Tommy987

WOW ! Film, ktorý som túžil vidieť už niekoľko mesiacov a po jeho pozretí jednoducho nemám slov. Vlastne jedno by sa našlo: brilantné. Toto slovko vystihuje nielen film ako celok, ale do jedného aj všetky jeho zložky. Prešpičkovaný scenár, aký sa len tak nevidí, dokonalé herecké výkony (prečo preboha chúďatko Eun-ju spáchalo samovraždu... je mi jej nesmierne ľúto) a hlavne réžia. Neviem, kde sa berie toľká genialita u človeka, ktorý doteraz natočil len jeden celovečerný a jeden krátkometrážny film, ale meno Hyuk Byun si určite treba zapamätať, lebo ak bude takto pokračovať, máme sa teda na čo tešiť. Za najväčšie vyzdvihnutie stojí asi posledná polhodina (aj s geniálnou scénou v kufri), z ktorej ma mrazí ešte teraz. Opäť raz sa kláňam pred Kóreou. 10/10

MirrorMask predstavuje moje zoznámenie s Neilom Gaimanom (budúci týždeň zoznamovanie pokračuje, keď sa mi do rúk dostanú komixy Sandman a román Nikdykde) a je to priam dokonalé zoznámenie. Jediný pocit, ktorý sa u mňa po pozretí filmu vyskytoval, bolo až detské nadšenie z práve videného. Film je jednou úžasnou fascinujúcou prechádzkou po svete snov, kde sa fantázii nekladú medze a všetko je možné. Čo filmu vládne a robí ho naprosto odrovnávajúcim, je atmosféra, ktorej snovosť a podmanivosť musí zaručene dostať každého, a skrz-naskrz geniálne vizuálne prevedenie, z ktorého som mal klapnutú sánku počas celej stopáže. Týmto elementom skvelo sekunduje pomerne rôznorodý soundtrack, dotvárajúci ešte výraznejšiu atmosféru. Kolegovia tu viac či menej kritizujú príbeh, ktorého jednoduchosť mi vôbec nevadila, skôr naopak, prílišná prekombinovanosť by bola v prípade MirrorMasku imho skôr na obtiaž. A vlastne príbehom v jeho pravom slova zmysle sa dá nazvať vo filme len málo (prakticky len začiatok a trochu tá línia priebehu udalostí v snovej časti filmu), gro filmu tvorí skôr séria fantastických snových pasáží, dotýkajúca sa príbehu len sčasti. Ako som už povedal, moje nadšenie z filmu je zhruba tak veľké ako fantázia pánov McKeana a Gaimana a s maximálnym hodnotením neváham ani na sekundu. 10/10

V Hollywoode sa v posledných rokoch rozbehol trend natáčať životopisné filmy a žať nimi množstvo oscarových nominácií. Mali sme tu producenta a leteckého priekopníka (The Aviator), spisovateľa (Finding Neverland) či legendárneho speváka (Ray). Najnovší životopisný film Walk the Line má veľa styčných bodov hlavne s posledným menovaným. Nie je to iba tým, že oba filmy sú o spevákoch, ale celkový životný príbeh Raya Charlesa a Johnnyho Casha sú dosť podobné a aj Mangoldov štýl rozprávania veľmi pripomína Hackfordov. A treba povedať, že v oboch prípadoch ide o sakra-dobre odvedenú prácu. Herecké výkony vo Walk the Line sú neskutočné. Joaquin Phoenix bol pre úlohu Johnnyho ideálna voľba - nielen že sa naňho podobá, ale jeho herecký prejav tejto úlohe presne sadne a pôsobí veľmi vierohodne. Jeho mimika, gestikulácia a práca s hlasom sú ukážkou skvelého herectva. Reese Witherspoon mu v ničom nezaostáva a podáva imho suverénne najlepší výkon svojej kariéry. June obdarila veľkou charizmou a jej postava mi bola najsympatickejšou z celého filmu. Na moje úprimné milé prekvapenie obaja podávajú aj úžasné spevácke výkony. Ich skvelých hlasov som sa nevedel nabažiť a prial som si, aby bolo vo filme ešte viac hudobných čísel - dokonca aj keď tento štýl hudby nejak zvlášť nemusím. K technickej stránke filmu moc nemám čo povedať, je na štandardnej "oscarovo-nominačnej" úrovni. Na filme mi vadili vlastne len tri veci: Mangoldova nedostatočná režijná invencia (opäť porovnám s Rayom, kde Hackford svoju prácu zvládol o triedu lepšie) ; film by potreboval trochu zdynamizovať - buď skrátením stopáže alebo "dravejším" strihom ; a nakoniec postava Johnnyho otca - ten typ charakteru je už jednoducho tak prevarený, miliónkrát videný a z toho dôvodu predvídateľný a priehľadný, až mi vadil. Tieto tri chybičky u mňa zrážajú hodnotenie na 8/10.

