Adrian

Kniznu predlohu som necital, ale I am Legend je prinajmensom "entertainment" vydarenou transformaciou filmovej verzie The Last Man on Earth s V. Priceom z 1964. Akykolvek myslienkovy presah je zredukovany takmer na nulu, ovsem osobne mi to vobec nevadilo, kedze "nahrada" v podobe presvecivej postapokalyptickej atmosfery vyludneneho velkomesta bola dokonala. Navyse, ta okata trikovost kreatur mi skvelo podtrhovala ich de-evolucnu animalnost a zaroven zintenzifikovala survival mod hlavnej postavy v akcnych pasazach.

Formou Wanovsky stylovo vycibrene (vratane stale popularneho long one shot) a drsne oldschool, kde sa pred nasilim oci nezatvaraju, ovsem sa nim tu ani zbytocne na samoucelne exhibice nemrha. Jednoduchy pribeh je viac menej povinnou vybavou, ovsem co mna mrzelo najviac, ze aj na dany zaner, je film v istych momentoch az prilis naivny a blby.

Druha seria o nieco slabsia ako prva, ale ta "osudovost" volby na konci serie mi svojho casu nedavala dlho spat a vela slz som pre nu vyronil...

Tak ako dnes sledujem dychtivo "Dextera" v detstve to bol prave tento serial s ustrednou melodiou, ktoru mam dodnes nahranu na staruckej magnetonovej paske :)

V case detstva jedno z prvych stretnuti s TV obrazovkou a serialov z druheho konca "sveta"...nostalgia ma v sebe vela sily...

Chytlave spojenie chytreho pribehu (hlavne jeho rozvrhnutia) s formalnou strankou (mne osobne silno korespondujuca s Aronofskeho "oficialnou" prvotinou Pi). K absolutnemu vrcholu mi troch vadi iba fakt, ze v sukolesi prisne logikou vystavaneho deja, je jeden z vychodzich bodov postaveny na nahode. I ked na druhej strane zvyraznuje faktor adaptabilnosti v nepredpokladanom vyvoji inak vopred detailne pripraveneho sachoveho planu... 90%

Naladovo skrz identicke formalne prvky "dvojca" Ratanaruangovho predchodzieho filmu Invisible Waves. Hmatatelna vyprazdnenost ludskych dusi a odcudzenost i medzi najblizsimi, tema vlastna to casto nielen azijskemu "artu", je velmi presvedcivo budovana hlavne skrz zvukovu zlozku - tlmena hlasitost dialogov a permanentny "hluch" sposobujuci akusi malatnost postav, pomalost plynutia casu a zaroven i vtahovanie divaka do stavu blizkeho hypnozy. Pocit zalahnutia v usiach spominanu odcudzenost silno podtrhuje a i banalny pribeh zintenzivnuje.

For all its BEAUTY... .

Po Takeshis druha sebareflexia na dekonstrukciu (nielen) vlastnej tvorby a kultury z ktorej vychadza. Zanrova prechadzka Kitanovou predchodzou tvorbou sa postupne transformuje do skecovej sarady. Subezne s tym zial aj sviezost komicko-kritickych sekvencii v samolube sebaopajanie a zbytocne natahovanie x-plicitne sa vrsiacich sekvencii s identickym podtextom, ustiace do straty divakovho zaujmu. Diagnoza stavu Takeshiho mysle v zavere z ust doktora je totiz divakovi uz davno jasna aj predtym...

Nech ziju dobre pointy.