Adrian

Prva polovica nema v svojej velkosti vzhladom na druhu opodstatnenie.

Pariz - to je zena v muzovom objati, matka s pohladom nehy k svojim detom, samota iduca ruka v ruke s laskou, smutok hrajuci vecnu sachovu partiu so stastim, radost v okamihoch i dovera vo vecnost mesta milencov, ludia minajuci sa i k sebe velmi blizki, ... . Pariz ocami reziserov, Pariz vnimany skrz emocie divakov. Z ponukanej ovocnej misky nie je ani jeden plod zly, viacere su velmi dobre, zopar ich je vybornych a dva su pre mna nesmrtelne. Konkretne - Tykwerov pribeh prichadzajuci sta z ineho casopriestoru, na druhej strane Payneov "14th arrondissement" - pre mna az prilis osobity a doverne znamy. A vsetko okolo vzbudzujuce pocit z radostneho prezivania "otvor oci a skus pochopit, ake je stastie na Zemi zit". Transgresia od konkretneho miesta na celok, poznanie ze kazdy mame svoj/nas "Pariz" v sebe - kedykolvek a kdekolvek.

Pre rezisera nie netypicky multilingvisticky projekt pozerajuci sa na zaner thrilleru nezanrovymi ocami. Tam kde by sa vacisnou v modelovom zanrovom filme strihalo, tam Assayas nechava plynut obraz dalej. Vznika akasi filmova nepribehovost, ktora ovsem o to silenjsie nachaza vazby na realnost skutocnu, kde kauzalna logika si podava ruku s emociami. Nie vzdy pocas filmu to bolo moje kafe, ovsem specialne smerom ku mne tu boli dve neodskriepitelne pozitiva: Asia Argento a Hongkong ;-) Po pozreti citim urcitu podvratnost filmu, s ktorou si za cas dam mozno este druhe kolo. 70%

Najhorsim nepriatelom cloveka je clovek sam. Linia filmu prezentovana fanatickou postavou M.G Harden bola ta, ktora mi vytvarala (zial) jedine napatie vo filme - v momentoch stretu boja ludskej psychiky v smrtelnom dueli racionalita-iracionalnost. To "tam vonku" bolo iba katalyzatorom, ktory pre mna stratil stavu v momente vybafnutia prveho chapadla. Finale ambivalentne ziskava i straca silu posobivosti s pouzitou skladbou, pretoze presah tlacenim na pilu nefunguje, ovsem vyobrazenie marnosti a zufalstva ano.

Tezovite rozvrhnutie pribehu nevybocujuce zo sablony mystery thrillerov, dopredu odhadnutelne twist okamihy (vratane osoby samotneho vraha). Doraz na vizual takmer permanentne narusujuci klasicky tok obrazu miestami ucinne podtrhuje dej, ovsem vacsinou casu ide o samoucelnu exhibiciu a zakryvanie slabeho scenara. 4-5/10

Pred projekciou filmu som bol sice upozorneny, ze u indonezanov je prejavovanie emocii jemne povedane "strohe" a o to viac potom zvyknu vo filmoch mimicky gestikulovat (rozumej "prehravat"), ovsem nic z tohto ma nemohlo pripravit na nefalsovane filmove peklo, ktore nasledovalo. Pribeh, herecke kreacie i obraz mixovali to najhorsie z telenoviel a televiznych inscenacii, zvukova zlozka a jej skladba moze zas smelo konkurovat amaterskym pokusom o strih zvuku priamo v kamere (disharmonia a markantne hluchove rozdiely v jednej scene). Jedine co sa da pochvalit je hudba, ovsem ide tamker o nostop vykradacku znamych skladieb z inych filmov, ci samotnych albumov. Zle filmy, pokial su zabavne, resp. sa da na ich blbosti bavit, su fajn oddych. Ovsem zle filmy, ktore sa beru smrtelne vazne su nezavideniahodnym zdrojom utrpenia.

Brak, ktory je zaujimavy iba miestami (male reminiscencie na Suzukiho), ovsem udernost Miikeho "ranych" peciek sa uz asi tazko dockame.

Stylom hyperbolizovana pocta spaghetti westernom a samurajskym filmom s kvapkou korenia od Shakespeara - t.j. zanrom, ktore sa v 50. a 60. rokoch minuleho storocia vzajomne vyznamne ovplyvnili. Miikeho rukopis sa nezaprie aj tu, hlavne v jeho potrhlo cynickom humore. Ovsem aj ked dialogy su len pastisovo vysperkovanim doverne znamych dialogov danych zanrov, metrazou dosiroka koncipovana revizia spominanych zanrov pokope vdaka nevvazenemu temorytmu nedrzi a divak si viac uziva niektore sekvencie ako celok. Ale citacie na Corbucciho najslavnejsi flak potesia (rovnym dielom truhla s rotacnym gulometom, ako i uplne samotny zaver). 70%

Ako polhodinovy kratas by to mohlo byt aj uderne, ako celovecerak natahovane a riedke.

Nie je to az tak prazdne vykradanie seba sameho ako u Kima s Breath, ale horka pachut na jazyku ostava aj po "skonzumovani" a krasne obrazy vyzeraju u Wonga tentokrat gycovejsie ako kedykolvek predtym. Kto nevidel jeho predchadzajucu tvorbu, pravdepodobne zakusi jeden z najchutnejsich blueberry pie. Ostatni si iba smutne povzdychnu, ze predavat dvojdnovy kolac ako prave cerstvo napeceny, sa nerobi. Jeho chut je uz iba pomalo sublimujucim vyparom toho neopisatelne krasneho a melancholickeho, co HK kucharik vedel dakedy znamenite piect. PS pre zvieratko za plotom: Royston mal zial pravdu :( 5/10