Ukradnutý štát

Dovolím si povedať, že Zuzana Piussi ide na vec tým správnym spôsobom. Snaží sa byť objektívna, to znamená, že oslovuje všetky možné osobnosti, i keď v tomto prípade sa nedá hovoriť o jedných a druhých, Ukradnutý štát vám dá pocítiť, že všetko je tak prepletené a komplikované, až vám z toho doslova príde zle. Neponúka vlastný pohľad, necháva na divákovi, nech si urobí názor sám. Pre niekoho to ale môže znamenať problém, či Piussi nemala byť predsa len ako autorka subjektívnejšia. Osobne si to nemyslím a oceňujem, že pred kameru dostala zaujímavú sortu ľudí a tí toho povedali skutočne dosť. Nie však natoľko, aby sa prípad zázračne vyriešil, ale to zatiaľ nedokázala ani polícia. (10.10.2019)

Z historického hľadiska bude tento dokument významný, rieši totiž postupný morálny úpadok slovenskej politickej scény pre moc a peniaze. Oceňujem mnoho hostí a snahu o istú vyváženosť názorov, čo je však katastrofálnou fackou je technická záležitosť a to, že si autorka projektu nahovorila vlastný film. (19.04.2020)

Film, ktorý bol ešte pred premiérou mimoriadne diskutovaný pre detail, že dával priestor úplne nepodstatnej pseudonovinárke Jane Teleki. Ako je u Piussi zvykom, dokument nevysloví názor, neurobí to explicitne, ale necháva diváka spracovať hromadu rôznych podnetov, ktoré by si mal dokázať sám vyhodnotiť. V tomto prípade sa jedná o striedanie novinárov, dezinformátorov, politikov, bývalých príslušníkov tajných služieb, atď atď, a pre nezainteresovaného diváka je miestami prakticky nemožné posúdiť, kto je relevantný hráč, kto zaplatený a do veci zapletený, a kto je proste len konšpirátorský magor. Konkrétne scény s Martinom Bavolárom (ktorý sám seba nazval slovenským Snowdenom, odhalil kauzu Gorila dva roky po jej odhalení, a ktorý je na smiech každému, kto kedy zablúdil na slovenské meme stránky) nijak nedávajú tušiť, že ide o humornú postavičku, skôr  úmyselne vytvárajú dojem vážnosti a reálneho konšpiračného stretnutia s do veci zainteresovaným whistleblowerom. A nie je to len ním. Dajú sa identifikovať pohnútky napríklad u Forischa, neskôr u Teleki, na mnohých miestach ale film/réžia/autorka pôsobia dojmom nevedomosti a zmätenosti, a ak bol autorský zámer navodiť dojem, že je v tomto štáte absolútny chaos, aj tak je to nezmysel. Chápem Piussiovej štýl pri filmoch ako Od Fica do Fica, alebo Krehká identita, tu sa ale rozoberali fakty, a keď pri vysvetlovaní postavíte na rovnakú úroveň novinárov, vyšetrovateľov, obvinených a bláznov, nakoniec možno omylom vytvoríte panoptikum, kde najtriezvejšie pôsobí Braník, a vo výsledku dopadnete ako tá Kočnerova Threema. Najpádnejším argumentom pre chybovosť zvolenej formy je spätný pohľad zo súčasnosti (01.2022), pretože za uplynulú dobu sa krajina zbláznila, zbúrali sa všetky hranice, odkryli sa skutočné charaktery, a z Piussiovej snahy o diverzitné pokrytie situácie spravili čistý vtip. V istom zmysle mala pravdu, chaos tu naozaj je. Ale k pravde sa nedopátrate, keď necháte rečniť Občiansky tribunál. (14.01.2022)

Investigativní dokument nejen o tom, co vedlo k vraždě Kuciaka, je plný tolika různých figurek, že jsem se ve výsledném chaosu převážně ztrácel. Propojení zločinu a politiky asi nikoho nepřekvapí, jde jen o to, jak velká kde ta chobotnice je. Aktivisté hrající si na Duo Yamaha byli příšerní (a vůbec jsem jejich zpěvu nerozuměl). Navíc toho o slovenské politice nevím tolik, abych se v těch informacích dokázal zorientovat (50%). (27.07.2020)

Na jednu stranu je chvályhodné, že Piussi se pokusila dát prostor různým názorům, na stranu druhou se tak v dokumentu objevují mimozemšťané z Hvězdné pěchoty s krycím názvem Občanský tribunál. Bohužel mám pocit, že z filmu mi na delší dobu utkví pouze kníkání jeho režisérky a seance s Občanským tribunálem, obojí byl poctivý masakr pro uši. (14.12.2022)