maddy

Pred dvadsiatimi rokmi to bola ešte zábava, naservírovať niečo podobné v dvetisícšestnástom už nie je ani na smiech. V dobe prvého Independence Day veľa veľkolepejších blockbusterov nebolo, pátos sa ešte držal na znesiteľnej úrovni a Emmerich mohol ohromovať tým, že nechá zničiť celý Biely Dom. Dnes už merítkom ohromovať nemôže. Vyspelé CGI efekty umožňujú ničiť mestá, aj celé planéty každému druhému sci-fi filmu a tak Emmerichove filmy síce vyzerajú draho, trikovo perfektne, sú stále veľkolepé, ale inak nijako neohromujú. To platilo o 10,000 BC, o 2012 a presne to isté platí o druhom Independence Day. Ten totiž viac aký ktorýkoľvek iný blockbuster z poslednej doby vystihuje slovné spojenie „bezmozgová, tupá americká zábavka“. Čo by bolo úplne v poriadku, pretože akokoľvek sofistikovanú zábavu určite od Independence Day neočakáva a ani nechce snáď nikto. Akurát problém je v tom, že tentoraz to nie je ani tá „zábava“. Druhý Independence Day je síce neskutočne veľkolepý, sú na ňom vidieť minuté stovky miliónov dolárov, ale to sú jediné klady ktoré sa na margo filmu dajú napísať. Emmerich tentoraz nedokáže pobaviť, nie to ešte ohromiť a tak po väčšinu času iba nudí. Film tak neustále preskakuje medzi úplne zbytočnými scénami s nezaujímavými hrdinami, ktorí ani raz nepovedia nič zaujímavé a nijako neposúvajú dej iba sa znenazdajky ocitnú neustále v centre jeho diania, cez doslovné WTF momenty plné trápneho infantilného humoru ako pre idiotov, až po síce veľkolepé, ale nezáživné scény kde sa všetko rúca k zemi. Týchto je však prekvapivo dosť málo a ústredné zničenie polovice planéty sa udeje v zbesilom tempe, kde je Emmerich schopný v jednej sekunde prepnúť z akejsi čínskej metropoly do Londýna skôr než to stihne divák vôbec zaregistrovať a nakoniec je po celom útoku. Bez toho, aby podobná scéna mala kúsok napätia, nebodaj adrenalínu alebo emócií, prípadne aby divák mal strach o ktorúkoľvek postavu. Umierajú tu síce miliardy ľudí (evidentne), ale celý čas akoby vlastne o nič nešlo. Globálna katastrofa nie je vôbec epická a ani po trikovej stránke sa nie je veľmi čím kochať, pretože postavy preletia v zbesilejšom tempe než závod s lietadlom v Rýchlo a Zbesile 6 pomedzi pár padajúcich budov a viac nič. Žiaden pocit ohrozenia, žiadna postupná gradácia deja, nič. Všetko sa deje naraz a nezmyselne a ide iba o typickú generickú deštrukciu, v ktorej je všetkého síce viac, ale dokopy sa nepredvedie nič výrazné. A aj to čo predvedie je maximálne sterilné a udeje sa tak skratovito, že nijako nezapôsobí. V tom všetko sa pohybuje partia nezaujímavých charakterov, ktorí sa iba úplne nezmyselne premiestňujú z miesta na miesto, z Mesiaca na Zem, z Číny do Londýna, zo Zeme na mimozemskú základňu po jednom jedinou strihu len aby boli neustále v centre diania, až film nadobúda pocit, že celý svet je vlastne jedna malá dedina, kde stačí prejsť cez cestu a ste tam kde potrebujete. Navyše sú tu aj tie postavy v rozmedzí od tých absolútne nezaujímavých (celá omladina a to mám napríklad Maiku Monroe veľmi rád a Liam Hemworth mi nijako nevadí) až po tie ktoré by boli trápne už v krátkych cameo úlohách, no v druhej polovici dostávajú rovnaký priestor ako hlavné postavy (šialený gay vedec). Namiesto toho, aby Emmerich celý konflikt akokoľvek stupňoval, zintenzívňoval, tak ešte pred záverečnou polhodinou predstavuje do deja nové postavy, ktoré s predošlým dianím nemajú žiadne súvis (deti/teenageri v aute po zrútení mesta) a vykráda všade kde sa dá. Samotný záver už tak pripomína