Memoirs of a Geisha, film, na ktorý sa neuveriteľne tešil a očakával som minimálne jeden z najlepších filmov roka 2005. Moje bezmedzné očakávania boli potom výrazne schladené nie príliš vrúcnymi prvými ohlasmi o filme, ale nádej na mimoriadny filmový zážitok ešte stále žila. Teraz po zhliadnutí filmu musím bohužiaľ konštatovať, že nádej viac-menej vyhasla a naopak, všetky moje obavy sa potvrdili. Z filmu sa vykľula jedna veľká nafúknutá bublina, ktorej príbeh nemá veľmi čo ponúknuť. Oceňovanú knihu Arthura Goldena som (zatiaľ) nečítal, takže neviem posúdiť, nakoľko sa film drží predlohy a nakoľko sa od nej odkláňa, ale čo viem povedať, je, že príbeh pôsobí mimoriadne nekompaktne, neucelene a... chladne - je príliš zahľadený do seba a "nekomunikuje" s divákom. Svet gejš mi nie je oveľa bližší ako bol pred zhliadnutím filmu, nedokázal som sa zžiť s postavami, nejak zvlášť im držať palce. Herci sa snažili sebeviac (tento výkvet čínskeho filmu vie hrať veľmi dobre), oni za to nemohli, ich charaktery boli nedostatočne vykreslené (čo je vzhľadom na štedrú stopáž 144 minút dosť problém), prípadne len načrtnuté alebo veľmi stypizované (naviac tá príšerná angličtina...). Film má vlastne jedno jediné šťastie, a to ultraestetickú formálnu stránku. V porovnaní s príbehom a vykreslením postáv tu vzniká dosť závažný kontrast, lebo sa nebránim povedať, že forma je dokonalá v každom jednom aspekte, o čom svedčí aj 6 oscarových nominácií (z toho 3 právom získané ocenenia). Williamsovou tradične božskou hudbou počnúc, cez geniálne kostýmy a masky, úžasnú kameru, až po prenádhernú dychberúcu výpravu, nad ktorou som žasol počas celého filmu. Čo dodať na záver? Forma to u mňa nakoniec predsa vytiahla na celkom silné 3 hviezdy, ale pocit, ktorý u mňa prevláda, je predovšetkým sklamanie. Film je jednou obrovskou premárnenou šancou, lebo vzhľadom na námet, hercov a Marshallove možnosti mohol Memoirs of a Geisha byť unikátnym filmom. 7/10 s odretými ušami.

Jedným slovom úžasné! Milá a podmanivá road-movie zostarnutého "Don Juana" za hľadaním svojho "hypotetického" syna ma potešila snáď úplne všetkým. Skvelá Jarmuschova réžia, zaujímavá atmosféra, šikovne vybratá hudba, skvostní herci vo vedľajších úlohách (Jeffrey Wright ako detektív-amatér-nadšenec, Sharon Stone, Julie Delpy, Tilda Swinton menej androgýnna ako obyčajne, Jessica "Dr. Dolittle" Lange a... neopakovateľná Lolita of course :-))) a hlavne Bill Murray, ktorý v tretej časti svojej hereckej "Unavenej trilógie" je opať fantastický. Klobúk dolu všetkým zúčastneným. 10/10

Zábavná, často dokonca veľmi zábavná plastelínová blbostička s takým miliónom rôznych odkazov a narážok (z ktorých som väčšinu pravdepodobne ani nezachytil), coolovým Gromitom a skvostne priblblým záporákom Victorom Quartermainom. Nič viac, nič menej. U mňa čírych 8/10 a celému tomu nekritickému nadšeniu okolo moc nechápem...

