Dale

Mads je skvelý a výborne ťahá tento film, no ani on nezabráni tomu, že film často stráca tempo a len sa vlečie, tak ako on, keď zranený ťahá sane. Ťažko priniesť niečo nové do survival filmu, ale pár vecí sa tam dali vymyslieť lepšie. Jediné, čo tu scenáristov napadlo, bolo dať mu do cesty skaly a medveďa, nič prekvapivé, skôr prvoplánové. Inak by ma zaujímalo, ako Mads riešil vylučovacie procesy zranenej, ktorá niekoľko dní leží takmer v bezvedomí zabalená v spacáku, to v ňom musela mať riadne mokro a smradľavo, lebo na potrebu sa isto nepýtala. A silne pochybujem, že ju nacievkoval, alebo jej vymieňal plienky. To len taká drobnosť na okraj, ako to scenáristi nedomysleli do detailov.

Neveril by som, že v európskej krajine v 90tych rokoch 20. storočia mohli žiť tak zaostalo, či už materiálne alebo názorovo. Trošku mi vadili tie časové skoky - manžel odchádza, bum a prinesú ho mŕtveho, ale výraznejšie to neovplyvňuje vyznenie filmu. Filmy o drsnom živote ľudí v nejakom zapadákove vždy majú svoju silu a my až po niečom takom doceníme, aké máme šťastie, že žijeme kde žijeme. Ale kto dočerta bol ten Dede, ktorý je v názve??? P.S. Ten kto písal obsah ten film ako obvykle nevidel, ochorie syn, nie dcéra a Levan sa nevolal Levan, ale inak.

Veľa dialógov, no vtipom a zábavou príliš neoplývali. Možno ešte tak príbeh s Fernandelom bol ako tak zábavný, zvyšné celkom obyčajné manželské etudy, nepomohlo ani hviezdne obsadenie.

Od čias, kedy sa Kurdistanom preháňal Kara Ben Nemsi sa tam toho veľa k lepšiemu nezmenilo. Neviem, čo robia tamojšie sociálne úrady, ale nikoho zjavne nezaujíma, že žijú tri malé deti samé, nechodia do školy a nemajú čo jesť. Ak ochorie bábätko, nejdete s ním k lekárovi a keď nemáte dosť peňazí na lieky, tak má proste smolu, vkľude si ho zakopete do zeme a nikoho to nezaujíma. Nič príjemné na pozeranie, no takéto silné príbehy mám rád.

Všetci vieme, ako sú na tom ženy v arabských krajinách, no už som rozhodne videl silnejšie príbehy o ich utrpení. Kvitujem nápad prepojenia príbehov žien, keď jedna odíde (utečie) preč a už sledujeme ďalšiu, no chýbajú tomu emócie. Nechalo ma to chladným.

Pekný vizuál s veľmi chabučkým príbehom. Vlastne je to takých sedem statočných, akurát, že miesto siedmych je len jeden + 16-ročný pomocník.

Je dosť filmov odohrávajúcich sa v obyčajnom väzení, ktoré sú drsnejšie ako tento, nehovorím už o politických väzeniach a výsluchoch, takže film nemá príliš čím zaujať. Ale aspoň ďalšia krajina, ktorá sa snaží priblížiť časť svojej histórie, na ktoré nie je príliš hrdá.

Milujem cyklistiku a rád si pozriem 7-hodinový prenos z nejakých pretekov, no sledovať chlapíka, ktorý šliape do pedálov dokolečka na pľaci asi 5 m2, to ma nebavilo. Odhliadnuc od toho že je to úplne nereálne, vytrénované nohy by to ešte zvládli, organizmus bez spánku asi sotva, no určite by to nezvládol zadok na tom asi sotva pohodlnom sedadle a hlavne to krútenie dookola by nedal nikto ani dve hodiny, nie sedem dní, z toho musí človeku mignúť. Inak príbeh nič extra, chlap sa obetuje, aby zachránil svoju ženu, silná téma, ale takých filmov tu už bolo... Inak zaujímavý spôsob zarábania si, ľahnúť si pred kolesá autobusu, to by ma nenapadlo. :)

Príde mi zvláštne pomáhať ľuďom s traumami z vojny tým, že ich budem nútiť spomínať a prežívať znovu to, na čo sa snažia zabudnúť, ale nie som psychológ. Herci boli presvedčiví, ich príbehy smutné, no celé mi to prišlo trošku nudné a zbytočné, ako zmysel tej terapie.

Celý film sa odohráva v jednom tanku, situáciu von môžeme sledovať len z pohľadu strelca, ktorý pozerá cez zameriavač. No miesto toho, aby si všímal okolie, či sa tam nenachádzajú nejakí nepriatelia, všíma si nepodstatné veci, aj keď určite efektné pre oko diváka - rozstrieľaných ľudí či zvieratá, samozrejme s patričným priblížením, aby bol efekt ešte silnejší. Taká účelovosť sa len tak nevidí. Občas si všimne aj živých ľudí a tí sa uprene pozerajú priamo na neho, čiže do hlavne. Ešte k tej štvorčlennej tankovej posádke, takú partiu ufňukancov som ešte vo vojnovom filme nevidel, viac ako polovicu filmu revú, ako keby krájali cibuľu. Jasné, boja sa a prežívajú hrôzy vojny, no toto už bolo moc, ako mohli takých neschopákov vtrepať do tanku... Zámer tvorcov bol jasný, forma ale nebola zvolená najlepšie, aj keď orginalita sa jej uprieť nedá, efekt to na mňa nemalo.