doslovný klon novej Godzilly a Aliena viac ako by bolo zdravé. Jediný kto to celé tak dokáže ustáť s noblesou je Jeff Goldblum, ktorý má akú takú charizmu. No inak je druhý Independence Day film, kde na jednu ako tak funkčnú veľkolepú scénu pripadá ďalších štyridsať minút infantilných vtipov, hlúpych rečí, tých najobohranejších klišé, ktorú už snáď nikto nemôže brať vážne a doslovne hlúpych scén, kde má Jeff Goldblum v pätách obrovského mimozemšťana, ale čaká kým mu do autobusu nastúpi pes a ešte medzitým stihne trápne hláškovať. Ale tak čo chcieť od filmu, kde najúčinnejšia obrana proti emzákom z vesmíru je africký diktátor s mačetami, pretože protimimozemská ochrana, ktorú ľudstvo dvadsať rokov budovalo čaká na pani americkú prezidentku kým pekne krásne neodpočíta „desať, deväť, osem, sedem ...“, aby mohla na tú mimozemskú loď o veľkosti polovice Zeme vôbec vystreliť a keď už sa pani prezidentová ráči dopracovať k číslu „štyri, tri, dva ..“ tak to emzákov prestane baviť a šmahom ruky je po celej obrane. Áno, s plnou vážnosťou! Trojku už vážne nie. PS: a to nespomínam to podlizovanie Číne, ktoré už skutočne hraničí s riťolízačstvom. Angelababy možno priláka pár (miliónov) čínskych divákov, ale čo je veľa je jednoducho veľa. CELKOVO: 2* (4/10)

Crank meets Counter Strike a ten najvernejší film podľa videohry. Akurát tentoraz žiadna videohra neexistuje, film samotný je FPS strieľačkou, ktorú akurát nemôžete ovládať. Za originálny koncept natočiť celý film z vlastného pohľadu hlavného hrdinu rozhodne pochvala! A nielen to, Hardcore Henrymu sa skutočne podarilo vo filme vystihnúť všetky princípy na základe ktorých fungujú videohry, akurát nie všetko to čo sa javí zábavné vo videohrách musí byť nutne zábavné aj v doslovnej filmovej podobe. Prvú hodinu, keď sa Hardcore Henry drží v „realistickej“ (v rámci zvoleného konceptu) rovine je to slušná, odľahčená akčná zbesilosť, ktorá pripomenie Crank so Stathamom. Akurát na rozdiel od Cranku má Henry tempo, je správne odľahčený, dostatočne krvavý a zábavný. Jednoducho jeden veľký akčný úlet z pohľadu prvej osoby, ktorý splňuje všetko to ako by akčný film z pohľadu hlavného hrdinu mal vyzerať. Navyše to je celé dostatočne prehľadné (hlavne my, hráči, si zvykneme rýchlejšie, u ostatných si nie som úplne istý), aj keď je badať, kde si režisér vypomáha strihom. Akurát tu koncept naráža na svoje maximum. Jednak je už aj kratšia stopáž 90 minút pre film pridlhá a po nejakej hodine sa celý ten pohľad z prvej osoby opozerá a ďalej už neprináša nič zaujímavé, nedokáže udržať pozornosť po celú stopáž a keby to celé ostala iba u toho krátkeho filmu Bad Motherfucker, z ktorého Hardcore Henry priamo vychádza asi by sa nič nestalo. A navyše sa v takomto koncepte nedá dostatočne budovať príbeh, teda niežeby tu nejaký bol, v podstate sa zo zajatia zachraňuje jedna princezná ako za čias Super Mario Bros a to je celé, ale dramaturgia je veľmi chabo vystavaná. Nie je sa tu o čo a koho strachovať – s titulným hrdinom si divák nikdy nevybuduje nijaký vzťah, nie je ako stupňovať, zintenzívňovať dianie. Jednoducho sa to od samého začiatku reže a rezať neprestane do konca, stále v rovnakom tempe. A po hodine to začne dosť drhnúť. Aj kvôli tomu, že Naishuller celý film posúva do čoraz väčšej absurdity. No absurdity, ktoré fungujú vo videohrách nemusia zákonite fungovať vo filme. Možno keby sa ostalo čisto v realistickejšie poňatej rovine bolo by to lepšie, pretože následne sa to s tým nezmyslami s telekintickým záporákom, ktorý si vyrába armádu