POMO

Rivalské napätie medzi Johnom Travoltom a Christianom Slaterom nedosahuje gigantických wooovských proporcií jeho podobne koncipovaných hongkongských klasík, a celý film miestami skĺza zo zdravého nadhľadu do nezdravej hlúposti. Ale atraktívne preslnené prostedie utahskej púšte, dynamická hudba Hansa Zimmera, prďácke Hummery a Travoltov parchant Vick Deakins sú ingredienciami, postačujúcimi na dve hodiny slušnej akčnej zábavy.

Jedna hviezda za frajera Kylea MacLachlana a druhá za súlož v bazéne.

Čo o ňom napísať, keď nechcem zase iba sucho vytahovať všetky superlatívy a priraďovať ich ku každej jednej jeho filmárskej zložke? Welles má Občana Kanea, Coppola Kmotra, Kubrick Vesmírnu odyseu a Spielberg Schindlerov zoznam. Amon Goethe Ralpha Fiennesa je personifikáciou úpadku ľudského ducha, zodpovedného za najväčšiu tragédiu našich dejín. Soundtrack Johna Williamsa je vrcholom súčasnej filmovej hudby, kameraman Janusz Kaminski je pre mňa - milovníka čiernobielej kompozície - modlou, a vyhladenie krakovského gheta jednou z najhrôzostrašnejších scén, aké som kedy videl vo filme. Steven Spielberg si týmto film splnil poslanie, pre ktoré sa stal režisérom. A ja by som si každý záber z neho najradšej zarámoval a prial si, aby som mohol vrátiť čas a zabrániť tomu, o čom vypovedá.

Všetci čakali seriózne sci-fi v duchu Schaffnerovho originálu a Tim Burton ich všetkých napálil, pretože si z námetu spravil prču. Najväčšími hvezdami filmu nie sú ľudia, ale opice a záver nie je šokujúci a úvahový, ale popcornovo zábavný. Iskrenie v milostnom trojuholníku medzi americkým hrdinom Markom Wahlbergom, šimpanzicou s krásnymi očami Helenou Bonham Carter a jednoduchou bárbie Estellou Warren je rovnako neodolateľné, ako je Tim Roth v roli generála Thadea odporný. Filmu nechýba brilantné technické prevedenie, dravosť a akčnosť ani dávka ironického nadhľadu. Pri závere som tlieskal a schuti sa smial. A do očí šimpanzice Carterovej som sa takmer zamiloval - po premiére mi niekoľko mesiacov zdobila desktop. Neberte tento film natoľko vážne. Časy sa menia a nie každý musí vidieť príbeh Planéty opíc tak, ako Schaffner.

"Žiaden rast nie je bez pomoci, žiaden čin nie je bez odozvy a žiadna túžba nie je bez obmedzenia. Svet je plný tigrov a drakov." Prvé zhliadnutie bolo aklimatizačné, plné údivu a miernej neistoty. Druhé bolo prijatím pravidiel, na ktorých stál dovtedy nevidený filmový svet. A tretie až piate boli najduchovnejším a najdojímavejśím emocionálnym zážitkom, aké som kedy prežil pred filmovým plátnom. Ale skôr než filmom, je Tyger a drak epickou filmovou básňou, ktorú môžem pozerať stále dokola a ktorá, podobne ako dobrá hudba, nikdy nestratí nič z pôsobivosti. Ang Lee uchopil motívy nenaplnenej lásky, zrady a zodpovednosti a zasadil ich do sociálne neutrálneho, duchovne čistého prostredia, v ktorom im mohol dodať dovtedy nevídané rozmery. Scéna "Premárnil som celý svoj život..." vo mne bude rezonovať naveky.

John Carpenter klasickú látku zmodernil a pokomerčnil. Iskrenie z očí detí vyzerá viac sexy, čiernobiely obraz nahradila pestrofarebnosť prostredia a kostýmov protagonistov, a vo filme sa blisne široká plejáda hviezd. Lenže ani to nestačilo. Pretože hoci sa to všetko snažil obaliť do rúcha ponurej tajuplnosti, viz. jeho tradične temný soundtrack, výsledok načisto postráda atmosféru originálu. Akoby Carpenter sám bol počas jeho nakrúcania zhypnotizovaný jedným z detí. Za pozornosť stojí snád iba pre Star Wars fanúšikov, ktorí chcú vidieť Marka Hamilla v roli neurotického farára.

Pri "odkrytí kariet" som onemel a až do záverečných titulkov ostal v neopísateľnej zimomriavkovej extáze. Nevedel som či mám plakať, vyskočiť od radosti alebo iba potichu sedieť a vychutnať si, čo mi bolo práve sprostredkované. Po návrate z kina som zhasol, pustil soundtrack Thomasa Newmana, lahol si a snažil sa udržať si tú extázu čo najdlhšie. The Shawshank Redemption je film, ktorý vám v pomalom tempe, za múrmi väzenia, vo svete s vlastnými pravidlami, predstaví dve hlavné a zopár vedľajších postáv, a následne vám vysvetlí, čo im ich stretnutie na tomto mieste bolesti a beznádeje prinieslo. Film o "nádeji, ktorá nám dáva krídla", film s najprekvapivejším, najsilnejším a najkrajším záverom ever.

Obsadenie skvelé. Vizuálne efekty špičkové. Aj dramatická poetika filmu je príjemná – nejde iba o ďalšie popcornové, katastrofické „eye-candy boom“. Ale scenár je príliš vykonštruovaný, neoriginálny a predvídateľný, napísaný akoby na poslednú chvíľu. Čo mala znamenať napríklad ta vedľajšia línia príbehu so záchranou pasažierov člnu vrtulníkom, keď s ostatným dejom filmu nijako nesúviseli?

Sam Raimi je génius! Malé mesto, kde sa dá krásne nazrieť do života každého z jeho obyvateľov, jeden močiar, jedna vražda. A jedna opustená matka troch detí, ktorá vidí v kartách veci, ktoré by v nich radšej nevidela. Raimi rozplieta mozaiku podozrení a diváckych otázok „Kdo je vrah?“, zbližuje nás s krehkou hlavnou hrdinkou a v jej víziách a nočných morách nám spôsobuje buď príjemné mrazenie alebo prvotriedne infarktové šoky. Raimi si splnil sen a nakrútil horor, v ktorom netečú potoky krvy, ale ktorý nám i tak do poslednej sekundy nedá vydýchnuť. Jeho The Gift je nostalgickým vzdaním holdu hitchcockovej škole čistých thrillerových postupov v mozaike presne definovaných postáv a sofistikovanej zápletke. A ten casting! Nebyť prezradenia totožnosti vraha dvadsať minút pred záverom filmu, jeho finále by bolo ešte vypätejšie a šokujúcejšie. A z filmu by bola päťhviezdna žánrová delikatesa.

Prvá štvrťhodina je výborný prológ. Ale následne tento prológ nie a nie skončiť a z filmu sa vyklube 2-hodinový tupý, bezduchý, hoci vizuáne pekný videoklip k jedinečnému soundtracku Basila Poledourisa. Film, v ktorom každý záber trvá 5-krát dlhšie, ako je treba.