ChArLeNe

Seriál sa točí okolo štyroch spolubývajúcich na vysokoškolskom internáte a ich života počas celej dĺžky vysokej školy, vrátane reálnych nezhodách medzi spolubývajúcimi. Každá je povahovo iná, seriál poukazuje na ich silné aj slabé stránky a spoločne si pomáhajú rásť. Vytvoria si medzi sebou silné priateľstvo, ktoré nerozbije žiaden konflikt ani chlapci. Čo sa mi na seriáli páči je to, že ukazuje, že ženy môžu byť silné bez toho, aby boli bez emócií alebo mrchy. No seriál je viac než len o štyroch kamarátkach, je aj všeobecne o pomáhaní, spolupatričnosti, riešení konfliktov, raste a (ako už názov prezrádza) bytím sám sebou. Každá epizóda je o niečom inom, čiže seriál ani nenudí. Epizódy nie sú zbytočne dlhé, rozťahané, keďže trvajú menej než hodinu. Seriál sa tiež zaoberá aj nejakými sociálnymi problémami, z ktorých pre diváka nové môže byť to, že tradiční čínsky nosiči (ktorí sa nazývajú Bang Bang) pomaly miznú. Čo ma tiež potešilo bolo, že seriál zvrátil nejaké očakávania, ktoré sa často vyskytujú vo vzťahových filmoch/seriáloch. Páčili sa mi epizódy, ktoré sa zameriavali na život na výške a na osobnostný rast postáv, ale keď sa epizódy zamerali na romantické vzťahy, tak to už ma nebralo, pretože nezobrazujú zdravé vzťahy. Romantické vzťahy boli plné manipulácie a nátlaku, nečestnosti a potreby ovládať. Obzvlášť, keď sa páry dali dokopy manipulatívnym/nečestným spôsobom, tak to bolo propagované ako romantické. Ale keďže hlavným bodom seriálu nie sú romantické vzťahy, tak pri hodnotení na nich až tak neprihliadam. Pre mňa hodnota tohto seriálu spočíva v silnom priateľstve medzi ženami, ako napravili svoje vzťahy s rodičmi, a množstvom pozitívnych myšlienok a inšpiratívnych scén, ktorými seriál prekypuje. Na zdvihnutie nálady seriál postačuje, i keď asi tak dve epizódy boli smutné. Nekričalo sa tu toľko ako sa zvykne v kdramach, a neboli ani žiadne dlhé zábery. Seriál ma navnadil si nájsť viac čínskych slice of life seriálov.

Na to, že sa ústredná mužská postava o nikoho predtým nestaral, tak sa zhostil úlohy opatrovníka veľmi zodpovedne. Sfilmovaná verzia sa mi páči viac než anime. Kenichi dodal Daikichimu čaro a vdýchol emócie. V anime mi chýbali tie scény, ktoré ma vo filme rozosmiali či dojali. Patria tam napr. strasti pri hľadaní škôlky, dlhšia konverzácia s malou, či keď si písal s biologickou matkou. Rovnako aj, keď ho dojalo počuť, že malá ho vníma pozitívne, tak ma to tiež dojalo. Taktiež, cítiť tú bezradnosť pri zápletke, čo je skoro na konci, je tiež to, čo mi v anime chýbalo. A ukázal emocionálnu zrelosť, keď na ňu nekričal ani nepotrestal a len bol rád, že je v bezpečí a objal ju.

To je tak krásna dráma o strate, smútku, úprimnej láske, a už lepšie nevyjadrím to, čo napísali tombac ci May. Čo dodám je to, že vďaka tomu, že film zobrazuje zdravé vzťahy sa mi na film pozeralo príjemne, a ako si užívajú spoločné chvíle pokiaľ trvajú. Rodičia so svojim synom majú zdravé vzťahy a aj manželia medzi sebou majú vzťah založený na vzájomnom rešpekte. Film ma dojal už v prvých minútach, keď otec pochyboval o tom, či je dobrý rodič. Úprimný, dojemný, horko-sladký film, ktorý u diváka vyvolá presne tie emócie, ktoré má.