kyborgov začína dosť preháňať a mnohé situácie pôsobia, žeby sa nemuseli hanbiť ani v treťotriednej brakovej produkcii a to do podobného filmu nepatrí. Hardcore Henry síce dodržuje koncept videohier a aj výstavba deja ho doslovne kopíruje a tak sa vo filme postupuje od jedného levelu k druhému, s krátkymi medzipauzami počas ktorých Sharlto Copley vysvetlí ako postupovať ďalej, no záverečný fight s final bossom už je priveľmi cez hranu. Jednak je súboj s hromadou nepriateľov na streche značne neprehľadný a samotný súboj s bossom so situáciami ako skákanie po levitujúcich mŕtvolách rapídne cez čiaru. To sa už iba bez rozmyslu vykrádajú všetky možné klišé z fightov s final bossmi vo videohrách. Taktiež ani vizuál nie je práve TOP, nakoľko sa točilo v Rusku a tie polorozpadnuté ruské budovy, sklady a socialistické autobusy predsa len Hardcore Henrymu uberajú na kráse, aby mohol konkurovať hollywoodskej produkcii. Vo výsledku tak fajn jednorazový pokus, ktorý snáď neudá nový trend (a to píšem ako gamer). Pre videohry je FPS žáner ako stvorený, no vo filmovom svete naráža na svoje limity. Použiť to ako oživenie tej ktorej akčnej scény vo filme môže byť zaujímavé, no viac podobných filmov asi skôr nie. CELKOVO: 3* (6/10)

Po chabom Divergent a ešte chabejšom Insurgent som tejto sérii už nedával vôbec šancu, no nakoniec na moje vlastné prekvapenie je Allegiant zatiaľ ten najznesiteľnejší diel série. Vzhľadom na hodnotenie predošlých dvoch dielov (Divergent – 5/10, Insurgent – 4/10) to určite nie sú výrazne podstatné slova chvály, no čakal som horšie, oveľa horšie. Keď už nič iné, tak v Allegiant sa už na rozdiel od Divergencie, ktorá strávila dve hodiny výcvikom hlavnej hrdinky, konečne niečo deje a na rozdiel od Insurgent, kde sa síce vždy niečo dialo, ale ani jedna z tých snových fantasy sekvencií nebola nijako podstatná, už dej aj niekam smeruje. Svet Divergencie síce nikdy nebude dávať zmysel, nakoľko musí vychádzať z chabej predlohy, ale Allegiant sa už nesnaží ten svet bližšie predstavovať, zápletku zase raz prekombinovávať do nezmyslených rozmerov a sústredí sa výhradne na akciu, ktorá tentoraz nepredstavuje taký digitálny mišmaš ako v predošlom filme. Prehnaných snových sekvencií, kde sa môže stať čokoľvek a aj tak to nemá žiaden dopad na dej ubudlo, respektíve nie je tu ani jedna a akčné sekvencie sú v rámci žánru zvládnuté celkom slušne. Schwentke je síce rutinér, ale minimálne v úvode a závere dokáže slušne zaujať, konečne pribudla aj fyzická akcie a nie iba digitálne pošťuchovanie v snoch a hlavne Theo James konečne dostal scény, v ktorých môže predviesť, že mu tá akcia pristane. Samozrejme, dej nijako neprekvapí a s pribúdajúcimi minútami sa opäť začína utápať v nezmyselnom svete. Tentoraz sa však všetky tie pokusy o filozofické reči a politizovanie držia na minime a film sa skôr kochá technickými vychytávkami tohto sveta a celkom slušným vizuálom, kde je svet zaujímavo rozdelený do zrúcanín Chicaga, červeného sveta za stenou a čistých bielych obrysov mesta, v ktorom sa pohybujú hlavné postavy. Shailene Woodley tu už síce nemá absolútne čo hrať a jej postava sa po väčšinu filmu drží nezúčastnene bokom s maximálne naivnými motiváciami, kde neznámemu „riaditeľovi“ verí bez rozmyslu každé slovo po všetkom tom dianí v predošlých filmoch namiesto toho, aby aspoň sekundu uvažovala, no ako som už spomínal, tento svet, jeho príbeh a motivácie hrdinov už tu nikdy nebudú dávať zmysel. Aspoň však ubudlo naivnej romantiky medzi hlavnými hrdinami a Allegiant je