Tommy987

Buď som videl inú verziu (možno Director's Cut :)))))), alebo to nemalo 2 minúty, ale len 10 sekúnd... Ale akých 10 sekúnd ! ! ! Hustá atmosféra, gradácia aká sa len tak nevidí a pointa údernejšia (doslova :)) než čokoľvek, čo som doteraz videl. Naprostý kult :)))) ; P.S.: On to bol fakt asi Director's Cut alebo čo, lebo som práve videl "rozšírenú" 90-sekundovú verziu - a čo mám povedať, tempo je síce trochu pomalšie, ale je tam pár pekných rozširujúcich titulkov, ktoré fakt stoja za to... takže hodnotenie ostáva :))

Pod tento film sa zub času bohužiaľ podpísal veľmi silno. Neviem, ako to na ľudí pôsobilo pred 70 rokmi, ale teraz mi vyznel dosť nudný a chvíľami mimoriadne naivný. Za vyzdvihnutie stojí len niekoľko veľmi pôsobivých scén a skutočne majstrovský výkon Marlene Dietrich.

Ľudia bez akýchkoľvek emócií je z filozofického hľadiska možno zaujímavým nápadom, ale podľa môjho skromného názoru je to nepraktizovateľné (hoci aj s pomocou sebalepšej drogy), ak to má byť spojené s tým, že si ľudia plne zachovajú rozum. Toto by samozrejme nevadilo, keby sa film podujal tej ťažkej úlohy a presvedčil by ma o opaku - to sa mu nepodarilo ale ani v najmenšom. Možno zle chápem pojmom cit a emócia, ale podľa mňa akákoľvek túžba, motivácia niečo urobiť, má základ na citovej, a nie na rozumovej, úrovni. A vo filme ani jedna z hlavných postáv nebola robot, ale človek, ktorý niečo chce a niečo ho k činom motivuje, takže z môjho pohľadu je vylúčené, aby nemali žiadne emócie. Herecké výkonu onej "neschopnosti citu" taktiež nepomohli. Ani jednému hercovi som proste neveril, že nič necíti. Úplne najhoršie na tom bol Taye Diggs, ktorého úškrny, horlivé prejavy a neskrývaná túžba spraviť kariéru pôsobili na mňa mimoriadne smiešne. Tým pádom jediní herci, ktorí za niečo stáli, boli Emily Watson, Sean Bean (ktorí zase tak veľa nevystupovali, aj keď ich postavy boli dosť dôležité) a Christian Bale, ale ten tiež až od "scény s psom", kedy sa stal naplno cituschopným. Ďalším negatívom je zúfalá neoriginalita (až na bojové umenie gun-kata, ktoré je mimoriadne zaujímavé a pre hodnotenie filmu získalo nejaké bonusové body) tak v rovine príbehu ako aj formy prevedenia. Vykrádanie všetkého od 1984 cez 451° Fahrenheita až po Minority Report a Matrix pôsobí tak neuveriteľne okato, že to musí vadiť aj človekovi, ktorý si takéto veci obyčajne na filmoch ani veľmi nevšíma. Celkovo pre mňa Equilibrium predstavuje slušné sklamanie (samozrejme som nečakal masterpiece, ale aspoň ten dobrý nadriemer). 4/10

