ChArLeNe

Jednoduché a pritom hlboké, milé, úprimné. Posolstvá zabalené do snovej, poetickej dramy. Mne to pomalé tempo vyhovovalo. Užívala som si ten pokoj či už vďaka upokojujúcemu soundtracku, nádherným záberom, vsuvkám s klasickou hudbou alebo postavám, ktoré majú pokojnú povahu, sledovanie ústrednú dvojku pri práci, pri pozeraní na strop, z okna, alebo ako sa dívajú na seba. Decentná romantika pasovala k povahe tejto k-dramy a postavám. Čo by som vytkla je to, že veľa stopáže sa venovalo mŕtvej postave a vedľajším postavám, a málo stopáže bolo venované ústrednej dvojici a ich prekvitajúcej láske. I keď práve o to išlo, o prekonávaní toho čo nás ťaží, no možno keby seriál mal svoju pôvodnú dĺžku 16 epizód, tak by bolo viac scén s ústrednou dvojkou a pôsobilo by to na mňa ucelenejšie a mala by som z toho spokojnejší pocit, pretože na nich bola radosť pozerať sa, páčila sa mi ich emočná zraniteľnosť, trpezlivosť a vzájomný rešpekt.

아싸! Kvalitu si drží až do konca (a nesklamalo ako Lookout). Seriál je plný akcie a každá epizóda je zaujímavá. Prípady sú realistické, o to väčší účinok na diváka má sledovanie pomsty (naviac, v závere 15.epizódy bola skutočná obeť krivého obvinenia, podľa ktorej bola inšpirovaná epizóda, taktiež aj Udata prípad je podľa skutočných udalostí). Páčila sa mi rozmanitosť príbehov a aj čo sa týka toho, ako postavy navzájom spochybňovali svoje metódy a priniesli dávku sebareflexie. Má to nákazlivý soundtrack, a zvučka vo mne vyvolávala rovnaké pocity ako pri Defendant. Hlavná postava tvorí veľkú časť dojmu a vedľajšie postavy dotvárajú celkový dojem (a našťastie speváčku, ktorá mala stvárňovať postavu hackerky, vymenili za skúsenú herečku). Chcela by som Lee Je-Hoona znova vidieť v nejakej akčnej role, no najlepšie v druhej sérií.

Myšlienka ma zaujala, spracovanie sa mi už nepáčilo. Na môj vkus bolo príliš veľa hlúpych zvukov a pohybov, najprv som si toho skoro nevšimla no s pribúdajúcimi epizódami mi to začalo viac vadiť, a možno keby ostatok sa mi páčil tak by som to prekusla. Ale epizódy boli nudné, skoro počas každej epizódy som pozerala na hodinky, kedy to už konečne skonči. V prvej polovici epizód bolo všetko ostatné, až v druhej polovici sa riešilo prekonávanie zášte, nebolo tomu venované dostatok stopáže, pôsobilo to nie ako hlavná myšlienka seriálu ale ako dodatočná myšlienka. Príbehy neboli natoľko zaujímavé (až na dva), aby som si seriál chcela pozrieť znovu. Hlavná ženská postava ma iritovala, obzvlášť tým, keď kričala a vyhrážala sa bitkou mužským parťákom, nie je to "sassy" ale nezrelé a otravné (vo The Witch’s Diner je ženská postava tiež tá dominantná ale zaobišla sa aj bez toho). Taktiež sa mi nepáčili CGI efekty - pripomínali mi seriály The Uncanny Counter a Tale of the Nine Tailed, a v nich boli CGI efekty lepšie.