Z tak krásneho snímku Kórejčania urobili frašku. Remake neurobili presne cez kopírák ale za to sú tu horšie zobrazené vzťahy. Ako remake je to šliapnutie vedľa, ale keď človek nevidel originál, tak to bude hodnotiť inak. Zatiaľ čo originál ma dojal už na začiatku, tak tento remake ma väčšinou štval skoro celú dobu, a hlavne prvú hodinu. Zodpovedný tam bol skôr chlapec, keď on otcovi musel pripomínať, aby si zobral lieky a nemeškal do práce, a v origináli sa otec k synovi správal lepšie. Veľa scén z originálu prekrútili, aj flashbackové scény zo školy zmenili na jeden trapas za druhým a pridali aj slapstick humor. Detto čo sa týka romantiky, všetky romantické scény pokazili. Nebol tam žiaden cit, žiadna chémia a ani žiaden rešpekt voči tomu druhému, ako v origináli. V prvej polovici filmu sú minimum scén s rodinou a namiesto toho tam strčili otravného kamaráta. A matka sa so synom hrala až tak oduševnene až to zašlo do nezodpovednosti, keď sa boxovali až tak, že mu tiekla krv, a ona len urobila grimasu. V druhej polovici je síce viac scén s rodinkou ako sa spolu hrajú ale málo oproti originálu. A aj tieto scény pokazili pridaním slapstick humoru. Oproti originálu ma koniec vôbec nedojal. Akurát sa mi páčilo, keď otec objal svojho syna, keď plakal a nesnažil sa potláčať synove emócie typickým "neplač" (alebo horšími vetami).

Pôvodne som dala 5* (keď som mala 14). Ale už mi vzťahy typu: šialená, agresívna baba a slaboch, ktorý so sebou nechá mávať, nepripadajú vtipné ani romantické, ale toxické, na ktoré sa nedá pozerať bez toho, aby som z toho nebola otrávená. Rovnako si nemyslím, žeby správanie sa k druhému ako k handre dalo ospravedlniť tým, že človek prekonáva ťažké obdobie. Bohužiaľ, tento trend (na ktorý už nemám toleranciu) stále pokračuje. Radšej si pozriem niečo zdravé, aj keby to malo byť klišé.

Oddychový seriál, s pomalou romantikou a jemnou komédiou (nič pre tích, ktorí očakávajú rýchlu romantiku, chaos či nejakú extrémnu komédiu). Veľmi silný začiatok čo sa týka kinematografie, postáv, rozprávača, soundtracku a mňa osobne nadchlo kritika klasických rozprávok, opis trauma bondingu a repetition compulsion, taktiež tým prečo nerada dostáva kvety. Tá mysteriózna linka ma moc nebrala, a vedela by som si seriál predstaviť aj bez nej (i keď chápem, že pointa bola ukázať rôzny výsledok niekoho, kto bol týraný). Zmenou tempa od 3.ep začali epizódy obsahovať viac rozprávania, jemne vtipných scén, empatických a liečivých scén. Aj keď tempo sa niekedy tiahlo pomaly, tak som nemala nutkanie pretáčať, pretože väčšina postáv boli sympatické, scény mali upokojujúci faktor, každý riadok scenára bol zmysluplný a niektoré výroky boli tak presné. Seriál obsahuje scény poskytujúce emocionálnu podporu a starostlivosť nie je hlavnému páru ale aj iným postávam. Azda najterapeutickejšia kdrama o dvoch ľudoch s traumatickým detstvom, ktorí sa do seba zamilujú, a ktorí sa správajú zrelo a niekedy aj detinsky (ale bez násilia). Obzvlášť čo sa týka (aspoň teda hlavného páru) vymanenia sa z bludného kruhu repetition compulsion, ktorý je škodlivý, je tento seriál závan čerstvého vzduchu. Taktiež som si rada pri vtipnej scénke vypočula soundtrack z Live Up to Your Name. Posledná epizóda sa niesla tiež v podobnom štýle humoru, a viac si divák užije ten milý a zdravý vzťah, tiež je tam pekná scéna zobrazujúca reťazovú reakciu empatie. Málo vecí mi vadilo na seriáli oproti tomu, koľko pozitív má táto krásna oddychovka. Nepáčilo sa mi, keď v pár scénach boli ženské postavy fyzicky agresívne voči svojim bratom. Keď na ňu raz kričal a neospravedlnil sa za to. A druhá ženská postava bola na začiatku otravná ale neskôr bola bláznivá spôsobom, ktorý mi zväčša nevadil.

