Adrian

Nie čistých 5*, ale 4,5*. Dôvodom je až prílišné zahľadenie snímky do vlastnej formálnej dokonalosti. Inudstriálna non-stop ruchová stopa podkresľuje bezchybnú, pomalú kameru, vyvolávajúc tak okrem spomínaného Bély Tarra aj reminisencie na Tarkovského (nielen kĺzanie po vodnej hladine, ktoré je vizuálnym odrazom samotného pomalého plynutia filmu) a mne osobne aj na C.T.Dreyera a jeho Vampyra (najsilnejšou črtou celého filmu vďaka zvolenej forme je práve atmosféra - je to film výrazne o pocitoch, i keď ambivalentne práve tento bezchybný audiovizuál je pretláčaný do popredia až tak silno, že hlavne v druhej polovici mi zabraňovalo na plné sústredenie sa vychutnať si ho naplno). Vďaka striedaniu rotačnej jazdy kamerou raz smerom dolava a potom doprava je možné uvažovať aj o výpovedí snímku v smere "špirále" možností postavy Dealera.

Kvalitna forma zial ale nezakryje slabsi pribeh, ktory nezachrania ani viditelne odkazy nielen na Hitcha...Osobne 2,5*

Rozpolteny film medzi formou a pribehom, ktory chce zdelit aj hlbsie posolstvo. Zatial co forma je bezchybna, tak usilie metaforizacie a vkladania symbolov do deja pocas filmu je prave zameranim sa iba na formu (v ktorej sa debutujuci reziser miestami az castokrat opaja sam sebou) nefunguje na 100%. Vo vysledku za slusnu zabavu s obcasnymi nudnejsimi pasazami je to u mna sice za 3,5* ale z tazkym povdzychom, kedy sa nieco podobne, tak cisto zanrovo zamerane pre mladych, natoci aj u nas.

Film, ktory spracuva velmi podobnu temu ako hollywoodsky The Last Samurai, pricom asi so 100krat mensim rozpocotom a ovela vyssou kvalitou. Silne a nadherne v jednom.

Three...Extremes je, ako uz samotny nazov napoveda, spojenim troch filmov od troch roznych reziserov na spolocnu temu - co si predstavuju pod pojmom maximalny extrem :-). Vsetky tri pribehy sa zaoberaju temnymi zakutiami ludskej povahy, ukazujuc ako nase obsesie mozu zajst aj za hranice extremu. Hodnotenie 3,5* sa vztahuje k vysledku ako celku, t.j. priemer za vsetkych tri filmy. Ako to uz pri podobnych spolocnych projektoch byva, tato mozaika za sebou radenych pribehov sa vyznacuje roznou urovnou kvality. Mna najviac oslovil korejsky rezisersky zazrak poslednych rokov Chan-wook Park (autor genialneho Oldboy) so svojim 45minutovym projektom Cut. Na priestore jednej miestnosti rozohral hru o tom, co za neprijemnosti sa mozu stat oblubenemu reziserovi :-) . Ako pribeh plynie, tak si postupne uvedomujete, ze okrem bezchybnej a spickovej praci s formalnymi prostriedkami Park do deja votkal aj velmi zaujimavu studiu obsesie, vyplyvajucu nielen z triednych rozdielov jednotlivych socialnych spolocenskych vrstiev. Japonsky brutalista Takashii Miike ma celkovo trocha sklamal, pretoze s cca 40min. filmom Box sa sustredil na prerozpravanie vztahu trojice tanecnikov, pricom hororova atmosfera znacne pokrivkava. No a najmenej "extremnym" bol pre mna 1,5hodinovy film Fruita Chana pod nazvom Dumplings, ktoreho pribeh popisuje viac zabavnym ako hrozostrasnym sposobom vedlajsie ucinky jednej nezvycajnej omladzovacej kury pomocou pojedania ochutenych knedlikov :-) ked uvidite pochopite. Hodnotenie jednotlivych filmov: Cut - *****, Box - ***, Dumplings - ***

Na LFS pri zaciatku projekcie tohto filmu bola premietacia sala zaplnena na viac ako 2/3 kapacity (cca 100 miest). Pri konci filmu sme sedadla okupovali asi iba 12 :-) Uz aj z toho je mozne vidiet, ze film je tak neuveritelna uchylnost v style tych najhorsich Woodoviek, ktore su take neskutocne zle, az su neuveritelne zabavne. Neverite? A co tak male nakusnutie - lietajuca, odtrhnuta hlava, najlacnejsia hudba, priserny scenar, tajomne voodoo praktiky na ostrove Bali, otrasne herecke vykony a este horsi anglicky dabing, atd. Ako hovorim, tak zle, az je to nutne vidiet a za nechcenu zabavu tomu davam zase bez rozmyslania ***** :-)

Prva cast japonskej vazenskej tetralogie (Female Convict Scorpion) radiaca sa svojou brutalitou k asian exploitation. V hlavnej ulohe vazenkyme Matsu the Scorpion si zrahrala vo vsetkych castiach popularna Meiko Kaji (v 70.rokoch bola najvacsou zenskou star v Japonsku), ktora bola napr. v Lady Snowblood inspiraciou pre samotneho Tarantina a jeho postavy v Kill Bill - konkretne Nevesty a O-Ren-Ishii. A ked sme pri Kill Bill, tak aj pesnicka pocas zaverecnych titulkov druheho dielu (Urami-Bushi) je prave ustrednou pesnickou celej Scorpion tetralogie naspievanej samotnou hlavnou predstavitelkou Meiko Kaji.