Season 1: Čo sa stane, ak zmixujeme Priateľov, Americkú krásu a Twin Peaks? No vyjde nám jeden z najoriginálnejších, najzábavnejších a najkvalitnejších seriálov posledného obdobia, plný skvelých hereckých výkonov (checknite nominácie na Zlaté Glóby za roky 2004 a 2005), krásneho satirického humoru a sviežeho nadhľadu. Daná je jedna záhada, okolo ktorej sa viac či menej motá príbeh celej série – Mary Alice Young, priateľská a milá žena, ukážková matka a manželka žijúca sporiadaný malomestský život, zo zatiaľ neznámeho a nepochopiteľného dôvodu si na začiatku prvej epizódy strelí guľku do hlavy a opustí tak svojho manžela Paula a milovaného syna Zacha, svojich priateľov i celé susedstvo v idylickej ulici Wisteria Lane. Ale zase nie až tak celkom, odniekadiaľ z iného sveta totiž stále dohliada na svojich známych a pre nás divákov sa stáva vševediacou rozprávačkou, ktorá na začiatku a konci každej epizódy so sarkazmom a (seba)iróniou v hlase komentuje dianie, čím seriál obohacuje úžasným čiernym humorom. Hlavnými postavami sú jej štyri najlepšie priateľky, ktoré v jednej línii pátrajú po jej dôvodoch, ktoré ju doviedli k samovražde, a v druhej riešia svoje bežné-nebežné životné problémy. K tomu sa nám ešte priplieta sympatický nový sused, ktorý očividne skrýva nejaké tajomstvo, otravná nanervylezúca intrigánka Mrs. Huber, podarení manželia, bývalí manželia, milenci a deti ústrednej štvorice a Mary Alicin temne pôsobiaci manžel a máme tu „zaděláno“ na 23 častí dejom, spoločenskou kritikou, satirou a humorom naplnenej zábavy. 10/10 a jeden z Top 3 seriálov, čo momentálne bežia. Season 2 - 4: Pôvodná záhada okolo rodiny Mary Alice a Mike-a je vyriešená, tu a tam sa síce mihne ďalšia (už omnoho menej zaujímavá), ale do popredia sa dostáva práve všednodenný život ústredných postáv, ktorý je väčšinou stále zaujímavý. Hlas Mary Alice zaznieva naďalej, síce už to nie je tak z konceptu opodstatnené, ako v prvej sérii, no jej sarkastická dušička ešte stále má čo povedať a jej príhovory rozhodne nie sú na zahodenie. Celkovo sa časť kúzla vytratila, ale stále ide o vysoko nadštandardnú zábavu. 8-9/10, ale päť hviezd ponechávam.

Úžasné! Neviem koho napadlo do tak futuristického príbehu zakomponovať jazzovú hudbu, ale je to nápad za milión a Metropolisu dodáva veľmi zaujímavý retro-šmrnc. Spolu s krásnou animáciou a vycibreným príbehom film získava neopakovateľnú atmosféru, ktorá ma úplne pohltila. Príbeh samotný sa vyznačuje typicky ázijským miešaním žánrov, ktoré spolu typicky ázijským spôsobom mimoriadne ladia a ich prelínanie neruší ani na sekundu. Za vyzdvihnutie stojí absolútne geniálny koniec, krásne nasiaknutý sarkazmom. Neviem si predstaviť človeka, ktorého by poriadne neodrovnal :-). Jednoznačných 10/10 a po Miyazakiho masterpiecoch asi najlepšie anime, aké som videl.

Čína nás za posledné roky obdarovala niekoľkými mimoriadne kvalitnými wuxia filmami. Momentálne prichádza film The Promise, ktorý je bohužiaľ aj mojím prvým sklamaním. Za svojimi bratrancami zaostáva asi vo všetkých aspektoch a najbadateľnejšie je to na úrovni scenára, ktorý je maximálne nekompaktný a zmätený. Človek potom nemá jasno, čo film chcel povedať, na čo poukázať, na čo sa vlastne zameriaval. Ústredným motívom je láska? Osudovosť? Zodpovednosť? Raz to a raz ono, ale ani v jednom prípade film nejde dostatočne do hĺbky na to, aby si z toho divák mohol čokoľvek zobrať. Ďalším kameňom úrazu sú dialógy, v ktorých sa síce (podobne ako v ostatných wuxia filmoch) hodne používajú "veľké slová", ale za tými slovami chýbajú skutočné myšlienky. Nemajú ani filozofickú hĺbku Tigra a draka ani emocionálnu nabitosť Klanu lietajúcich dýk, ani (pochybnú) politickú naliehavosť Hrdinu a nič podobné. Charaktery hlavných postáv nie sú dostatočne dobre vykreslené, ich náhle stavy zamilovanosti, zmeny správania, prípadne kompletného životného postoja potom nie sú dostatočne vierohodné a uveriteľné. Z toho potom vyplýva aj kvalita hereckých výkonov. Herci sa snažia ako môžu, niekedy im to ide vynikajúce, inokedy pomenej, to bude ale pravdepodobne chyba hlavne spomínaného scenára, ktorý im dosť zväzuje ruky. Ale predsa za vyzdvihnutie stojí hlavne Nicholas Tse, ktorý kniežaťa obdaril dostatočnou charizmou a z ústrednej štvorice vychádza najlepšie. No a potom tu máme formálne prevedenie, ktoré podľa všetkého bolo Kaigeho prioritou. Vizuálne je to nádherný film s krásnou farebnou kompozíciou, fungujúcim hudobným doprovodom, kamera (hlavne pár pekných štýlových nájazdov) je tiež zvládnutá na vysokej úrovni. The Promise pre mňa predstavuje absolútne víťazstvo formy nad obsahom, to sa možno dalo povedať aj o Hrdinovi alebo Klane, ale tu to zachádza už do takého extrému, že sa stáva dosť samoúčelnou vizuálnou exhibíciou, navyše miestami to už nebezpečne hraničí s vyslovenou gýčovosťou... 5/10