Tie vsuvky s rozprávkami a nejaké hlášky sa mi síce páčili, ale sú ako lovebombing - na prvý pohlaď to môže vyzerať dobre a človek z toho môže byť unesený ale je to pasca. Soundtrack sa mi nepáčil. Najzaujímavejšia postava bol autistický brat, a láska medzi dvoma pacientmi bola zaujímavejšia než hlavný pár a ostatné vzťahy. Škoda, že seriál nebol len o bratoch a/alebo len o pacientoch v psychiatrickej liečebni. Bez hlavnej ženskej postavy, ktorá má osobnostnú poruchu typu B, a ktorej dejová linka bola venovaná viac než 50% stopáže. Je v poriadku nebyť v poriadku, avšak nie je v poriadku ubližovať druhým, správať sa k nim ako k handre, zhodiť ich zo schodov, kradnúť im veci, potrebu ovládať ich, sexuálne ich obťažovať, prenasledovať ich, byť majetnícky. A nebola za to ani potrestaná, neniesla za to žiadne následky, namiesto toho s ňou súcitili a dostávala x-krát šanci (postavy ospravedlňovali jej činy buď tým, že je pekná alebo tým, že je osamelá) ale stále sa správala rovnako, na konci kus stlmila, ale bez profesionálnej terapie nikdy nebude vedieť zvládať príznaky. Neznesiem príbehy, kde postava s osobnostnou poruchou typu B je romanticky/kamarátsky spárovaná s osobou, ktorá takú poruchu nemá, tým viac keď je násilná, a keď je to propagované ako romantika a nie thriller (ako thriller - kde sa on od nej snaží utiecť a nakoniec ona zomrie pri nehode/niekto ju zabije - by táto k-drama bola fakt dobrá). Romantizovanie násilného správania a propagovanie toxických vzťahov s osobou s osobnostnou poruchou typu B nie je v poriadku (ako čítam, iným sa páči lebo je pekná a charizmatická - rovnaké poblúznenie ako pri Christian Grey vo 50 shades). Potrebujú terapiu, nie vampírovať na ľuďoch. Taktiež ma na nej iritovalo to, že sa potrebovala pýtať, či je pekná a potom bola nasratá, keď nedostala reakciu, ktorú chcela. Najproblematickejšia postava nechodí na profesionálnu terapiu napriek tomu, že seriál sa odohráva na psychiatrickej liečebni. Aký odkaz to vysiela? Že ak človek má osobnostnú poruchu, tak nech si nájde empatických, kodependentných ľudí, ktorí jeho správanie sú ochotní znášať namiesto toho, aby seriál vysielal odkaz, že nie je hanba vyhľadať profesionálnu pomoc.

Musím vyzdvihnúť herecké výkony aj soundtrack sa mi páčil, a štvrtá a piata epizóda boli top, no stroskotalo to kvôli scenáru. Zbytočne prekomplikovaný scenár s množstvom postáv, zvratov a otočiek až to zašlo do prílišnej absurdnosti. Sústredili sa na to, aby to bolo komplikované a všetko sa len načrtlo namiesto toho, aby sa venovali rozvíjaniu postáv a príbehu. A keď špeciálne epizódy a interview sú potrebné na to, aby sa vysvetlili hlavné epizódy, tak je to testament toho, že to nie je dobrý scenár. Taktiež, v prvej epizóde sa spomenie na koľko je test presný, a že gén psychopata a gén génia je podobný, no v poslednej epizóde o tom nepadne ani slovo. Headhunter bol zaujímavý záporák, škoda, že sa stopáž viac nevenovala vŕtaniu sa v jeho hlave a v ostatných psychopatov.

Pekné prostredie a kostýmy, no o výmene tiel je toľko filmov a seriálov, že už to nie je zaujímavé. Typické, predvídateľné vtipy ako sa muž správa v tele ženy, a keďže je to zasadené do historického prostredia, tak sa okrem toho vtipy týkajú porušovania etikety. Cringe. Tú fantazijnú zložku nejako nedomysleli - kde zmizla duša kráľovnej a ako to, že zrazu v tele kráľovnej bola duša muža aj duša kráľovnej. Príbeh v Joseon ére je o intrigách, pomste, rivalite, kto koho zosadne z trónu, kto koho otrávi, ale dôležitejšie je odhalenie korupcie a zvrhnutie tyranie. Epizódy boli nudné a nebavilo ma to pozerať, bez zrýchlenia by som to nedala (až posledných 5 epizód bolo akčnejších), postavy ani príbeh ma nezaujímali a ani soundtrack sa mi nepáčil. A ďalšie veci, ktoré mi v tomto prípade prekážali viac, keďže zbytok bol o ničom. 20 epizód bolo strašne veľa, 10 by bolo stráviteľných.

