maddy

Taika Waititi si po otrasnom Thor: Love and Thunder mierne napravuje reputáciu. Next Goal Wins svojim humorom v prvej polovici pripomenie Hunt for the Wilderpeople, ale jeho kvality nikdy ani zďaleka nedosiahne. Na to je to až príliš neambicióznym filmom, ktorý neponúka nič nové. Všetko čo sa tu v priebehu tých 104 minút deje už divák videl inde. Ako taká letná good-feelingovka síce funguje bez problémov, akurát sa Waititi po celý čas drží v mantineloch štandardne zrežírovaného a napísaného športového filmu, ktorý z časti pobaví (aj keď humoru začne po prvej hodine rapídne ubúdať), z časti zahreje pri srdíčku, z časti ponúkne filmové vyrozprávanie jedného neuveriteľného skutočného príbehu, ale akosi nikdy neponúkne nič navyše. Dokonca to celé pôsobí obyčajne až do takej miery, že aj Michael Fassbender alebo Elisabeth Moss tu so svojim špičkovým herectvom pôsobia ako päsť na oko. Vo výsledku tak vôbec nie zlé, len by som od Waititiho čakal niečo nápaditejšie, ak si chcel po marveláckom prúseri napraviť svoju reputáciu. Next Goal Wins by prakticky vedel podobne natočiť hocikto. CELKOVO: 6/10

Horor o tom, kde najstrašidelnejším prvkom má byť chlórovaný bazén, v ktorom sa občas niekto (aj to zväčša mimo záber) utopí. Aj v rukách šikovného režiséra by bol ťažký oriešok natočiť z tohto námetu dobrý celovečerný horor. V rukách neskuseného Bryca McGuira sa z toho stal iba taký ten lightový hororík bez akejkoľvek strašidelnej atmosféry, zaujímavého príbehu alebo čokokoľvek pútavého. Vyslovene to neurazí, ale ani nepobaví vôbec nikoho. Zbytočné a generické až beda. CELKOVO: 4/10

Prežil som Ant-Mana: Quantumania, takmer umrel pri Thor: Love and Thunder, ale až pri The Marvels som nad Marvelom nadobro zlomil hůl. Ukážková esencia toho ako je Marvel v prdeli. A to nepíšem ako nejaký internetový hejter, ale ako niekto kto sa počas posledných 15. rokov nedočkavo tešil na každú novú marvelovku, aby sa dopracoval až do stavu, že trpí pri každej jednej minúte. Keď som sa prvý raz pozrel na hodinky a zistil, že tento nezmar trvá iba 20 minút a ešte musím pretrpieť vyše hodinu, nebolo mi všetko jedno. Nezvládnuté po každej stránke, od tuctového príbehu, ktorý by ledva stačil na jednu epizódu sitcomu (stavať story na postavách z podpriemerných seriálov typu Ms. Marvel chce fakt veľkú dávku naivity); cez otrasné vedenie hercov (iritovala ma tu ako Brie Larson a to ju mám inak ako herečku pomerne rád, tak Samuel L. Jackson, ktorý si do marveloviek fakt chodí už iba pre výplatu, o absolútne prehrávajúcej záporáčke ani nehovoriac), až po priemerný, nezaujímavý vizuál (na 200 miliónový film). Keby nestačilo toto všetko, tak navyše s niekoľkými fakt idiotskými nápadmi (hudobná planéta) a tým najtrápnejším humorom, kde si producenti povedali: "Jebnime tam mačky, internet sa z toho posere!". Nuž, neposerie a tak sme dostali najmenej úspešnú marvelovku z pohľadu tržieb, aj z pohľadu kvality. Infantilné, debilné, pre cieľovku maximálne malé dievčatká vo veku 5-7 rokov. Akurát netuším načo by sa tie mali pozerať na tísic-a-päťdesiatu marvelovku v poradí odrazu práve teraz. Good luck, Marvel, budovať s týmto materiálom ďalších Avengers. Ja s mojim fanúšikovstvom nateraz končím, aspoň do momentu pokiaľ sa niečo u Marvelu zásadne nezmení, ale ružovo to najbližšie roky nevidím. Tá éra je už asi nadobro preč. Ako sa hovorí "fool me once shame on you, fool me twice shame on me" CELKOVO: 3/10

Slušný historický film s Madsom Mikkelsenom o pestovaní zemiakov. Avšak očakávania tu boli z mojej strany o niečo vyššie (v čase hodnotenia má film 84% na CSFD a je umiestnený na 787. mieste najlepších filmov). The Promised Land síce nerobí nič zle, ale počas stopáže sa nevie rozhodnúť akým filmom chce byť a tak tu je zo všetkého tak trochu. Trochu brutality a krvi, trochu romantiky, trochu klišé, trochu emócií, ale vo výsledku to na môj vkus pôsobilo predsa len až príliš uhladene a bezpečne, a skôr by som si želal keby sa Bastard viac zameral na tú pravú historickú špinavosť (napr. po vzore The Last Duel od Ridleyho). The Promised Land mi tak v závere, napriek dvom-trom brutálnejším scénam, prišiel takým filmom pre každého. Každému dá niečo, ale náročnejších konzumentov nezasýti plnohodnotne. Fajn klasická dobová historka a toto bude určite o pár rokov rotovať v televíziách pravidelne, ale asi som bol v očakávaní o niečo intezívnejšieho zážitku. CELKOVO: 6/10

