beso74

Aj po rokoch veľmi svieži nadčasový western inšpirovaný skutočnými historickými postavami so stále aktuálnym posolstvom o naliehavosti vzájomnej tolerancie, rešpektu a mieru medzi národmi. Jeden z mala amerických filmov 40 a 50 rokov, kde sa zúrivo nehľadá nejaký proti americký živel či už vo forme nepriateľských po skalpoch dychtivých červenokožcov, vierolomných žltokožcov ničiacich mierumilovné americké obchodné loďstvo na Havaji či iba menej cenných čiernokožcov. Pri posudzovaní tohoto filmu nesmieme zabúdať na fakt, že v roku 1950 bola v Amerika farba pokožky veľmi dôležitou indíciou pri formovaní budúcnosti jej nositeľa, v roku 1949 sa do baseballovej ligy dostal prvý černoch, v roku 1954 sa zákonom označila segregácia černochov v školách ako protiústavna a ešte roku 1955 americké úrady v Alabame zatkli černošku Rosu Parker, pretože odmietla pustiť v autobuse sadnúť belocha. Z tohto dôvodu sa museli veľkej časti publika pri reči o antirasistickej Biblii nože v kapsách otvárať a náboje do zasobníkov samé skákať.

Mamat Khalid si toho naložil viac ako vládal poniesť, žiadne prelomové postapokalyptické scifičko sa bohužiaľ nekoná, ambiciózny pokus totiž zlyhal na scenári plnom klišé a odfláknutých súbojov. Výsledkom je klon Warriors a X-Menov, ktorý viac nudí ako zabáva. Podobne ladený film Ninja Apocalypse ma pobavil o niečo viac.

Bradatý béčkový western s veľmi zaujímavým obsadením (John Ireland, Wayne Morris, Lawrence Tierney, Lon Chaney Jr.,), ktoré však (asi) vinou bezvýrazného režiséra - nováčika (Rodney Amateau) toho veľa so svojho potenciálu nevyťažilo. Klasický prípad boja dobra so zlom, kde na konci je všetko zlo po zásluhe potrestané a tí dobrí môžu začať snívať svoj americký sen. Pre dnešného diváka je však dej až príliš pomalý, šťastie, že zároveň aj milosrdne krátky.

Romano Kristoff je síce ako herec úplne drevo, ale ako akčný hrdina celkom ujde. Príbeh silne inšpirovaný Rambom a ninjami má svoju predohru vo Vietname, aby sa rozvinul v strednej Amerike a natočené to všetko bolo kde inač, ako na Filipínach, v 80-tých rokoch El Doradom všetkých filmárov pocíťujúcich suchoty vo svojom vrecku a partie amerických hercov, ktorým sa zazdalo, že doma sa im preraziť nepodarí. Z tejto partie je tu možné vidieť mená ako Romano Kristoff, David Light, Jim Gaines, ktorým zdatne sekundujú domorodci ako napr. Tony Carreon. Film je hlupučko naivný s dlhou hluchou strednou pasážou, ale zase na strane druhej je vidieť, že tvorcom nechýbal elán, nadšenie z demolácii a veľké množstvo zbraní s tisíckami včeličiek štipajúcimi na všetky strany. Aj keď síce sem tam padajú vojaci pri jednej salve v celkom hojných počtoch, aspoň sa snažia kryť a nie hlúpo čakať, kedy ich to trafí, ako je to možné vidieť napr. v Ardennes Fury.

Netračná road movie, 2 zabijaci, ktorí sú si viac odlišní ako Danny De Vito a Arnold Schwarzenegger a jeden zasran, ktorý zas vie ako je dôležité mať filipa. Hneď prvé zábery na Roya Scheidera hovoria jasnou rečou, profík - čistič, ktorý odvedie svoju prácu bez zbytočných slov a aj bez zbytočného naťahovania, použijúc akurát tak nevyhnutne nutné množstvo munície, jeho postoj k práci je čisto profesionálny, odviesť ju čo najlepšie, presne podľa dohody a nebrať to príliš osobne. Má však jednu chybičku krásy, na zabijáka už trošička vyšší vek. A tak mu pridelia mladého partnera a hneď sú tie problémy dva. Adam Baldwin je psychopatický vyšinutý maniak, ktorému zabíjanie robí očividne radosť a keby mu to nechceli zaplatiť, snáď by to spravil vo voľnom čase ako svoje hobby. Neurotik, ktorý skôr koná ako rozmýšľa, pravda ak sa niekedy k tomu druhému stupňu aj dostane a ktorého najväčším problémom je dozvedieť sa, čo si taký hmyz myslí v okamihu keď končí rozbitý na prednom skle jeho auta. Nuž takáto nesúrodá dvojica spolu v aute na ceste dlhej niekoľko sto míľ s malým čertiskom na zadnom sedadle, ktoré rýchlo odhalí slabinu tohoto tandému a začne do nej šprtať, bude mať veľmi ťažké dojsť do Houstonu v zdraví a plnej sile... Netradične poňatý film s chytrým scenárom a komorným, ale veľmi dobrým hereckým obsadením, ktorý sa v dnešnej dobe preplnenej CGI príliš nenosí, určite stojí za pozretie.

