nepokúšal. Vo výsledku preto Super nie je vôbec super. Začiatok je zdĺhavý, zbytočný a nudný, neskôr film síce postupne naberá na intenzite a záver je už celkom fajn, ale komu sa chce čakať dlhé minúty ničoho kvôli pár sekundám niečoho. Celkovo je film veľmi rozporuplný, scény za hranicou trápnosti, ktoré mali byť akože vtipné (napríklad rozmluvy s bohom) striedajú celkom sľubné momenty (hlavne s Ellen Page), len bohužiaľ v tých cca 100 minútach je omnoho viac tých trápnych. A navyše ma neskutočne iritoval herec v hlavnej úlohe. Vďaka za aspoň za tú odviazanú Ellen a jej pár vypointovaných komixových hlášok, ale čakal som, že tromovský režisér sa pri takomto koncepte oveľa viac predvedie a upustí uzdu fantázie, morálky, gore a mnohého ďalšieho.

„Apes ... together ...strong!“ / „Audience ... together ...satisfied!“ Dawn by som zákonite neoznačil za lepší ako Rise. Ten mal predsa len svižnejšie tempo, vyváženejšiu prácu s postavami a v tej dobe bol skutočne nečakaným prekvapením. Dawn je na rozdiel od neho však tematicky vrstevnatejší a myšlienkovo prekvapivo odvážnejší film. Dokým Rise bol skôr o ľuďoch a až následne o opiciach, Dawn je výhradne o opiciach a až následne o tých pár ľuďoch, ktorí sa tu vyskytujú. Napriek tomu (na to, že sa pohybujeme v blockbusterových vodách) zásadne neuprednostňuje čo najopulentnejšie akčné scény, ale práve príbeh. A tak sa tu na rozdiel od prezentovania čo najväčších akčných scén skôr hovorí, a to skutočne veľa. Niežeby k tej akcii nakoniec nedošlo, ale asi až po dobrých 90 minútach filmu a aj tak si nakoniec ako divák budete priať, aby k nej nedošlo, pretože k postavám budete mať vybudovaný skutočne silný vzťah. Reevese sa totiž (čo som od neho po Cloverfield rozhodne nečakal) oveľa viac sústredí na príbeh, vzťahy medzi postavami, následky ich konaní a to prečo má ku konfliktu vlastne dôjsť, než na samotný akt konfliktu. V žiadnom prípade sa nesnaží o ďalší „vyprázdnený letný blockbuster“ (pozdravujú štvrtý Transformers), ale o vytvorenie fungujúceho sveta. Ponúka pomerne prepracovaný zrod vzťahu ľudí k opiciam a opiciam k ľuďom, navyše s nesileným morálnym ako aj environmentálnym posolstvom v pozadí. Film sa snaží jednoznačne pridružovať ani jednej strane. Nie je to tak, že ľudia sú tí zlí a opice tie dobré alebo opačne. Akokoľvek podivne to môže znieť, tak divákovi záleží aj na tých chlpatých potvorách a nie je to len bezduché prezentovanie CGI. Šikovne napísaný scenár sa snaží pochopiť obidve strany a ich činy. Divákovi je následne zrejmé, že napriek postupne budovanému vzťahu ku konfliktu nakoniec dôjsť musí. Táto rovnosť všetkých postáv nakoniec vedie k tomu, čo som spomínal už vyššie v komentári a divák si ten finálny súboj takmer až nepraje. Rovnako ako postavy netúži po obrovskej bojovej scén, ale po zmieri. Straty na obidvoch frontoch ho preto mrzia o to viac. V tomto prípade absolútne nevadí, že film sa na vysokorozpočtový blockbuster nesnaží ohurovať čo najväčšími atrakciami (aj keď dvojminútová scéna bez strihu s dobitím tanku sa stane kultovou). Keby po tom všetkom nasledovalo o niečo silnejšie finále (súboj Cézara na oceľovej konštrukcii) bol by som nadmieru spokojný. Bohužiaľ, v druhej polovici a hlavne čoraz viac k záveru už mnoho dojímavých scén až tak plnohodnotne nefunguje. Začína sa k tomu prejavovať aj zbytočnosť niektorých postáv – napríklad taký Gary Oldman je skutočne do počtu, aby v závere mohol jediný jeho čin zintenzívniť finále. Dosť vadil aj vynútene otvorený koniec, pri ktorom film pôsobí ako by sa doslovne nepomohol z miesta a začínalo sa odznova na rovnakom mieste ako v úvode Dawn. Film tak zbytočne pôsobí ako taký predkrm, resp. prísľub niečoho oveľa väčšieho do budúcna. Ale je to vôbec potrebné, keď film dokáže plnohodnotne fungovať aj ako samostatný celok? Myslím, že nie a tieto zakončenia ma začínajú už trocha otravovať. Vo výsledku však stále veľká spokojnosť. Akcie síce minimum, zato psychológie maximum. A je zaujímavé sledovať ako sa dá aj pol storočia stará značka ešte stále oživiť, nájsť v nej plno aktuálnych tém a vytvoriť z nej plnohodnotnú novodobú sériu. Zatiaľ to totiž vyzerá, že sa nám tu rysuje jedna z najkvalitnejších trilógií. CELKOVO: 4* (8/10)