Na povrchu obyčajná detektívka s anatómiou jedného (nešťastného?) pádu a detailného súdneho procesu, v jadre silná psychologická dráma s detailným rozborom jedného manželského vzťahu, ktorá vie klásť tie správne nepríjemné otázky zo života, ktorými si prechádza/môže prechádzať každý z nás. Síce pomalý, ale plne sústredný film, ktorý vie čo chce povedať a hovorí to bez zbytočných príkras. Surová dráma, ale o to intenzívnejšia v prezentovaných dialógoch. Výborne napísané, v poriadku zrežírované. Akurát škoda, že sa režisérka trochu viac nevyhrala aj s vizuálom, pretože Anatomy of a Fall pôsobí občas až príliš televízne, čo síce podčiarkuje chladnosť celého snímku, no uchvátiť diváka aj po tejto stránke a mohol byť ten zážitok nezabudnutiľný. Takto "len" veľmi dobrý film. CELKOVO: 8/10

Emerald Fennell rozhodne fandím, pretože už v druhom filme dokázala, že je veľmi talentovaná režisérka, no bohužiaľ nie až tak talentovaná scenáristka. A rovnako ako jej predošlý snímok Promising Young Woman je aj Saltburn sklamaním hlavne po tejto stránke. Štýlová, vizuálne podmanivá, provokatívna hra s divákom, kde je však všetko len na efekt. Saltburn toho v priebehu dvojhodinovej stopáže mnoho sľubuje, ale vo finále málo prinesie. Vie skvelo striedať nálady zo serióznej drámy, cez satiru, thriller s pár zámerne šokojúcimi scénami bez toho, aby to pôsobilo rušivo, avšak vo výsledku nepodá presvedčivý príbeh, keďže ani jedna z postáv, ani jedna zo situácii tu nepôsobí dôveryhodne. Celé je to len také načančané pozlátko bez uveriteľnej psychológie postáv, ktoré sa snaží v závere tváriť ako sofistikovaný psychologický thriller, ale je to len taký navoňavý brak. Či zámerný alebo nie, to už si musí odpovedať každý sám. Mňa to tie dve hodiny síce náramne bavilo a vizuálne uchvátilo, ale zároveň mám k tomu toľko výčitiek, že tentoraz nemôžem zaokrúhliť to hodnotenie vyššie. CELKOVO: 7/10

Alexander Payne sa po zakopnutí v podobe Downsizing vrátil ku kvalite na akú sme u neho zvyknutí z Nebrasky. Akurát oproti Nebraske tentoraz raz s o niečo viac divácky prístupným filmom, aj keď s Nebraskou toho zdieľa mnoho. Aj v prípade The Holdovers dostávame až neuveriteľne nostalgickú, tentoraz zasadenú do 70. rokov minulého storočia, až sentimentálnu atmosféru, ktorá vo svojej podstate ukrýva smútok, ale bez toho, aby akokoľvek účelovo tlačila čoby len raz počas stopáže na citovú stránku diváka. Namiesto toho si decentne a dôstojne dopomáha decentným humorom, vypointovanými dialógmi, a scenárom, ktorým vám tie postavy postupne dostáva čoraz viac pod kožu. Absencia čoby len jednej slabej scény alebo akejkoľvek straty tempa počas pomerne, na daný žáner, robustných 133 minút už len potvrdzuje, že Payne má remeslo v ruke. Vo výsledku tak komédia, ktorá nepotrebuje divákovi trhať sánku; dráma, ktorá nepotrebuje nijako tlačiť na pílu a zbytočne predramatizovávať; a vianočný film, ktorý nepotrebuje mať typickú vianočnú atmosféru. Jednoducho len obyčajný film, ktorý dokáže v jadre decentne dojať, ako aj úprimne pobaviť bez toho, aby bol akoukoľvek vykalkulovanou snahou o žmýkanie emócií alebo z neho bola cítiť snaha sa prvoplánovo hnať za filmovými cenami. Také obyčajné a pritom tak krásne. Nová vianočná klasicka pre intelektuálov. CELKOVO: 9/10