vyslovene akčným teen sci-fi filmom, než teen sci-fi romancou s občasnou akciou ako v predošlých dvoch filmoch. Zároveň Allegiant netrpí rozdeleným poslednej knihy na dve časti, tak ako iné série. Deja tu je síce tak na desať minút aj to pri všetkej možnej snahe o naťahovanie, avšak toho si je film konečne vedomý a tak postavám (okrem Shailene Woodley) po väčšinu pripravuje nejakú činnosť od strieľania, cez objavovanie nového sveta až po utekanie pred nepriateľmi. Záver síce nie je ktovieako vysvetľujúci, ale aspoň nekončí cliffhangerom ako keby vám niekto film vypol v polovici ako to v prípade týchto rozdelení kníh na dva filmy býva, ale dá sa chápať ako klasické zakončenie filmu. A stavím sa, že veľké vysvetlenia neprídu ani v poslednej časti, pretože tento nezmyselný svet sa ani nijako zmyselne už vysvetliť nedá (ak teda posledná časť vôbec vznikne, pretože internetom sa šíria šumy, žeby ju štúdio vzhľadom na chabé tržby Allegiant už radšej ani netočilo, tak kto vie ... aj keď túto sériu nemám rád, tak by to bol dosť podraz na fanúšikov). CELKOVO: 3* (6/10)

Nineteen Eighty-Four meets Giver. Futuristická sci-fi romanca zo sveta, v ktorom sú zakázané emócie. Sveta takmer ako z pera Georga Orwella a jeho 1984. Sveta čistého, technologicky vyspelého, avšak chladného. A presne taký chladný ako svet v ktorom sa odohráva je samotný film. Drake Doremus ma za sebou síce skvelú vzťahovku Breathe In, ktorá taktiež stavala na vzťahu dvoch postáv, no niečo podobné sa mu vo futuristických kulisách nedarí zopakovať. Vizuálne je film veľmi zaujímavý, so skvetou hudbou, kamerou a prostredím. Točilo sa prevažne v Japonsku, ktorého prostredie samé o sebe vyzerá dostatočne sci-fi bez toho, aby film musel používať CGI efekty, ale aj toto snehobiele prostredie sa postupne opozerá, Doremus nijako nerozvíja jeho pravidlá a sústredí sa iba na vzťah dvoch hlavých postáv. Darí sa mu síce budovať melancholickú atmosféru, ale inak nič iné nepredvedie. Filmu chýba spád, akýkoľvek zvrat a postupne sa rovnako ako jeho svet opozerajú aj postavy. Technicky mu síce nie je čo vytknúť, ale po polhodine už iba monotónne smeruje k záveru. Film síce ničím neurazí, ale ani absolútne ničím nezaujme. A čo je najpodstatnejšie chýbajú mu emócie, na ktorých by chcel stavať. Navyše medzi ústrednou dvojicou nefunguje takmer žiadna chémia. Nicholas Hoult hrá štandardne dobre a má aj dostatočnú charizmu, ale jeho protistrana v podobe Kristen Stewart je nevýrazná, herecky nijaká, jednoducho nezaujímavá. A to sa v takom prípade ťažko buduje vzťahovka o dvoch postavách. Záver tak vyústi do prázdna. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Pokus o „good-feelingovku“ a depku v jednom a v oboch prípadoch to funguje iba z polovice. Tragikomédia / postraumatická dráma, v ktorej je minimum humoru a ani tá depka nejde natoľko na dreň, aby mohla akokoľvek zapôsobiť. A práve kvôli tomu Demolition vyplynie v závere absolútne do prázdna namiesto toho, aby čokoľvek „sdělil“. Začiatok je síce skvelý, aj samotný záver, ale to hovoríme dohromady o nejakej ledva pol hodinke. Medzitým sa film motá sám v sebe, nikam neposúva a riešenie problémov ako malý homosexuál/transvestita, ktorý vlastne sám neviem, či ním je na pútavosti nepridáva. Toto mal byť film prevažne o hlavnom hrdinovi a o jeho vyrovnávaní sa so stratou, o tom ako za sebou nechať starý život a začať ten nový a nie o nezaujímavých vedľajších postavách a ich problémoch. Jake Gyllenhaal je síce tradičný vynikajúci a celý film tiahne, no iba na svojich ramenách ho kompletne celý neutiahne. Nakoniec sa ani nečudujem, že Demolition akékoľvek ocenenia, ba aj vôbec nominácie na ceny, obišli. Na prvý pohľad sa síce jedná o ten typ filmu, ktorý by chcel bojovať o rôzne ceny, ale v konkurencii iných na to jednoducho nemá a ostal iba v vodách neškodného priemeru. CELKOVO: 3* (6/10)