Najpríjemnejšie filmové prekvapenie za hodne dlhú dobu. Dráma o ľuďoch z tej najspodnejšej spodiny Memphisu, ktorá nič neprikrášľuje a snaží sa pôsobiť čo najreálnejšie a najuveriteľnejšie. Hrdinom je pasák a drogový díler DJay, ktorého jediným a hlavným cieľom je vymaniť sa zo svojho prašivého sveta a podľa vzoru svojho bývalého kamaráta Skinnyho Blacka sa presadiť v hudobnej brandži. Podobné postavy vo filmoch s podobnou tematikou bývajú väčšinou prudko idealizované a pôsobia až trápne kladne, v Hustle & Flow to tak nie je. DJay je sebec, ide mu predovšetkým o seba samého, kvôli novému mikrofónu neváha nariadiť svojej šlapke, aby sa proti svojej vôli vyspala s postarším predavačom; keď ho jeho bývalá šlapka (momentálne striptérka) naserie, bez všetkého ju vyhodí aj s jej malým dieťatom z domu a nechá ju napospas osudu; kvôli peniazom stále predáva drogy atď. Film sa aj v ostatných aspektoch snaží vyhýbať všemožným klišé. V úlohách šlapiek nečakajte žiadne dokonalé sexbomby ani momentálne "divy" pop music, lebo sa v žiadnom prípade nedočkáte, holky vyzerajú presne adekvátne svojmu "povolaniu". Koniec takisto nie je presladený, ale ani prehnane pesimistický, je taký správne horkosladký. Hlavnou devízou filmu je potom excelentný Terrence Howard. Jeho nominácia na Oscara je plne zaslúžená a svojho DJaya obdaril skutočným charakterom a spravil z neho uveriteľnú a živú bytosť. Hustle & Flow je skvelý film a odo mňa má bez všetkého 9/10

Veľmi milé prekvapenie. Red Eye mi trochu pripomína Telefónnu búdku a podceňovaný film s Johnny Deppom Nick of Time, je to hlavne stiesnenosťou priestoru a tým, že sa to odohráva takmer v reálnom čase, pričom vo všetkých troch filmoch sú devízami skvelá réžia a herec (v prípade Red Eye herci) v hlavnej úlohe. Áno, Wes Craven na moje úprimné počudovanie počas dvoch tretín filmu úžasne buduje atmosféru, film má počas celej stopáže výborný spád a dynamiku. Škoda len poslednej tretiny, keď po odchode z lietadla napätie trochu upadá a prichádza už len klasická naháňačka. Hlavne scény v dome mi veľmi-veľmi pripomínajú Vreskot, čo ako ukončenie dobre rozbehnutého a relatívne vážneho thrilleru nie je práve najšťastnejšie. Čo sa týka hercov, je to viac ako skvelé. Rachel McAdams je nielen krásna, ale dokáže svojej postave dať aj patričnú vierohodnosť (v závere jej síce scenár pripravil trochu náhlu zmenu charakteru, ale ona robí čo môže a zvláda to celkom slušne). Cillian Murphy je jednoducho diabolský. Z jeho výborného herectva v kombinácii s jeho prenikavými modrými očami a trochu psychopatického pohľadu spoľahlivo naskakuje husia koža. 7/10

Už dávno som z filmu nemal také zmiešané pocity ako z Domina. Tony Scott dostal asi voľnú ruku a vybesnil sa maximálnym možným spôsobom. To, čo začal v Spy Game a Man on Fire, doviedol v Domino úplne do absurdna. Zbesilý strih a epileptická kamera sú prítomné počas celej stopáže filmu (viac ako 3 sekundy trvajú možno 3-4 zábery...), pričom niekedy to vôbec nie je na škodu a v akčných pasážach s tvrdou muzikou na pozadí a so samopalmi v ruke protagonistov som si to vyslovene užíval (posledné akčné inferno v hoteli bolo vyslovene geniálne), ale často, keď z hľadiska práve odohrávajúceho sa deja vôbec nemá opodstatnenie, to veľmi lezie na nervy. S kamerovými filtrami to Tony už tiež preháňa a celou formálnou stránkou často skĺza k samoúčelnosti. Príbeh samotný nie je nijak zložitý, len je rozprávaný extrémne komplikovaným spôsobom - nielen že nelineárne, ale ako diváci sme rozprávačkou schválne zavádzaní a klamaní, takže výsledný obrázok sa skladá dosť ťažko, čo ale vôbec nehodnotím zle, lebo takýto štýl rozprávania sa nevyužíva často a na mňa to pôsobilo celkom osviežujúco. Čo ale stojí fakt za pochvalu, sú herci. Všetci do jedného sú skvelo vybraní a odvádzajú výborné výkony. Mickey Rourke tento rok "válí" a po Sin City tu máme ďalší jeho skvelý výkon. Svojho Eda obdaril charizmou a vidno, že sa s úlohou dokázal úplne zžiť. Christopher Walken tradične mierne uletený a táto úloha mi trochu pripomínala jeho postavu z America's Sweathearts, Lucy Liu na krátkom priestore nemala veľmi čo predviesť, ale jej agentka má tiež niečo do seba, Edgar Ramirez je strašne cool a obsadenie "hviezd" BH 90210 bol nápad za milión. Ale kto ruluje plátnu, je Keira Knightley. Jej drzú kick-ass drsňáčku som zhltol aj s navijakom a mal som neskutočnú radosť, že sa konečne mohla preukázať aj v naprosto odlišnej úlohe, než v akých sme na ňu zvyknutí (a mimochodom, kto si to náhodou nevšimol, je nenormálne sexy :)). Skrátka kláňam sa pred ňou a viac podobných úloh pre ňu. Čo na koniec? Aký je Domino film? Ako som už na začiatku naznačill, Tony by potreboval trošičku ubrzdiť, jeho film je veľmi nekompaktný a vyvoláva (asi nielen vo mne) mimoriadne zmiešané pocity. Po prvom pozretí je to za 7/10, ale tentokrát je dosť možné, že ďalšími zhliadnutiami sa hodnotenie bude meniť (a ktorým smerom, to neviem)