Dokument je poňatý veľmi ľudským prístupom tým, ako hovorí o traume, závislosti a bezdomovectve. Taktiež tým ako Gabor Maté a ostatní sú veľmi chápaví a súcitní (ako by sa mal správať dobrý terapeut). A tiež tým, že Maté je schopný sebareflexie, priznaním si svojich chýb a berie zodpovednosť za ne. Predložil toľko zaujímavých postrehov a súvislosti s traumou, ktoré dávajú zmysel. Dokument taktiež obsahuje sedenia s ľudmi, ktorým kladie dobré otázky, čo dáva divákovi pocit, akoby bol sám na terapií. Rovnako boli informatívne aj scény s väzňami.

Lepšie spracovanie problematiky než Sociálna Dilema. Dokument je postavený na rozhovoroch s tínedžermi a rodičmi, porovnanie doby pred sociálnymi sieťami s dobou sociálnych sietí. Tým, že sa divák dozvedá informácie a názory priamo od tínedžerov, tak to dokument robí autentickým. No rovnako ako aj pri Sociálnej Dileme, aj tu sú riešenia prezentované až na konci a z rýchlika, čo by som si priala, keby sa tomu venovalo viac stopáže.

Diváka si to chce získať kinematografiou, čo sa týka obzvlášť prvej epizódy, a soundtrackom, ale obsahovo je to sklamanie. Na päť minútový súd sa čaká celú epizódu (niekedy dve). Verejnosť môže hlasovať o verdikte už v priebehu úvodnej reči verejného zástupcu, respektíve niekedy hovorí len sudca, a taktiež verejnosť hlasuje podľa sympatií - čím sa ukazujú trhliny takéhoto procesu. Väčšina stopáže je venovaná politickým hrám, minulosti postáv alebo dlhým hluchým záberom a fillerom - love story alebo sa tam jedlo alebo sa na obrazovke objavila tínedžerka, s ktorou scény boli najotravnejšie a najnudnejšie. Postavy sú typické pre tento žáner, že som vedela aj predvídať. Vykreslením postáv sa seriál ničím nelíši od iných kdram s podobnými postavami. Pomalé tempo s dlhými scénami mi tu vôbec nesadlo a musela som zrýchľovať, aby sa to dalo pozerať. Seriál skĺzol do nudnej politickej drámy. 10.epizódou si síce znova získal moju pozornosť ale ďalšími epizódami ju zasa stratil. Načrtli myšlienku, ako live shows a barbarské tresty ovplyvňujú psychiku ľudí, ale tá pointa sa stratila do vzduchoprázdna. Radšej si znova pozriem druhú sériu Purge.

Zo sľubného obsahu sa vykľulo sklamanie. Tempo je pomalé a pri takej dlhej stopáži to nudí. Scény sú dlhé, čím divák stráca pozornosť. Rovnako ako aj v iných kdramach, aj tu sa kričalo, vrieskalo a aj tu bola matka fyzicky agresívna. Postavy boli nevýrazné a väčšinou nesympatické. Akurát hlavná mužská postava bola normálna od začiatku. Správa sa k hlavnej ženskej postave dobre a hovorí o nej v dobrom, pritom nevie, že za chrbtom proti nemu kuje pikle, a ešte aj v tom robí chyby, pritom má byť akože tá bystrá. Ďalšia kdrama, kde ženská postava sa k ľudom správa ako k handre a využíva ľudí na svoj prospech lebo má problémy, zatiaľ čo mužská postava to nerobí napriek tomu, že tiež má svoje problémy, a je tu na to, aby ju poľudštil a pomohol jej. Pozitívum je, že nie je slaboch a konfrontuje jej neprijateľné správanie. Aj keď sa kus zmenila k lepšiemu, tak som sa k nej nedokázala priblížiť a zhnusila sa mi aj herečka. Seriál bol stále nudný, nezáživný, každá epizóda bola na jedno kopyto a dokopy sa nič nedialo. Nebavilo ma to a nevedela som sa dočkať, kedy to skončí. Tu nudu mi kus spríjemňovala kórejská verzia pesničky Million Roses. Tá vedľajšia romantická linka s bratom, ako si ženská postava vynucovala empatiu sa mi tiež nepáčilo. Aj keď sa postavy v posledných piatich epizódach v určitom ohľade zlepšili, tak je to málo na dobré hodnotenie. O empatií, úprimnosti, ľudskosti či reálnosti som videla lepšie, a nemusí to byť ani romantika.