maddy

Chápem, že v subžánri „home invasion“ sa v dnešnej dobe už ani nedá vymyslieť nič nové a originalitu u toho nečakám, ale občas sa dokáže urodiť veľmi slušný kúsok, ktorý vie s pravidlami žánru nápadito pracovať (napr. You're Next). Práve kvôli tomu nenachádzam dôvod prečo v dnešnej dobe akceptovať ďalšiu z tisíce podobných variácii, ktoré sa absolútne nesnažia o nijaké ozvláštnenie. A Radnom (aka Kristy) je presne tým prípadom. Bezduchá naháňačka po internátu, ktorej chýba jediný moment napätia, akákoľvek atmosféra, prípadne gore scénka alebo keď už nič iné aspoň rozumne uvažujúca hrdinka! Navyše má film cca 80 minút a z toho len rozbeh trvá dobrých 40, kým sa začne tá „invasion“ časť. Remeselne to je síce zvládnuté bez problémov a vyslovene to neurazí, ale celé je to také nijaké. Čo mi v tomto prípade príde horšie ako keby to bol vyslovený odpad, ktorý by bolo možné hneď odstreliť. K tým dvom hviezdam by som sa pri troche snahy bez problémov dopracoval, ale ja v tomto prípade skutočne nenachádzam jediný dôvod prečo sa o to vôbec pokúšať a uvažovať nad tým filmom, čo by len o minútu dlhšie. Som rád, že si z neho po cca 6 hodinách aspoň kúsok pamätám. Ono to je totálne fádne, nezaujímavé, nudné, obyčajné, jednoducho také nijaké. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Bez debát, najlepší anime seriál aký som doteraz videl. Fanúšikom japonskej pop-kultúry som už veľmi dávno, s anime mám však skúsenosti prevažne len na poli filmov (známe kúsky ako Appleseed, Akira a iné), avšak v seriálovej tvorbe som žiadnemu anime nevenoval veľkú pozornosť (Pokémonov alebo Naruta určené pre deti do úvahy ani neberiem), až kým som neobjavil Attack On Titan. Nečakaná pecka, ktorá dokazuje, že tie „kreslené príbehy“ môžu mať väčšiu silu ako väčšina hraných. Seriál predstavuje pútavo vymyslený svet, kde obrovskí ľudožrúti (titáni) okupujú zem a posledných pár tisíc ľudí žije v mestskom hradnom komplexe za mohutnými stenami. Niekoľko rokov si ľudstvo žilo prevažne pokojne, až kým sa jedného dňa neobjavil nový niekoľkonásobne vyšší druh titána (Kolosus), pre ktorého hradby nepredstavujú žiadnu prekážku. A práve v tomto momente začína anime budovať fantasy príbeh a prepracovanú mytológiu do najmenšieho detailu. Nezjednodušuje príbeh len na obyčajné súboje s titánmi (aj keď tie hrajú prím), ale podrobne skúma aj každú drobnosť (prečo nemajú titáni reprodukčné orgány, prečo sa živia len ľudmi a pod.) a tak vytvára komplexnú story. Vynikajúco sa mu podarilo vykresliť mohutnosť titánov a hrôzu, ktorá z nich plynie. Attack on Titan sa tak v niektorých epizódach nebojí nekompromisne usmrtiť postavy a priniesť na scénu takmer až hororové scény. To všetko strieda napínavá, veľkolepá, vizuálne pútava akcia. Ústredné postavy sú vykreslené skôr jednostranne (odvážny bojovník, ustráchaný kamarát, zamilovaná sestra, prísny veliteľ a pod.), ale paradoxne vďaka až občasnej naivite ich konania si k nim divák vybuduje sympatie. Dej má neskôr čoraz bližšie k fantasy, ale vďaka tomu je jeho smer dostatočne nepredvídateľný. Takmer každá epizóda následne ponúka v závere obrovský cliffhanger vďaka ktorému sa so sledovaním nedá prestať do kým za sebou nemáte celú sériu. Titánom sa ale nevyhla aj dávka klišé známa z iných japonských anime. Rozhovory postáv sú občas veľmi infantilné a väčšinou prebiehajú v preafektovane ukričanom tóne. Niektoré epizódy sú len očividnou výplňou miesto toho, aby seriál niekam posúvali. Po veľmi intenzívnom začiatku napríklad nastupujú rozťahané epizódy tri/štyri, ktoré v podstate sú pre smerovanie