Po pilote sa nemôžem ubrániť mierne sklamaným pocitom. Bola to síce moja najočakávanejšia seriálová novinka, ale tam kde ma ostatné seriály pilotným dielom navnadia na celú sériu ma Strain nechal pomerne chladným. del Torov rukopis je síce jasne čitateľný, ale prvý diel nepredviedol nič ohromujúce. V prvej polovici sa dej zbytočne sústredil na postavu virológa (scéna pri psychologičke bola doslovne otravná) a neustále odbiehal od napínavých udalostí z letiska až ma to iritovalo. V tej druhej sa zase nešťastne sústredil na „digitálneho bubáka“ zo sarkofágu, ktorý mi neprišiel nijako hrozivý. Príbeh bol predvídateľný, ale má niečo do seba a je aj dostatočne originálny, takže som v podstate zvedavý ako sa budú udalosti vyvíjať ďalej, avšak The Strain na mňa zatiaľ pôsobí skôr ako také B-éčko. Ako horor to na mňa veľmi nefungovalo a ako dráma už vôbec nie, keďže o postavy som sa zatiaľ veľmi nezaujímal. Potenciál tu je síce obrovský, ale pilot má zatiaľ nepresvedčil o tom, že ho del Toro akokoľvek využil. Komentár síce môže vyznieť dosť kriticky, ale ono to zlé v podstate nebolo a viacero scén (hlavne z lietadla a objasňovanie záhady) pútalo pozornosť. Len som asi čakal priveľa a dostal som skôr len taký lepší priemer. Zatiaľ za 3* (6/10), ale toto určite nebude konečný verdikt nakoľko ako dopadne celé séria si v tomto prípade netrúfam ani v najmenšom odhadnúť. Ono sa to totiž môže rovnako zmeniť na zbytočnú kvázi hororovú telenovelu, ale aj na dostatočne napínavú a originálnu jazdu. / EDIT: tak nie, takto teda nie! Jeden z najočakávanejších seriálov tohto roku sa zatiaľ po 7. epizódach pretavil do skôr do tej telenovely ako do hororu. Z 45 minút minút sa totiž v seriály 40 minút riešia nepodstatné odbočky, rozpráva o ničom, príbeh nikam ďalej neposúva a 5 minút jej tých pár hororových scén s upírmi. To by možno nevadilo, keby ten príbeh o niečom bol, ale zatiaľ to bohužiaľ skĺza do konceptu = máme 200 nakazených z lietadla a musíme ich všetkých usmrtiť. Bodka. Bez napätia, bez strachu, bez prekvapenia, bez nápadu. Navyše takto nastolenou cestou sa dá pokračovať aj šesť sezón a umelo to naťahovať. Sorry, Guillermo, od teba som čakal rozhodne viac. Veľmi zvažujem, či pozerať ďalej, lebo pochybujem, že do konca sezóny sa niečo zmení. / SEASON 1 = 3* (6/10)

Typicky ukričaná ženská americká komédia, ktorá dejom ani nemôže veľmi prekvapiť, takže plusové body sa snaží získať uvoľnenými, čo najpotrhlejšími hereckými výkonmi. Nebyť tam tých dvoch pojašených báb, pre ktoré mám (priznám sa) stále slabosť – sexi Cameron Diaz (aj keď na tej sa už rapídne odrážajú pribúdajúce roky a mohla by už konečne presedlať na iný typ rolí) a hysterická Leslie Mann – tak idem s hodnotením nižšie. Takto to je celkom stráviteľná jednohubka. Niežeby som sa vyslovene smial na plné hrdlo, ale pri niektorých správne vypointovaných hláškach mi jemne kútiky úst zodvihlo. Škoda len, že tie sú občas prevážené zbytočným fekálnym humorom, ale tak čakal horšie, oveľa horšie. Keď sa k tomu postavím s nadhľadom (ako inak k filmu s Cameron Diaz, v ktorom zase raz balí/ničí chlapov) tak sa s tým jeden večer dá bez akýchkoľvek problémov zabiť. Aj keď ku konci je tu už až príliš zdĺhavé, ako diváka ma to v závere stratilo a bolo mi úplne jedno ako to celé skončí. Ale v tomto (sub-)žánri „komédie pre ženy“ sa urodili omnoho nestráviteľnejšie kúsky. Other Woman je pozerateľná, občas zábavná, občas otravná, avšak nič viac ako jednohubka. Menej otravná ako som čakal. CELKOVO: 3* (6/10)