Michelangelo Antonioni má 94 rokov (v dobe natáčania 92), za sebou mozgovú porážku a takmer 40 natočených filmov. Ale nech sa preboha už za kameru nikdy nepostaví a užíva si iste zaslúžený dôchodok. Jeho poviedka Nebezpečný vývoj udalostí je jednoduchu otrasná. Nepodarilo sa mi nájsť žiadny vyzradený ani skrytý zmysel, len pár samoúčelných a naprosto nezvládnutých milostných scén a dialógy tak zlé, ako som už veľmi dávno nepočul. Ešte šťastie, že je v poradí prvá, lebo nechá priestor kvalitnejším kúskom, aby celkový dojem zlepšili. 1/10. Druhá poviedka Equilibrium je o poznanie lepšia. Steven Soderbergh nás presunie do roku 1955 a v štýlovom čiernobielom prevedení nás zoznamuje s neurotickým reklamným agentom, ktorý má problémy jednak v práci a jednak doma, lebo ho "trápia" nejednoznačné sny o tajomnej žene a jeho manželka z toho nemá trikrát radosť. Druhým hrdinom je haluzný psychológ, ktorého okrem liečenia ľudských duší mimoriadne baví sledovanie okolia ďalekohľadom a hádzanie papierových lietadiel von oknom. Celý "príbeh" sa odohráva v jeho ordinácii a nesie sa vo veľmi pohodovom, odľahčenom štýle. Nechýba príjemný humor a tu sa dá (na rozdiel od Anonioniho) hovoriť aj o hereckých výkonoch. Slušných 7/10. Záverečná poviedka Ruka od Wong Kar-waia je najlepšia. Kto videl od tohto mága aspoň jeden film, jeho rukopis musí zaručene spoznať. Na rozdiel prvých dvoch poviedok, táto zachytáva o hodne dlhšie obdobie a je tu aj viac postáv (ostatne ani nechápem, prečo sa Wong uskromnil len s tak krátkou stopážou, lebo z tohto sa dal vyťažiť v pohode aj samostatný celovečerný film). Hrdinami sú exkluzívna prostitútka slečna Hua a jej hanblivý krajčír Malý Chang, ktorý sa do nej vášnivo zaľúbi. Zobrazenie ich bizarného vzťahu-nevzťahu vo Wongovom prekrásnom formálnom balení a podfarbený krásnou hudbou je jednoznačne to najlepšie, čo môže Eros ponúknuť a s kľudným srdcom mu dávam 9/10. Ako som sa už pred zhliadnutím filmu dočítal, Eros má byť niečo ako štúdia lásky, vášne a sexu. Ani jedna poviedka IMHO toto kritérium nespĺňa, najbližšie k tomu má asi Wong, ale jeho filmík je tiež skôr o osamelosti, neopätovanej láske a neistote z vlastných citov, Soderberghova zábavná hračka je asi najviac "off topic" a Antonioni natočil niečo, čo sa žánrovo ani myšlienkovo nedá zaradiť a so zdravým rozumom má málo spoločné. Z týchto dôvodov a aj kvôli kolísavej kvalite poviedok sa Eros ťažko hodnotí ako celok a svoje 3* som zvolil ako najkompromisnejšie riešenie.