Herecké výkony (hlavne Lee Joon-Gi) a soundtrack sa musí uznať, ale príbehovo je to slabšie. Začalo to sľubne ale potom bolo toľko nečakaných zvratov, ktoré nedávajú zmysel, len preto aby seriál šokoval a budil dojem prepracovanosti. (spoilery) Ako to, že nebolo vysvetlené, prečo chlapík, o ktorom si myslíme, že je zabijak nim nie je, ževraj ani nie je schopný cítiť nenávisť napriek všetkému čo si prešiel, čo nie je uveriteľné, pričom mučenia je schopný a zdelil ako sa jednému chcel pomstiť (to našej zásadovej predstaviteľke nejako zázračne nevadilo). A potom, že je schopný zabiť, keď…A prečo je zabijakom ten druhý. Ani jednu postavu nerozobrali do hĺbky, či otcov alebo synov. Pani detektívka taktiež postrádala logiku vo svojom správaní a protirečila si. Ďalší kórejsky seriál, kde zo sociopata spravili nepochopeného sentimentála, ktorému určili zlú diagnózu. A tak som sa tešila, že to bude o tom, ako sa bude snažiť utiecť od svojho sociopatického, zabijackého manžela a dostať ho za mreže, no nič no, možno raz Kórejci z tohto námetu spravia poriadny hon na mačku a myš.

Kúsok histórie, sci-fi a fantazy, drámy a romantickej komédie a dokonca aj kúsok krimi. Začiatok je skôr dráma a potom sa to rozvinie do romantickej komédie, kde komédia je veľmi dobre zmiešaná, pôsobí úplne nenútene. Najprv som si nebola istá, či sa mi to bude páčiť kvôli arogantnému správaniu postáv ale postupne sa odkrýva minulosť a postavy sa vyvíjajú. Zatiaľ čo paralelne beží vyšetrovanie vraždy, pričom to atmosféru nezaťaží a celkovo je to oddychové sledovanie. Má to lepší príbeh a hlavný pár než Goblin, žiadna epizóda nenudí, ale romantika sa mi viac páčila v Rooftop Prince (ústredná dvojka sa mali k sebe bližšie, a nepáčilo sa mi ako mimozemšťan z nej robil blázna - gaslighting). Potešilo ma, že sa spomenuli nejaké veci z psychológie, síce som o nich už vedela, no bola som rada, že boli zakomponované a vznikli tým vtipné scénky.

Ten rozprávač mi strašne vadil, ako všetko dopodrobna a niekoľkokrát vysvetľoval v priebehu jednej epizódy. Na druhú stranu, muži boli hodnější než v slovenskej verzií (že nemali potrebu byť hnusní a ubližovať), ten základ toho dobrého srdca tam bol, ešte keby poznali 5 jazykov lásky a zlepšili komunikáciu bolo by fajn. Čo sa týka žien, tam to bolo horšie. Celkovo, česká verzia sa mi pozerala príjemnejšie než slovenská.

Oplatí sa pozrieť kvôli Yoo Seung-ho. Klasický scenár melodrámy, vrátane nezdravých vzťahov, i keď chémia medzi hlavným párom funguje. Našťastie okrem toho má aj druhú dejovú linku, poukazuje na problém systému vzdelávania založený na dávanie príliš veľký dôraz na známky a ako to psychicky ničí študentov. Tlak nielen zo strany školy na študenta ale aj zo strany rodičov. (o tom je jedna pesnička od BTS). Taktiež rieši korupciu na úrovni školy.