Na Before I Wake som sa tešil. Flanagana totiž po Wanovi považujem za jedného z najzaujímavejších súčasných hororových režisérov. No zatiaľ čo Wan už dávno presedlal do čistokrvného mainstreamu, Flanagan sa zatiaľ stále drzí v tej „indie“ rovine. Po zaujímavej Absentii, výbornom Oculus a nedávnym skvelým minimalistickým thrillerom Hush sľuboval Before I Wake rovnako intenzívny zážitok. Námet o zhmotňovaní snov je totiž pre horor priam vynikajúci. Bohužiaľ ostalo prevažne pri tých sľuboch a potenciál je nakoniec využitý oveľa menej než by sa žiadalo. To, že Flanagan netočí v prvom rade horor, ktorý by staval na ľakačkách a predvedení čo najviac strašidelných scén, ale stavia skôr na pomalšom tempe, pozvoľnom plynutí scén a atmosfére, platí aj tentoraz. Taký bol Oculus a taký je aj Before I Wake. Akurát v tomto prípade tu chýba šikovne uchopený príbeh. Zo začiatku si svojím námetom film drží pozornosť tým ako sa ďalej vyvinie, no opäť ostane iba pri tom prísľube. Hororových momentov je pramálo, teda pokiaľ za vrchol strašenia niekto nepovažuje tri takmer totožné scény s trblietajúcimi sa motýľmi, dusnú atmosféru sa nedarí budovať a postupom času začne byť chovanie postáv až priveľmi podivné, respektíve až príliš podriadené dianiu vo filme až celý film pôsobí dosť nedôveryhodne. Postavy na prvý pohľad veria všetkému, nemajú najmenšie pochybnosti, všetko ich konanie aj debaty sú podriadené snom až film stráca kontakt s „realitou“ (menší spoiler, hlavne Kate Bosworth po smrti manžela koná akoby sa snáď ani nič nestalo). Vysvetľujúci záver je v rámci možností fajn a som rád, že sa nejedná iba o samoúčelné strašenie ako to v prípade ducharín býva prevažne zvykom, ale výjavy vo filme majú aké také zdôvodnenie, no samotné finále aj keď vizuálne oproti predošlému dianiu o niečo pôsobivejšie nie je dostatočne úderné. Zaujímavý námet síce dokáže udržať pozornosť, Jacob Tremblay z Room opäť dokazuje, že je tým najsympatickejším a najtalentovanejším detským hercom súčasnosti, Before I Wake má aj niekoľko efektných scén, prevažne v samotnom úvode a následne v závere, ale inak sa jedná iba o neškodnú, zabudnuteľnú tuctovku so síce vynikajúcim námetom, u ktorého však najviac zamrzí ten nevyužitý potenciál. A že ho nevyužije práve Flanagan som nečakal. Vo výsledku tak Before I Wake nie je zlým hororom, ani zlým filmom, no absolútne v ničom nevyniká a mal rozhodne na viac než byť iba neškodnou hororovou jednohubkou, na ktorú sa zabudne skôr než stihnú skončiť záverečné titulky a to je pri takomto originálnom námete skutočne škoda. V tomto prípade si normálne želám remake, ktorý by ten potenciál využil naplno. Flanagan síce talent má, to sa mu uprieť nedá, ale neviem, či bol tentoraz priveľmi obmedzovaný štúdiom alebo rozpočtom alebo kde sa stala vlastne chyba, že Before I Wake je iba takéto neškodné nič. CELKOVO: 3* (6/10)