seriálu logické nakoľko sa v nich rieši výcvik postáv, ale mierne zdržujú tempo pred rozpútaním pravého inferna. Podobným problémom trpí aj záver prvej polovice, kde napríklad epizóda 11 zdržuje intenzívne prebiehajúci dej zbytočnými rozhovormi. Možno to je však nakoniec dobre, pretože neviem, či by v ešte rýchlejšom tempe bolo možné pobrať všetky detaily a hlbšie sa ponoriť do tohto originálneho sveta. Ten so svojou prepracovanou mytológiou je totiž to čo na Attack On Titan baví najviac. Akurát musíte byť oddaný fanúšik fantasy (takže také javy ako to, že postavy dokážu meniť svoju podobu vám nemôžu byť cudzie), prípadne už mať čo to napozerané z japonskej anime tvorby. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Celkom nerozumiem tej kontroverzii okolo Cannibal Holocaust. OK, vo svojej dobe možno prekvapivo brutálny film, aleže si tento status drží ešte aj vyše 30 rokov od vzniku a navyše v určitých kruhoch nabral stav kultu? Kvôli čomu? Veď dnešné série typu Saw, Hostel a iné, ktoré smelo valcujú kiná sú stonásobne brutálnejšie a nikto sa už nad tým ani nepozastaví. Cannibal Holocaust síce obsahuje jedno usmrtenie skutočnej, živej korytnačky a ako „aktivistu za práva zvierat“ ma to rozhorčilo (svojho času som sa zaprisahal, že si kvôli tomu tento film nikdy v živote nepozriem, za žiadnu cenu! ale po niekoľkých rokoch zvíťazila zvedavosť), ale okrem toho aktu pri ktorom som od filmu odvrátil oči v ňom nie je nič ktovie ako brutálne. Aspoň nie pre dnešného horormi rozmaznaného diváka. Scény s kanibalmi, ktoré by mali hrať prím sú až v závere a zase veľa pri nich nevidieť. Ako horor to veľmi nefunguje, pretože sa tu nie je čoho báť, ako pokus o akýsi dokument nedostatočne uveriteľné a ako pokus o vzbudenie kontroverzie ma to tiež minulo. Vo výsledku tak dosť slabá kanibalská jednohubka, ku ktorej by som sa asi nikdy nedostal nebyť tej aury „neznesiteľnej brutálnosti“, ktorá film stále obklopuje. No nič, uvidíme čo Eli Roth s Green Inferno.

„I saw Fincher's Dune and it was a shit.“ Zahlásil Jodorowsky v Jodorowsky's Dune/2013 a ja mu musím dať za pravdu, bláznovi jednému starému. Duna je totižto film, u ktorého si u mňa Lynch neuveriteľne pokazil reputáciu. Začínam totiž pochybovať, že vie rozumne podať príbeh. Áno, stále tu síce máme perfektné kúsky na čele s Mulholland Dr. alebo Lost Highway, kde je ten nejednoznačný, takmer až halucinogénny príbeh výhodou a povyšuje film na skutočné umenie. Ale preboha, Lynch, občas si musíš uvedomiť, že netočíš nejakú „mind-fuck nezávislárňu“, ale veľkolepé niekoľkomiliónové sci-fi pre masy, kde sa žiada zrozumiteľnejšie podať celú story, motívy postáv, príčiny ich konania atď. atď. atď. Alebo to si skutočne tak tvrdohlavý?! Ja som sa tomto prípade vzdal akejkoľvek snahy ťa pochopiť (a to si napríklad taký Mulholland Dr. doslovne užívam dodnes!). Nie, toto jednoducho nie a nechcem si predstaviť, že by mi niekto dobrovoľne pustil tú 190 minútovú verziu, to s väčšou radosťou bude pozerať aj Kameňák dvanásťkrát za sebou, veď táto dvojhodinová Duna už bola neskutočne rozťahaná. Jeden z málo filmov (resp. jediný), ktorý ma už v poslednej pol hodine tak nezaujímal, že som ho surovo vypol a aj napriek tomu hodnotím. Body akurát za scény s piesočnými červami (našťastie ich bolo celkom dosť), premakanú technickú stránku, vynikajúce masívne kulisy, kde sú tie investované milióny skutočne vidieť a niekoľko potešujúcich nápadov, ktoré sa podarilo zakomponovať z Jodorowskeho vízie (záber do maternice a pod.). Inak však sci-fi v podaní Lyncha už radšej nikdy viac.