V anglictine sa tento korejsky horor preklada ako "Doll master" a Miramax uz zakupil prava na jeho americky remake. No ale spat k filmu. Ide o dalsi z radu hororov, ktori sa ani nesnazia zakryt svoju inspiraciu Nakatovym Kruhom. To znamena, ze pribeh nam znova serviruje tajomnych duchov (tentokrat ovladaju hlavne "detske" babiky ) v predvidatelnej trajektorii odvijania pribehu. Co funguje ale ako vzdy na 100% su prezentacie tzv. "japan shock systemu" - za vsetko staci uplne spomenut trademark najznamejsi - tmavovlase dievcatko s ucesom cez tvar, do ktorej tak nie je vidno, sialene vyplastene pohlady oci,atd. Fanusikovia azijskych hororov uz vedia ak poviem, ze aj napriek tomu, ze ste to mali moznost vidiet uz viackrat predtym, tieto "lakacky" funguju stale dokonale. Ihnyeongsa je tak vo vysledku hlavne o atmosfere ako o slabsom a prevarenom pribehu.

Po zhliadnuti Incredibles mi neostava nic ine iba skonstatovat, ze ide doteraz jednoznacne o pixarovsky tak najlepsi, ako i najvyzretejsi film (ktory zo sebou prinasa aj nekompromisny ale pochopitelny posun vylucne do kategorie filmov pre odrastenejsie publikum). Velmi potesujuci je fakt, ze Incredibles znova dokazuju pixarovske primarne zameranie na pribeh. Prva polovica filmu tak v sebe nesie dokonalu sondu do sveta hlavnych hrdinov a ich rovnako detailnu charakterizaciu. Prostredie, v ktorom ziju, je vdaka tomu natolko presvedcive a podmanive, ze v mojom pripade ma uplne pohltilo. Tou pravou ceresnickou na dorte su potom genialne napisane dialogy zasadene do precizne vybudovanych scen (eskalacia rodinnej hadky pri veceri si svojou dramatickou vystavbou zasluzi plne kvalitativne absolutorium). Skratka pribeh, postavy a svet ktory obyvaju, su natolko prepracovane a vdaka tomu skutocne zive, ze im ich moze zavidiet valna vacsina hranych filmov. To vsetko je navyse podavane s takou lahkostou, ze aj do oci bijuce posolostvo o zapadnymi civilizaciami vydvihovanym indvidualizmom a vynimocnostou kazdeho cloveka prijmete bez sebamensieho odporu z pocitu manipulacie s vasimi citmi. Prepnutie druhej polovice filmu do akcneho tonu bol velmi riskantny krok, ale velmi uspesne zvladnuty. Pretoze, ked slovo ustupi cinom, deje sa to sposobom, ktory ohromuje svojou formalnou cistotou a reziserovym citom pre komponovanie a nasnimanie akcnych scen s dorazom na ich tempo a gradaciu - od pohybov kamery, zvolenych rakurzov az po strih - vsetko je famozne a znova mi neostava nic ine ibe konstatovat, ze o podobne kvalitativnom nadpriemernom spracovani si moze vacsina hranych akcnych filmov nechat iba zdat. Apropo toto kvazi rozdelenie filmu na dve polovice (prvu - popisne konverzacnu a druhu - akcno dynamicku) mi silne pripomenulo rovnako bezchybnu polarizaciu sujetu v Tarantinovom Kill Bill, i ked samozrejme v inverznom poradi. Takto nejak by totiz labuznicky svojou naraciou posobili Volume 1 a 2, keby ste si ich pustili hned po sebe.

Dôstojné zavŕšenie "Volavkovskej" trilógie znova úspešne kombinuje prvky drámy s minimom akcie, napätia i veľmi precíznej réžie a celkového formálneho prevedenia, pričom sa príbeh uzatvára trochu "prekvapivým" smerom, kedy zistíme, že celé to mohlo byť úplne inak, keby... :-). Po retrospektívnej 2.časti sa v tomto záverečnom dieli ocitáme v období po "jedničke", ale pozor!!! Tento diel nadväzuje na alternatívny záver "jedničky", ktorý bol uvedený na ázijskej verzii DVD edície. Pre fanúšikov prvých dvoch dielov "must-see"!