War-not-so-well-Crafted. To čo malo údajne zlomiť preklatie videohier adaptovaných do filmovej podoby nakoniec dopadlo presne tak ako väčšina predošlých filmových adaptácii videohier. Nijako. A to je asi pre veľkolepú fantasy za 160 miliónov, ktorá mala nakopnúť novú sériu nie je práve najlepšia vizitka. Nejedná sa síce o vyslovene zlú adaptáciu a skalní fanúšikovia budú prevažne spokojní, no inak sa tu nedeje nič okrem toho, že režisér Duncan Jones si povinne odškrtáva položky, ktoré má zo sveta Warcraftu predstaviť bez toho, aby celému dianiu dal „vlastný ksicht“ a celý konflikt tak pôsobí veľmi schematicky. Z Warcraftu sa tak pribúdajúci minútami rýchlo stáva síce veľkolepá fantasy, ale fantasy v ktorej je iba všetko to čo sme už videli inde a mnohokrát v oveľa lepšom podaní. Je to rozpoltený film niekde medzi naivnou rozprávkou pre deti a filmom pre dospelých (tých pár drsnejších scén), no nikdy sa nestane ani jedným a podivne bilancuje medzi oboma prístupmi bez toho, aby sa aspoň raz pokúsil priniesť niečo nové. Nakoniec mi tak Warcraft pripomínal Hobbita (asi najviac tretiu záverečnú a najslabšiu časť), ktorému bolo vytýkané zbytočné zjemnenie oproti trilógií Pána prsteňov. Ten však mohol, aspoň v prípade prvého filmu, čerpať z nostalgie a návratu do známeho sveta. Warcraft nemá čerpať z toho, snaží sa zapáčiť fanúšikom hry, avšak zabúda tento svet dôkladne predstaviť aj radovým divákom. A iba s fanúšikoch filmová adaptácia nevyžije. Obzvlášť nie v dobe, keď časy najväčšej slávy tejto značky sú už dávno preč a väčšina hráčov presedlala k League of Legends alebo iným MMORPG. Počas celej doby sa tak filmovému Warcraftu ani rad nepodarí vybudovať záujem o svet, v ktorom sa príbeh odohráva a vyvolať ten pocit, že by ste sa do neho chceli s radosťou vracať. Áno, tu pripomenie Pána Prsteňov, tu Hobbita, inokedy Narniu, no nikdy sa mu nepodarí vybudovať nič vlastné. A to hlavne vďaka absolútne nezaujímavým postavám. Scenár síce nie je jednostranný a poteší, že v príbehu umiera aj väčšina hlavných postáv, u ktorých to nie je vopred očakávané, no inak sa toho film snaží ukázať príliš mnoho, aby vo výsledku neukázal dohromady nič ako jeden obyčajný súboj medzi dvomi rasami. Problémom totiž je, že nikdy nejde nijako do hĺbky. Povinne sa skáče z jedného miesta do druhého, ale emócie sa nedostavujú a vyhrotené vzťahy medzi postavami takmer nebadať. Samotní Orkovia sú síce zaujímaví a úvod s nimi patrí k tomu najzaujímavejšiu čo film ponúkne, taktiež poteší, že sa v ich prípade nejedná o jednotvárnu digitálnu masu, ale fungujú ako „skutočné“ postavy, majú svoje motivácie, niektorí z nich si uvedomujú, že ich vodca a mágia vďaka ktorej sa im podarilo síce zachrániť svoju rasu nie je pre nich práve to najšťastnejšie riešenie, avšak nemajú protipól na druhej strane ľudských hrdinov. Tí sú osekaní čo sa týka pováh, činov, rozhodnutí na úplne minimum a v podstate všetky scény, ktorých sa zúčastnia ľudia tvoria iba povinnú výplň príbehu, ktorá neponúka nič zaujímavé. Ľudské postavy neprejdú žiadnym vývojom, sú ploché a pôsobia akoby tu boli ba preto, lebo jednoducho musia byť. Bohužiaľ, týchto scén je takmer tri štvrtina filmu. Veľkolepý konflikt dvoch svetov sa tak nedá budovať a prežívať pokiaľ vám je jedna strana úplne ukradnutá a ako divák si k nej nevybudujete žiaden vzťah. Akékoľvek napätie alebo emócie sa tak nedostavujú a na plátne sa odohráva síce dobre nasnímaný a naanimovaný konflikt, ale bez záujmu o to ako vlastne dopadne. Do toho všetkého sa navyše nevhodne pridáva občasný humor so zlým načasovaním a nasilu vložené hlášky, ktoré nepôsobia prirodzene a v druhej polovici ešte aj úplne zbytočný a z prsta vycucaný románik medzi ľudským vojvodcom a „miešankou“ - orkyňou, ktorý je tak náhodný a jednoducho sa v jednej scéne z ničoho nič udeje bez toho, aby k nemu čokoľvek v predošlých