„You don't believe in paranormal? I am Spanish, of course, I believe. I believe in all that shit. Big Foot, Chupacabra, Obamacare. Tak vážení, what the f*ck, have I just seen?! Bez akéhokoľvek mučenia priznám, že prvý Haunted House sa mi v rámci takej tej podvratnej zábavy celkom páčil. Objektívne by na viac ako tie dve hviezdičky nebol, ale za správnych podmienok (čítaj: so správnym množstvom pív/alkoholu v krvi / otestované) a správnou partiou kamošov pobaví a subjektívne mu nemám najmenší problém prihodiť aj tú tretiu hviezdu. Druhý krát v živote ten film už síce vidieť nechcem, ale to nie je dôvod prečo ho odsúdiť. Navyše stále bol aspoň o nepatrný level vyššie ako súčasná odpadová parodická konkurencia typu Superhero Movie, Paranornal Movie, Epic Movie, Date Movie a pod. Na pokračovanie som bol preto právom zvedavý. Bohužiaľ, Haunted House 2 už nefunguje ani s fľašou tequilly v krvi (taktiež otestované) a smelo sa môže zaradiť ku svojej odpadovej konkurencii. Netuším, či všetci zúčastnení stratili za ten rok od prvého filmu aj tú poslednú mozgovú bunku, ale inak si tento rapídny prepad neviem vysvetliť, nakoľko za kamerou, ani pred kamerou sa nič nezmenilo. Ten istý režisér, ten istý scenárista a zase raz Marlon Wayans (pre ktorého mám malú slabosť ešte od čias prvého Scary Movie). Haunted House 2 síce paroduje populárne scény zo súčasných hororov ako Conjuring, Sinister, Possession, opäť raz Paranormal Activity 3 alebo v náznakoch aj Evil Dead, avšak nefunguje ani jedna kvázi vtipná scéna, všetok humor je ďaleko za hranicou trápnosti, za hranicou akéhokoľvek vkusu a vôbec za hranicou znesiteľnosti. Po celý film postavy otravne kričia, vrieskajú, hulákajú, až z toho po pol hodine bolí hlava. A keď nerobia to, tak sexujú alebo sa opakuje doslovne 15x ten istý vtip so španielskym susedom. Pokiaľ teda niekomu príde vtipná holá Wayansova riť ako desať minút preťahuje bábiku z Conjuringu v rôznych polohách, tak smelo do toho. Za mňa nikdy viac a silne pochybujem, že sa nechám (v akomkoľvek stave) ukecať na prípadu trojku, pokiaľ vznikne. Zasmial som sa jeden jediný krát pri hláške zo samotného úvodu komentára. A to teraz nechce vyznieť skutočne nijako povýšenecky, ale ktorú pochopí len minimum tunajších divákov, ktorí si pustia film akým je Haunted House 2. Ale plne tomu rozumiem, veď načo by sa aj zaujímali o politiku USA, keď to dostatočne nefunguje u nás. Za tú hlášku ten jeden bod, inak za nič iné. Na záver pripomínam, že nie som žiaden puritán, ani internetom erudovaný rádoby filmový kritik, ktorých je na CSFD plno, ani výhradne zaťažený proti podobných paródiám a prvý film ma v rámci možností aj pobavil. Toto však nie, nie, nie, nie a ešte raz nie! CELKOVO: 0,5* (1/10)

V zásade chápem existenciu týchto pubertálnych knižiek typu Twilight, Hunger Games (aj keď v tomto prípade sa filmová verzia, rozumej druhý film Catching Fire, podarila) alebo aj Divergent. V trinástich človek ešte nepotrebuje čítať literatúru ako Philip Roth, McCourtney a k šťastiu stačí aj zápletka so zamilovanou hlavnou hrdinkou s prímesou kvázi odvážneho konceptu. Ale preboha, ten svet, v ktorom sa zápletka odohráva musí dávať aspoň aký taký zmysel. Bohužiaľ, Veronica Roth sa evidentne chcela zviesť na úspechu podobných kníh, ale rozum do písania už nezapojila. Ňou prezentovaný fiktívny svet s kastovým systémom totiž nie je dostatočne odôvodnený a akékoľvek dianie, akékoľvek konanie hrdinov nedáva zmysel ani na tej najzákladnejšej úrovni. O nefunkčnosti