110 ulica v N.Y. oddeľuje 2 svety, ten biely reprezentovaný Central Parkom a ten potmavší, ktorý sa rozprestiera ďalej, Harlem. A tam na niečo také ako zákon a poriadok môžte rovno zabudnúť, jediné, čo tu má silu sú peniaze. Trojica černoškov to ale prepískla, ošklbala o peniaze taliansku mafia, pozabíjala zopár jej členov a navyše si to odniesli aj policajti. Výsledok? Všetko čo má ruky, nohy, odznak alebo zbraň sa bude snažiť dostať ich živých či mŕtvych, samozrejme tú hotovosť k tomu. Atmosférická surová kriminálka, kde guľky lietajú ako komáre, krv tečie potokmi ako šampanské na Nový rok a zo všetkých pohľadov na Harlem je viac ako zrejme, akou povesťou je táto štvrť obdarená. Nič iné ako chudoba, špina a beznádej, ktorej sa prispôsobila aj miestna polícia, nachádzajúca sa na výplatnej páske miestnej mafii. A k tomu všetkému rasizmus, xenofóbia a strach zo staroby, to všetko v parádnej sedemdesiatkovej blaxploitation...

Neskutočný film, hneď po 10 minutách som tu videl viac hlúposti a nelogickosti, ako v ktorýchkoľvek 5 filmoch, ktoré som videl za posledný rok. Bitka v Ardenach sa konala v zime, ale to by bolo hercom zima, tak šup čarovný prútik a hneď tu je leto. Na povel pracujú aj iné veci, hnusný digitálny leják sa končí práve vo chvíli, keď sa rozhodnú Američania zaútočiť. Podľa toho, ako hlúpo sa správajú nemeckí vojaci, normálne sa čudujem, že ich spojenci už roku 1941 neubili čapicami. Zásadne, podotýkam zásadne, bojujú v stoji, po vzoru armád z 18. storočia, vystreliť a potom počkať, či ťa náhodou nejaký skrytý nepriateľ netrafí, ak nie pokračovať, dokým sa niekomu zásah nepodarí. A samozrejme, prečo by sa pechota mala kryť za tankom, ak pred tankom ju lepšie trafiť? Nemeckí velitelia tankov majú v boji stále hlavu vonku z tanku, predsa len, mať toľko ocele okolo seba, ešte by ste si tú hlavičku mohli o niečo pridrbať a tak sa radšej dajú takmer bezbolestne zastreliť. Nemci aj keď strieľajú figu trafia, dokonca aj keď sú v úkryte 5 metrov od Američanov, neškrabnú ani jedného a tí ich kosia za pochodu. Dokonca, ak sa už Nemci dostanú nepriateľovi do chrbta, tak namiesto toho aby zamierili a strieľali, oni za nimi bežia a strieľajú len tak dinom dánom. Navyše, dôležité informácie o chystanom útoku sa nemecký dôstojník snaží vytiahnúť od radového vojaka, ktorý poriadne nevie ani ako sa volá krajina, ktoru prišiel hrdinsky oslobodiť. Dokonca aj nemeckí snajper stojí za figu, akurát tak škrabne prilbu. Aúplným vrcholom filmu sú tankové súboje, digitálne výbuchy, tigre natlačené vedľa seba bez schopnosti manévrovať a t-34-85 ako nemecký tank... Čo viac si môže človek priať. Škoda že je to len blbé, že to nie je tak blbé, aby to bolo zábavne...