Film samotný je veľmi-veľmi priemerný (možno až podpriemerný) a na mojich 3* má zásluhu predovšetkým Joseph Fiennes, ktorý bol neuveriteľne pôsobivý a Heather Graham - ona ani nie kvôli herectvu, ale v tých niekoľkých scénach bola jednoducho... wow... :-)

Tak toto je fakt sila, úleťárna najväčšieho kalibru. Ak by som tento seriálik mal nejak zaradiť do kontextu iných filmov, vyzeralo by to asi ako "kombinácia Terminátora, American Pie a Kill Bill jednotky v úžasnom anime háve". Znie to divne? To je nič oproti tomu, ako to vyzerá. Jaj, a je to BOHOVSKY zábavné :-))))))

Podobnú tému ako Oechul sa snažil kedysi zobraziť aj Sydney Pollack so svojím Random Hearts. Dvaja neznámi ľudia sa stretávajú v nemocnici, lebo sa dozvedajú, že jeho maželka a jej manžel boli spolu v aute, mali nehodu a obaja momentálne ležia v kóme, aby nakoniec zistili, že boli milencami. Naviac medzi všetkým tým zármutkom a bolestivou nevedomosťou "prečo" začnú aj oni k sebe niečo cítiť... Kým Pollackov počin trpel snáď všetkými chorobami, akými môže melodráma trpieť (bol neschopný z človeka vydolovať akékoľvek emócie či aspoň sympatie k ústrednej dvojici, herci boli toporní a scenárista sa takisto nezaskvel), Jin-ho Hur pristupuje k látke s pre Kórejcov typickou nežnosťou a pod jeho rukami vzniká krehký, láskyplný, ale neuveriteľne bolestivý a smutný "skutočný" príbeh. 10/10

FENOMENÁLNE DIELO ! ! ! Park Chan-wook je génius, o tom niet akýchkoľvek pochýb a svojou Vengeance Trilogy stvoril niečo nevídané. Mohol by som sa tu v stovkách slov rozplývať nad dokonalosťou hereckých výkonov, genialitou soundtracku, prepracovanosťou a vrstevnatosťou scenára či unikátnosťou Parkovho audovizuálneho rukopisu, ale je to potrebné? Podľa mňa nie... Každý, kto sa zaujíma nielen o ázijské filmy, ale o filmy ako také, by mal Lady Vengeance vidieť, a na vlastné oči sa presvedčiť, že dokonalosť existuje. Podobne ako pri Oldboyovi by som najradšej pridal ešte šiestu hviezdičku, ale boužiaľ to nie je možné. Už mi zostáva len rozlúsknuť tvrdý oriešok, že ktorý z dvojice sa mi páčil viac... (Mr. Vengeance mám v rebríčku o trochu nižšie "len" na čírych" 5* :-)