celého tohto sveta by sa dala napísať esej, ale aspoň v krátkosti: to mi chce niekto povedať, že na fungovanie celého mesta stačí týchto päť veľmi úzko profilovaných profesií? A načo sú vlastne v takomto „postapo“ svete vlastne sčítaní? A keď má tento svet zaistiť fungujúcu spoločnosť prečo je jedna z tých päť ráz polícia/armáda? A vôbec, konanie a výber kasty hlavnej hrdinky nedáva zmysel. Krehké žieňa, ktoré na to očividne nemá silu by si vybralo najdrsnejšiu kastu bojovníkov? Aký má na to dôvod? Ten, že sa jej nechce nezištne pomáhať druhým v jej vlastnej kaste, tak sa pri prvej možnej príležitosti rozhodne vrhnúť do tej kde ju čaká hromada svalnatých výrastkov? A to jej mám kvôli tomu fandiť alebo mi jej byť nebodaj ľúto? Väčšinou som ochotný/schopný podobné logické prehrešky vo filme prehliadnuť, ale čo je veľa to je veľa. Keď sa navyše kniha/film chce hrať na dystopickú sci-fi a pokúšať o spoločenskú kritiku a pritom sama je nefunkčnejšia ako systém, ktorý kritizuje, tak to teda prr. V tom prípade vďaka, že sa filmovej verzii ujal Neil Burger (Limitless, Illusionist). Ten napriek všetkým výčitkám, ktoré som doteraz k predlohe smeroval natočil bez problémov znesiteľný film. Svet, v ktorom sa odohráva radšej podrobne neskúma a venuje sa triviálnej zápletke. Tá je vďaka sympatickým hercom taktiež sledovateľná. Shailene Woodley je na rozdiel od Kristen Stewart obstojná herečka a rolu krehkej, ale rebelujúcej dievčiny jej je možné uveriť, Theo James bol taktiež netradičná voľba do úlohy jej partnera. Akurát stopáž je tu neúmerne dlhá. Nechápem načo má podobný film 130 minút, keď sa takmer po celý čas venuje len „výcviku“ hlavnej hrdinky. Zaujímavejšie otázky ako napríklad čo je za tou stenou okolo mesta vôbec nerieši. Burgerovi sa našťastie aj napriek tomu darí udržať tempo neustálou obmenou prostredia, situácii, tréningu a aj tie halucinogénne sekvencie sú nápadité. Divergent tak nie je otravný ako Twilight, kde sa dokáže päť filmov riešiť, či si sexnem s upírom alebo vlkolakom. Sympatický mi je aj fakt, že film je v podstate ucelený a udalostí zakončí, na rozdiel od iných adaptácii ako The Host, Beautiful Creatures, Vampire Academy a pod., tak že pokiaľ by kvôli prepadu v kinách nedošlo na pokračovanie stále sa dá chápať ako jeden príbeh s jasným začiatkom a záverom. Bez zbytočne sileného cliffhangeru v závere alebo useknutia rozbehnutej zápletky (aj keď v tomto prípade sa prepad nekonal a trilógia bude natočená celá). Vo výsledku mi to prišlo znesiteľnejšie a o málo pútavejšie ako iné novodobé fantasy/sci-fi knižné adaptácie pre pubertiakov (Mortal Instruments, Beautiful Creatures, Vampire Academy ...), ale najväčším problémom tu je debilná predloha. Verím tomu, že keby sa Neil Burger nemusel striktne držať sveta Veronicy Rothovej mohol natočiť svieže sci-fi. Takto to je len zbytočne dlhý film, v ktorom sa po väčšinu času nič extra zásadné nedeje a navyše sa odohráva v značne nefunkčnom svete. Mať to maximálne hodinku a pol, tak vďaka obstojnej réžii prihodím aj tú tretiu hviezdu. V tomto prípade však nemám najmenší dôvod ťahať to hodnotenie vyššie. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Na začiatok: ja jednoducho nemám rád tento novodobý trend pchať zombíkov do všetkých možných žánrov. Zombies sú výhradne materiál pre horor a tomu tak bolo niekoľko desaťročí. Aj keď si dokážem užiť aj iné žánrové filmy so zombies, tak jednoducho asi nikdy nebudem mať rád to miešanie s komédiou, nebodaj srdcervúcou drámou a už vôbec nie s romantikou. Po väčšinu času k podobným filmom pristupujem so značnou dávkou skepsy a ani Life After Beth ma nepresvedčil, že dané miešanie žánrov môže fungovať. Je to síce celkom sympatická nezávislá zombie komédia, ale s pribúdajúcimi minútami tak nejako „vyprší do stratena“. Humor je len veľmi jemný – ani vyslovene trapný, ale ani vtipný – a nezasmial som sa počas filmu ani raz, o horore tu nemôže byť veľmi reč okrem možno nejakej jednej scény a ten vzťah medzi zombie dievčinou a jej partnerom je teda prinajmenšom veľmi podivný (a o racionálnosti takéhoto chovania už radšej ani nejdem písať). Vo výsledku ma síce Life After Beth v priebehu sledovania nijako a ničím neotravoval, je to znesiteľný film, ale nie je tu nič, čo by stálo za extra pozornosť. A ako tak rozmýšľam ani neviem komu ho odporučiť? Hororoví fanúšikovia si tu určite neprídu na svoje a tí čo hľadajú nejakú tú pubertálnu romancu po tom tiež siahať nebudú. Ale to je problém všetkých týchto prapodivných zombie žánrových mix, že sú v podstate určené pre všetkých a zároveň pre nikoho. Keď už by som však musel znova pozerať nejakú tú kvázi vtipnú zombie romancu, tak radšej si dám sympatickejší/kvalitnejší Warm Bodies. CELKOVO: 2* (4/10)

Cesnakom, krížom a svätenou vodou na tento film. Jeden by čakal, že dva roky po debilnom Twilight už tento trend pchať do kín ďalšie chabé upírčiny pre násťročných odznie. Ale nie, stále má niekto potrebu divákom dokazovať, že latka kvality sa dá predsa len ešte viac znížiť. Vampire Academy sa totiž snaží tváriť strašne „cool“ a sarkasticky si uťahovať z ostatných teenagerských ság (rozumej prevažne s Twilightu), neustále narážať na prihlúple chovanie hrdinov, nezmyselnú zápletku a pod., ale pritom to je rovnako úbohé. Je to ako keď sa imbecil, ktorý nevie koľko je 2+2 (6?) smeje idiotovi, ktorý nevie koľko je 1+1, že je idiot. Asi taký pocit som mal pri sledovaní tohto veľdiela. Takže ono to je v podstate veľmi „podvratne zábavné“ sledovať. Ale pri pomyslení, že v tomto dementnom, stokrát vylúhovanom príbehu niekto hľadá nejakú hlbšiu mytológiu mi ostáva rozum stáť. A že to vôbec niekto pustil do kín, preboha! Veď to vyzerá lacnejšie než ktorákoľvek epizóda televíznych Vampire Diaries – chabý pokus o pár akčných scén, hrozná výprava a ten prísľub pokračovania v závere snáď bol taktiež len sarkazmus (i keď skôr nie). To si niekto vážne myslel, že to dotiahne na viac ako jeden film? Ešteže tá jedna tupírka, pardón, dampríka (veľmi sofistikované označenie, ktoré veľa vypovedá o spisovateľských kvalitách autorky knižnej predlohy) bola celkom sympoška, síce tesne na hrane otravnosti, ale aspoň správne drzá a neustále nahláškovaná (aj keď tie hlášky po 99,99% času nefungovali). Inak vďaka bohu, že to totálne prepadlo v kinách. Jedna hviezda fakt len za to, že som sa dokázal baviť nad tým ako si tento debilný film dokáže hrdo uťahovať z ostatných debilných filmov, že sú debilné. To sa často nevidí. Niekto za kamerou má teda neskutočne veľké (čítaj zaslepené) ego. CELKOVO: 1* (2/10)