Čo vám budem hovoriť, niesť meno Caesar nie je nič bežné, dokonca ani ľudia a iné tvory(ak nepočítam jedného chlpáča z reklamy na žradlo pre psov), ktorí sú obdarení takýmto menom nie sú bežní priemerní predstavitelia svojej rasy. Taký Julius pred viac ako 2 tisícročiami sprevadil zo sveta Keltov v Európe a to veľmi systematický a dôkladne (Asterix a Obelix je len lživou propagandou, verte či ne). Dokonca aj jeho šimpanzí menovec má už čosi za sebou, odštartoval revolúciu, za ktorú by sa nehanbil ani Che Guevara či Castro. Ako to však býva, byť Caesarom je ťažké, hotový brutus, pretože každý takýto silný jedinec má kopu svojich oponentov a je jedno akej rasy sú a či sú triezvi a či po opici, ak treba, pôjdu po krku človeku či kde akej opici. A ak treba, neváhajú rozpútať kvôli tomu aj vojnu. Hoci aj štvrtú svetovú. Úsvit planety opic bol natočený asi len kvôli jednému dôvodu, aby sa za niečo vyše 2 hodiny divák dozvedel, že opice a ľudia spolu nevyjdú a o planétu sa deliť nemienia (čo ak poznáme dejiny ľudského rodu nie je fakt nijako prekvapujúci (kolonizácia Nového sveta a podobne), človeka až zimovriavky prechádzajú ak si pomyslí, že vo vesmíre fakt nie sme tak celkom samí a že iná, pokročilejšia inteligencia má rovnakú náturu a postoj k životu a vlastníctvu ako my) a že bude nasledovať zákonitý globálny konflikt, za ktorý si už bude musieť divák zaplatiť nové vstupne, aby sa opičky v kreslách spoločnosti 20th Century Fox poriadne napapkali... Ale na strane druhej, pohľad na zúfalé pokusy predísť konfliktu je fascinujúci a zároveň frustrujúci, pretože je viac ako jasné, že toto tu happy end mať nebude...

Polodokumentárna čiernobiela krimi dráma stará takmer 70 rokov nie je síce niečim, po čom celý rok túžim, aby som to dostal na Vianoce, ale... Ale som milo prekvapený ako sa režisér Anthony Mann s výdatnou pomocou kameramana Johna Altona popasoval s malým rozpočtom a dvomi základnými farbami. Výsledkom je znepokojujúca hra svetiel a tieňov, ktorá vrcholí predovšetkým v scéne vraždy v parných kúpeľoch. Práve táto vynikajúca kamera posuva tento čisto propagačný film namierený proti falšovaniu peňazí (Odpoveď tajného policajta žene, keď jej berie falošnú 10 dolárovku bez náhrady škody je príznačná, -mali by ste si všetci všímať, aké peniaze beriete do rúk) kvalitatívne vyššie ako patrí. Tempo deja je trochu pomalšie, ale scenárista ho vystaval na vcelku pevných základoch, nie na piesku, ako je to zvykom pri dnešných filmoch. Jediné, čo mi dosť citeľne vadilo, bola osoba rozprávača, ktorá si na môj vkus na plátne ujímala slova pričasto a kradla pre seba viac času ako by to bolo zdravé. PS. možno SPOILER: Jeden z agentov sa pousmial pri indícii, že kvalitný papier na bankovky je dovážaný z Číny, keby videl čo sa dnes stamadiaľ všetko dováža, už by mu tak do smiechu nebolo...

Najhorší postapokalytický film, na aký som v živote siahol. Už aj Nemesis 3 a 4 sa mi po tomto filme začínajú páčiť). Vedel som, že to, čo si idem pozrieť, nie je ani náhodou dobrý film, že naopak, zlý, veľmi zlý. Ale že to môže v svojej nepodarenosti dotiahnuť až tak ďaleko, to som nečakal ani náhodou. Prvá vec, čo je na tomto filme zvláštne je to, že aj keď sa odhráva v NY, v štvrti Bronx, niet tam ani jeden záber na túto štvrť, dalším zarážajúcim faktom je skutočnosť, že viac ako polovica scén (Woody Strode, vražedné orgie v údolí, výcvik a pod) je prevzatá z iného talianského filmu, Final Executioner z roku 1984 a to už ten dostal ten jeden bod len tak tak. Ale čo, technika spopularizovaná režisérom Godfreyom Ho, vystrihni a zlep, spravila pridaním niekoľkých desiatok minút nového materiálu nový film, ktorý sa snaží priživiť sa na filmoch typu Cyborg či Terminator. Vďaka tomu má divák zo všetkého guláš, keď má problém správne určiť, že kto s kým rozpráva a kto po kom strieľa. Nie, žeby to bolo nejako extra dôležité, ale len tak z princípu, že aspoň niečomu tu chápe...