Zbytočný návrat k sérii, ktorá skončila nie až tak dávno, a ktorý nikto veľmi nepotreboval, ale keď sme ho už teda dostali ... Francis Lawrence nie je vôbec márny režisér, akurát škoda, že sa posledných desať rokov zahadzuje prevažne s touto sériou. Ani The Ballad of Songbirds and Snakes tým pádom nerobí po režíjnej stránke nič vyslovene zle. Problémom tu je materiál, s ktorým musí pracovať a ktorý nefunguje po takmer žiadnej stránke. Balada o hadoch a vtáčatkách tak opäť s plnou vážnosťou prezentuje svet a pravidlá v ňom, ktoré nedávajú zmysel už od Mockinjaya, nefunguje to ani ako zrodenie postavy prezidenta Snowa, z ktorého sa tu príbeh polovicu stopáže snaží robiť sympaťáka, aj keď diváci vedia už zo štyroch filmov predtým aká sa z neho stane sviňa, a samotné Hunger Games sú tu ešte v zárodku, takže namiesto akýchkoľvek nápadov (ako v jedine skutočne dobrom filme z tejto série Catching Fire) sa tu nevzrušivo "bojuje" v nejakom polorozpadnutom hangári, a navyše ten film z nejakého dôvodu musí mať cez dve a pol hodiny čo si nedovolilo ani záverečné vyvrcholenie celej ságy pred ôsmimi rokmi, takže po väčšinu stopáže sa tu mláti prázdna slama. Ale na to sú už fanúšikovia tejto série asi zvyknutí, pretože o tom bol aj Mockingjay Part 1 a Part 2. Tam sa to však dalo obhájiť zbytočným štúdiovým rozdelením jednej knihy na dva filmy kvôli vyšším zárobkom. Balada by však chcela byť akýmsi prequlovým filmovým eposom, pritom ničím nevybočuje zo štandardu young adult adaptácii, ktoré boli "in" tak pred desiatimi rokmi. V roku 2023 by to chcelo niečo viac, než sa len zviesť na ako tak známej značke a rozširovať príbeh, ktorý nikto veľmi nepotreboval vidieť. Ústredné duo (Tom Blyth a Rachel Zegler), vrátane silnej ruky režiséra to síce tiahne, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že toto bol ešte o niečo zbytočnejší návrat k nejakej ukončenej sérii než svojhočasu Fantastic Beats, ktorý nemá ponúknuť veľmi čo navyše. CELKOVO: 5/10

To sa mi snáď zdá ... Nicolas Cage si zahral v dobrom filme? No nie tak zhurta. Dream Scenario má síce ďaleko od snímkov, v ktorých Cage hrá posledné roky zvyčajne a jedná sa o seriózne natočenú indie drámu, avšak nedotiahnutú úplne do konca. Napriek originálnemu námetu (Cage sa začne ľuďom zjavovať vo sne) sa v jadre jedná o pomerne jednoduchú satiru na slávu a pominuteľnosť úspechu na internete, vrátane súčasnej toxickej cancel culture, akurát zabalenú do formy indie drámy, ktorá dokáže byť miestami vtipná, miestami vážna, miestami podivná a miestami aj trápna. Nie zle natočené, ale na mňa tá celá metafora fungovala len tak z polovice, pretože od prvej chvíľe je až príliš priamočiara, bez možnosti nejakej vlastnej divákovej interpretácie a navyše v závere vyšumí úplne do prázdna. CELKOVO: 6/10

Zack Snyder bol cool naposledy pre desiatimi rokmi, kedy natočil aj svoj posledný dobrý film. Odvtedy svoj režíjny štýl nikam neposunul. I keď vlastne áno, čoraz viac do hája a Rebel Moon je toho ukážkovým príkladom. Nabubrelá snaha natočiť veľkolepé, osudové sci-fíčko, ktorá však dopadla podobne neslávne ako jeho návrat do zombie žánru v Army of the Dead. S ktorým Rebel Moon zdieľa aj rovnako hnusný, ak nie ešte hnusnejší vizuál. Nie, Snyder, už to fakt nie je cool. Spomaľovačky nevieš efektívne využiť, všetko pôsobí chladne a nezrušivo, pretože z toho sála fakt, že sa točilo iba v štúdiu pred zeleným plátnom, na ktoré si nejako našrúboval postavy a rozprávač príbehov z teba nikdy nebol, takže Rebel Moon by síce okato chcel byť novodobými Star Wars, ale vo výsledku je to film, ktorý ma bližšie k trápnemu Jupiter Ascending. I keď ten aspoň nejako vyzeral, Rebel Moon s pribúdajúcimi minútami vyzerá čoraz horšie a Snyder už stratil cit a um aj ako vizuálny režisér. Síce sa dá pochváliť hudba, masky a pár scén (napríklad tá s pavúkom), ale čo z toho, keď sa to odohráva vo svete, ktorý nebude nikoho zaujímať; s postavami, ktoré si za tie vyše dve hodiny diváka nijako nezískajú a s príbehom, ktorý pôsobím akoby ho napísal desať ročný chlapec nadšený do sci-fi. Sci-fi Céčko s Ačkovým rozpočtom natočené režisérom Béčkových schopností. CELKOVO: 4/10