Já mám pre toho Spideyho asi slabosť, inak si to neviem vysvetliť. Už staromilá amazing jednička sa mi celkom páčila (3,5*; 7/10). Pokračovanie však doháňa ako akčné, tak aj technické resty z minula a predstavuje pravý veľkolepý moderný reboot, aký si Spidey v dnešnej dobe zaslúži. Nepôsobí ako v prípade prvého filmu ako odznova vyrozprávaný už známy príbeh s pred pár rokov, ale vydáva sa vlastnou dejovou cestou. Oproti súčasnej komixovej konkurencii je však Amazing Spider-Man úplne niekde inde. Nedá sa ani zďaleka porovnať s temnou konkurenciu z DC Comics (Dark Knight), ani s kvalitou, ktorú dnes produkuje úspešný Marvel (Captain American rules!). Je to jednoducho iná séria, pestrofarebná, hravá, detinsky naivná. A práve tým „pubertálnym tónom“ sa odlišuje. Otázne je nakoľko ste ochotný pristúpiť na tieto pravidlá potom čo nás komixovo rozmaznal Marvel. Pravdepodobne v sebe musíte najprv objaviť na malý moment 13-ročného chlapca. Druhý Spiderman totiž aj akciu rozvádza do monumentálnych rozmerov, ale v žiadnom prípade nie realistických. Pôsobí ako cut-scenes z next-gen videohier. Očividne digitálne, ale značne efektne. Práve skvele nasnímané, hyper-rýchle boje, fungujúce spomaľovačky sú to čo pokračovaniu dodáva silu. To všetko navyše podporené štýlovým elektro-soundtrackom od Zimmera, ktorý sa tento krát vydal prekvapivo inou cestou ako je u neho zvykom. Tempo ani počas takmer dvoch a pol hodín nestagnuje, odľahčený humor do tohoto diania sedí ako uliaty a Garfield je stále oveľa lepší a sympatickejší Spider-Man než Tobey Maguire. Príbeh je však stále schematická, ničím neprekvapivá variácia na silného záporáka, ktorého je potrebné odpratať zo scény, do ktorej sa navyše mieša naivná romantická linka. Marc Webb však zvláda aj takúto očividne „cheesy romance“ podať tak, že neotravuje a jej postavy nebudete kvôli hlúpučkému konaniu neznášať. Problémom je však nejasná cieľovka, v ktorej sa bije Webbova réžia, čo by režiséra indie-teen-románc s víziou štúdia, ktoré by pravdepodobne chcelo vážnejší film. Amazing Spider-Man 2 je tak neskutočne komixovo naivný a prím v ňom hrá klišéidná teenegerská romanca, zároveň je však badať pokusy o vážnosť, ktorá sa však v tých hravých, naivných minútach absolútne stráca. Serióznejšie témy ako osamelý údel spoločnosťou odstrčeného superhrdinu, prevzatie zodpovednosť za činy sú len načrtnuté, ale nepracuje sa s nimi. Tým pádom aj prekvapivý záverečný moment akým je smrť jednej z dôležitých postáv vyznie akosi dostratena. Síce kvitujem, že sa tvorcovia neboja aj takéhoto momentu (napríklad oproti Marvelu, kde sa do niečoho podobného nepustili ani za doterajších 10 filmov!), ale k celkovému „teenegerskému“ tónu filmu tento odvážny „dospelý“ krok akosi nesedí, respektíve nemá potrebný dopad. Napriek tomu ako neskutočne dynamickej oddychovke nemám Spideymu čo vytknúť. Je to jednoduché, priamočiare, ale svojou hravosťou a naivitou mi to svojím spôsobom učarovalo. Amazing Spider-Man 2 je presne ako jeho soundtrack, ako popová pesnička. Všetci vieme, že hľadať v nej akékoľvek kvality v porovnaní s inými žánrami je nežiaduce, ale občas si každý nejakú tú nenútenú melódiu obľúbi. V mojom prípade tento pocit pre tento krát zvíťazil nad rozumom. Na tie dve hodinky som sa cítil ako 13-ročný fagan odchovaný na Playstation, ktorý viac k šťastiu nepotrebuje. V tomto o pár rokov vyššiemu veku to už síce nie je „cool“, ale prečo sa tomu občas neoddať a neužiť si to. Dávkovať mi podobné komixovky niekoľkokrát do roka asi ma porazí, jeden krát za pár rokov s tým nemám problém. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Shi Hun alebo anglicky aj Soul je taiwanská mysteriózna dráma s prvkami hororu od Mong-Hong Chunga z minulého roka, ktorú Taiwanci poslali ako zástupcu o boj o Oscara za svoju krajinu. Do užšej nominácie sa však snímok nedostal, čo môže byť zapríčinené práve jeho žánrovou rozpoltenosťou a rôznorodosťou tém o ktorých pojednáva, od reinkarnácie cez posadnutie démonom a to všetko mieša s krvavými scénami takmer ako zo slasheru. Príbeh filmu pojednáva o kuchárovi menom Ah-Chuan (Hsiao-chuan Chang), ktorý jedného dňa počas prípravy jedla odpadne a následne je poslaný zregenerovať si myseľ k svojmu otcovi do odľahlých hôr. Na pomoc príde aj Ah-Chuanová sestra Yun. Je však Ah-Chuanov stav skutočne zapríčinený depresiou ako tvrdil lekár alebo bola jeho telesná schránka posadnutá zlým duchom kvôli ktorému začne páchať vraždy? Ah-Chuan síce tvrdí, že už to nie je on, ale kde je skutočne pravda? Otec (Yu Wang), vo filme titulovaný ako strýko Wang, verí, že skutočný Ah-Chuan sa do svojho tela môže vrátiť, preto sa po sérii rôznych udalostí rozhodne Ah-Chuanovi pomôcť. Je hnaný láskou k svojmu synovi a tak ho uväzní v priľahlej miestnosti svoju domu, dokým nenájde riešenie. Hrôzostrašné udalosti sa však týmto jeho činom nekončia a ako náhle sa do prípadu zaangažuje aj polícia je strýko Wang nútený k ohavným skutkom. Napriek popisu a tomu, že krvou sa v niektorých scénach nešetrí, nie je Soul možné jednoducho charakterizovať ako horor. Jedná sa prekvapivo skôr o meditatívnu drámu o živote a smrti a hlavne o rodičovskej láske. Napriek niekoľkým nadprirodzeným prvkom je film silne ukotvený v realite. Sústredí sa výhradne na postavy a motivácie ich činov, ktoré jednoznačne nevysvetľuje, ale ponecháva na divákovi, aby premýšľal nad tým ako sa postavy zachovali a prečo. S tým súvisí aj pomalé tempo filmu, ktoré sa za tých necelých 115 minút neženie dopredu, neprekvapuje výraznými dejovými zvratmi, ale prehlbuje práve nejednoznačný vzťah otca a syna. Dej zasadený do taiwanského lesa Alisahnu ponúka priam prekrásne zábery hmlistej krajiny a tým dotvára meditatívnu atmosféru celého filmu. Napätie následne eskaluje nevypočítateľné smerovanie deja, kedy nie je možné odhadnúť ako sa postavy budú chovať v nasledujúcej scéne. Po technickej stránke nie je filmu čo vytknúť. Má profesionálnu kameru využívajúcu modré, zelené, žlté filtre, znamenitý strih, ktorý strieda dlhšie scény s takmer až videoklipovým rýchlym strihom a krehký hudobný doprovod. Najvýraznejších je však niekoľko málo krvavých scén, ktoré využívajú spomalené zábery s detailmi na kvapky krvi , aby znepokojili diváka. Dotvára sa tým zároveň akýsi obrazový kontrast čistej prírody versus ľuďmi páchaných zverstiev. Pre diváka nezvyknutého na ázijské snímky však bude Soul značne neštandardným zážitkom. Nejedná sa totiž o ľahko stráviteľný film vďaka žánrovej nejednoznačnosti. Film preto pôsobí ako pomerne nekonzistentný a jeho príbeh nedokáže dostatočne odôvodniť svoju dĺžku. Prezentovaných motívov je tu mnoho, ale žiaden nie je rozpracovaný do dostatočnej hĺbky a mnohé otázky aj naznačené témy vyšumia s pribúdajúcimi minútami do prádzna. Nepomáha ani fakt, že s ústrednými postavami sa kvôli ich nejednoznačným činom divák nedokáže dostatočne ztotožniť a tak v mnohých scénach nefunguje ani pokus o vzbudenie emócii. Film to je tým pádom pomerne odťažitý, čo pravdepodobne bolo režisérovým zámerom, ale tým sa pre diváka stal dosť rozvláčnym. Ako náhle sa totiž karty po nejakej hodine plne vyložia na stôl tie ďalšie už neponúknu adekvátny dôvod na ich sledovanie. Príbeh sa začne točiť v kruhu, pôsobí akoby nikam nesmeroval a ani záver nie je dostatočnou katarziou. Nie je síce zbytočne jednoznačný a necháva pracovať divákovu fantáziu, ale zároveň pre neho po uplynutých dvoch hodinách nepredstavuje ani dostatočnú satisfakciu. CELKOVO: 3* (6/10)