minútach smerovalo alebo sa akokoľvek naznačovalo, že tie dve postavy majú k sebe údajne cítiť nejaké sympatie. Bojové sekvencie sú síce dobré, ich spracovanie v rámci možností taktiež, ale je ich zúfalo málo a ich spracovanie, aj keď po stránke efektov síce bezproblémové (súboje prehľadné, scény s Orkami presvedčivé a kúzla dostatočne zaujímavé) sa rýchlo opozerá a celé dianie nikdy nevyzerá o nič lepšie než intro z ktorejkoľvek Warcraft hry. A tak by film vyzerať asi nemal. Vytráca sa tak jeho význam, keď to isté môžu hráči vidieť na obrazovkách monitorov. Filmu sa tak nikdy nepodarí vytvoriť „ilúziu skutočného sveta“ (už len preto, že tu nebol použitý ani jeden praktických efekt a všetko vzniklo v počítačoch rovnako ako keď vzniká hra), každé prostredie vyzerá iba ako súbor síce bezchybne naanimovaných, no iba „jedničiek a núl“. Výsledný film, tak vyslovene nenudí tak aby sa tie dve hodinky nedali vydržať, ale ani nikdy nezačne baviť do takej miery, aby by divák o dianie v ňom mal výraznejší záujem, prípadne sa do tohto sveta chcel vracať. Bezprostredne po projekcii tak celý vyšumí z hlavy bez jedinej akokoľvek zapamätania hodnej scény. A takouto generickou, zameniteľnou fantasy asi filmový Warcraft byť nechcel. K zaujímavému fantasy a vystavaniu novej filmovej série totiž nestačí iba povinne zobraziť pár výjavov z hry. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Conjuring dv ... jedna?! I keď stále Wanov silný ducharský nadštandard, ktorý má solídne tempo, skvelú kameru, hudbu a aj výborných hercov (v pokračovaní exceluje obzvlášť Madison Wolfe), tak nemôžem si pomôcť, ale to všetko tu už v úplne rovnakom balení bolo minimálne tri krát (menovite, Insidious, Insidious 2 a prvý Conjuring). Wan stále vie ako efektne vystrašiť, vie perfektne načasovať ľakačky tak, aby nepôsobili akokoľvek samoúčelne, vie diváka výborne po celý čas napínať, aj vystihnúť zlovestnú atmosféru a v súčasnosti na poli mainstreamu jednoducho niet lepšieho hororového režiséra, akurát po štvrtý krát to je už trochu obohrané. Wan totiž aj v pokračovaní rozpráva o tom istom, čo v prípade prvého filmu. Takže tu opäť dostávame štandardnú ducharinu zmiešanú s Exorcistom v závere. Presne taký bol prvý film a presne také je aj pokračovanie. No keď vám niekto naservíruje to isté menu dva krát za sebou, ten druhý krát vám chutiť určite neprestane, no už to nebude taký pôžitok ako prvý krát. A presne také je pokračovanie Conjuringu. Remeselne opäť bezchybné, no po druhý (alebo keď počítam aj totožné Insidiousy, tak po štvrtý (!!) krát mierne obohrané ducharske klišé. Ktorého si je našťastie Wan vedomý a vie s nim pracovať tak, aby bolo rovnako pôsobivé aj v ďalšom filme, no už sa to začína mierne opozerávať. Conjuring 2 totiž neobsahuje čoby len jednu scénu, ktorá by akokoľvek vybočovala zo zabehnutého Wanovho štandardu, nič čoby vyslovene prekvapilo alebo pôsobilo aspoň trochu originálne. Prvý film mal aspoň niekoľko scén, ktoré vynikali (scéna s tlieskaním, so skriňou). V Conjuring 2 nič také nie je. Za vrchol Wanoveho strašenia tu považujem scénu s obrazom a jeptiškou, inak sa ide podľa žánrových pravidiel možno až priveľmi prísne na to, aby mal druhý Conjuring počas vyše dvoch hodín šancu prekvapiť. Prvý (opäť pokiaľ počítam aj Wanove Insidiousy tak aj druhý a tretí) krát som skákal nadšením, štvrtý krát štýl „still the same“ už pôsobí vo Wanovom podaní predsa len trochu rutinne. Po predošlých filmoch tak už je u Conjuringu zrejmé čo a kedy od Wana čakať a ono to aj príde. Pokračovanie má stále niekoľko skvelých pasáži (aj keď tentoraz sa to občas prepáli so CGI, napríklad crooked man mi prišiel dosť cez čiaru), ale štyri hviezdičky som dal prvému Conjuringu, dvojka mi predsa len prišla o málo slabšia, takže tentoraz skutočne nemôžem zaokrúhliť smerom na hor. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Najlepší Nicholsov film ... to sa mi chcelo hlásať dobrú hodinu sledovania Midnight Special. Počas nej totiž Nichols dokazuje aký je skvelý režisér a pritom k tomu ani nepotrebuje žiadnu veľkolepú výpravu, ale s užitím minimalistických prvkov dokáže budovať veľmi solídny thriller/drámu s jemnými prvkami sci-fi. Dobrú hodinu tak Nichols buduje pútavú atmosféru o úteku dvoch mužov s jedným podivným chlapcom, dobrú hodinu diváka drží v napätí, dobrú hodinu mu servíruje otázky, na ktoré chce poznať odpoveď a dobrú hodinu buduje inteligentnú sci-fi, pri ktorej k tomu, aby bola dostatočne efektná a zaujímavá nepotrebuje žiadne veľkolepé efekty, ani akciu, ale stačí jeden nápad, šikovne napísaný scenár a solídna atmosféra podporená skvelou hudbou a charizmatickými hercami. Nuž a po prvej cca hodine nič z toho neplatí! Následne sa z Midnight Special stáva naivná kópia Tomorrowlandu (áno, ešte naivnejšia a detinskejšia než samotný Tomorrowland) a inteligentná sci-fi sa veľmi rýchlo mení na ... no ako na niečo od neskoršieho Shyalamana. S vyústením tak nešikovne podaným, nedomysleným a celkovo zle napísaným, že sa až čudujem, že si scenár celý napísal sám Nichols a nemá v tom prsty napríklad taký Lindelof. Inteligentná sci-fi, napínavý thriller a zaujímavé postavy sú tak nenávratne zničené, aby ich nahradilo niečo tak jednoduché a naivné až beda. Škoda, keby Nichols ostal po celý čas v rovine náznakov, točil malú nezávislú drámu/thriller iba s občasnými jemnými sci-fi prvkami a nepokúšal sa o niečo „veľkolepejšie“ pokojne by to v prípade Midnight Special stačilo, ale on nie. CELKOVO: 3* (6/10)

Do tretice, to isté. V prípade Kung Fu Pandy sa jej tvorcovia snáď ani nenažili o nič akokoľvek iné. Zatiaľ čo v prípade prvého filmu to pôsobilo ešte originálne, po tretí krát dostať to isté a ešte aj v tom istom balení sa už trochu opozeralo. Najväčším problémom tretej Kung Fu Pandy je fakt, že film sa nesnaží priniesť čokoľvek iné oproti predošlým dvom filmom a tak opäť dostávame zápletku o tom ako sa Po musí zase utkať s neporaziteľným protivníkom, ktorý sa vynoril odnikiaľ a pomedzi to sa spozná so svojim skutočným otcom. Príbeh, vtípky, ani tých pár súbojov už nijako neprekvapí, napriek tomu som sa prvú polovicu u tretej Kung Fu Pandy smial ako u žiadneho iného tohtoročného animáku. Vtipy sú opäť trefné, je ich tu celá kopa a aj keď je evidentné, že tentoraz sa cieli výhradne na menšie deti, než by sa jednalo o animák, ktorý chce pobaviť aj dospelých, tak nikdy nepadnú do prehnanej infantilnosti, aby začali akokoľvek otravovať alebo pôsobiť trápne. Prvá polovica Kung Fu Pandy je tak štandardná zábava, na akú sme zvyknutí. Bohužiaľ v druhej polovici sa z tretieho filmu stáva možno až priveľmi obyčajný animák s dianím, ktoré sme už v totožnom podaní videli a je vidieť, že tvorcovia s pribúdajúcimi minútami čoraz viac varia z vody, než by sa snažili o aspoň jeden nápad. Každopádne, vynikajúci anglický dabing, funkčné vtipy sú zárukou, že Kung Fu Panda bude tou Kung Fu Srandou aj po tretí krát, pokiaľ vám teda nevadí, že kompletne všetko čo sa vo filme udeje tu už bolo minimálne dva krát a v kúsok lepšom a originálnejšom podaní. CELKOVO: 3* (6/10)