MIMIC

Psychologický príbeh o duševných problémoch jedného policajta, na ktorý sa akoby len tak pomimo nabalil motív vlkolaka. O hrôzu tu ide až v druhom (alebo treťom) rade. V niektorých momentoch je film strihovo zaujímavo poňatý, ako keby si režisér bol spomenul na Deconstructing Harry od Woodyho Allena. Filmársky zaujímavý je aj spôsob, akým vsugerovať divákovi, že človek, na ktorého sa pozerá, je v skutočnosti vyšší asi o 35 cm, ten záver by som chcel vidieť ešte raz. Nuž a po neskutočne dlhej dobe je tu príležitosť pochváliť aj plagát, ktorý má k mainstreamu ďaleko asi tak ako ja do kráľovstva nebeského.

Ľudia nadradzujú intímny život človeka nad jeho ľudské či dokonca umelecké kvality. Človek je zbytočne veľkým géniom, keď nemá „ten správny“ intímny život. Práve takúto nebotyčnú stupiditu nám chce režisér pripomenúť a keďže ľudia sú sprostí stále, film na aktuálnosti nič nestráca. Máte radi hudbu z Labutieho jazera? Potom by vám nemalo vadiť to, či Čajkovskij šukal s veveričkou (alebo kým). Presne táto otázka a táto odpoveď bola motiváciou k vzniku filmu. Russellova záľuba v iracionálnych víziách sa tu kongeniálne snúbi s Čajkovského dekadentným romantizmom (i keď je pre mňa záhadou, prečo sa nazýva dekadentný). Výprava a kostýmy sú skvostné, flashbacky vytvárajú dostatočný priestor na uplatnenie nádhernej hudby. Postupne do idylického príbehu preniká nemilosrdný naturalizmus, ktorého scény akoby maľoval Henri Gervex (Návrat z bálu, 1879 alebo Milenecká hádka, 1887), no a k záveru už režisér usúdil, že nastal čas byť k divákovi nemilosrdný. Tak mu treba.

Do roly replikantov si Scott nelogicky vybral väčšinou hercov, ktorí už na prvý pohľad vyzerajú divne až abnormálne (a teda v danom kontexte veľmi podozrivo), hoci by mali splynúť s davom, aby neboli rozpoznaní a chytení, takže napr. Rutger Hauer je pre vyhľadávačov týchto pseudoľudí jasným terčom. Hauer tu predvádza niečo, čo môže pre jedného byť geniálnym hereckým koncertom, pre iného trápnym súborom afektovaných grimás. A keď si v hodine smrti prichýli na hruď holubicu a prepichne dlaň klincom, príčetný divák sa buď rozosmeje alebo zauvažuje o režisérovej príčetnosti. Tak strašný gýč vpašovaný do inteligentného filmu je tragické memento. Ak temné filozofické sci-fi, tak rozhodne Dark City.

Tvorcovia mali naštudované surrealistické princípy konkrétnej iracionality, voľného prúdu asociácií a čistý psychický automatizmus bez akejkoľvek rozumovej kontroly a ohľadov morálnych či estetických. Alebo nie? Budem teda uvažovať triezvejšie. Film, v ktorom sa je, pije a prdí tak často ako v nijakom inom môže byť parafrázou na okrídlený termín carpe diem. Lenže nemám žiadne indície, že je tomu naozaj tak. V závere sa dá uvažovať o sociálno-kritickom tóne a pietnom rozjímaní nad pominuteľnosťou tradičného spôsobu života, indícií je na to dosť. Ale pre také vzletné idey je forma, ktorá bola zvolená, tak strašne hlúpa, až ma to znovu privádza k prvej vete. Vidieť Majstra v takej donebavolajúcej trápnosti je tak tristné...

Nafilmovať všetky tie uletené veci je smiešne. V inom médiu ako komikse (mange) to jednoducho nefunguje. Podobne je to u Lovecrafta - zo všetkých bizarností vám po chrbte prejde mráz, no len čo tomu niekto dá vizuálnu podobu, rešpekt sa okamžite vytratí. Mangu som si parádne užil, film pretrpel.

Autori redefinovali postavy literárnej predlohy do takej miery, že som sa v nich čiastočne strácal, no s ubúdajúcimi minútami mi to už začalo byť jedno, pretože mi film začal pripadať nezaujímavý en bloc. Namiesto ostrého afrického svetla sa scény utápajú v "umelohmotnom", digitálne vygenerovanom olejovom (pseudo)svetle ("nekonečný" východ či západ slnka) či dokonca v tmavých a ešte tmavších interiéroch. Ak šlo o noirový zámer, treba povedať, že možno nejaká Agathina detektívka pochmúrny vizuál znesie, určite však nie Smrť na Níle. Takže grand faux pas. V dialógoch cítiť pokus priblížiť sa psychologicky ťaživému  bergmanovskému štýlu, čo je Agathinmu písaniu cudzie. Možno je to zámer, ale ja ho vyhodnocujem negatívne. Okrem toho v medzivojnovom období zďaleka nevládla vo vysokých kruhoch taká kozmopolitná rasová tolerancia, sem-tam sa po Níle v kajute 1. triedy previezol nanajvýš nejaký ten (maha)radža. Hudba nie je adekvátna dobe, takto sa začalo hrať a spievať až v 40. či dokonca 50. rokoch. No a kostymér, maskér a make-up artist zjavne mali pauzu – to, ako herci vyzerajú, pripomína všeličo len nie rok 1937 a nedokážem si predstaviť, kto mohol čosi také požadovať a prečo. V záujme modernizácie? Dobre, ale jedine vtedy, ak remake má dostatok iných kvalít na to, aby mohol bojovať s dokonalým originálom z roku 1978. Výsledok je tristný ako Škót nosiaci nohavice namiesto sukne. Zlatý John Guillermin!

Po zhliadnutí Psycha sa niektorí ľudia báli sprchovať, po Čeľustiach plávať v mori. Po Blair Witch stratili chuť na dlhšie prechádzky v lesoch mierneho pásma a po Upírovi z Feratu šliapnuť na plyn. Dúfam, že niekto napíše knihu alebo štúdiu o podmienených reflexoch viažucich sa na kinematografiu, môžem prispieť vlastnou skúsenosťou - po Annabelle 3, ak niekomu spadne na podlahu ťažšia minca a začne sa niekam kotúľať, napr. smerom ku mne, dostanem anafylaktický šok. Duchárska vlna posledného desaťročia je nepochybne silne ovplyvnená estetikou krátkych strašidelných videí - fejkových i skutočných - ktoré v ohromnom množstve kolujú internetom. Túto "novú vlnu" vítam, možno konečne režisérov naučí poctivo budovať atmosféru, keď už nemôžu pracovať s vnútornosťami. Jedna hviezda dolu za prebytočného vlkolaka.

Drahý Woody, neviem, prečo stále tvrdohlavo nakrúcaš už len priemerné filmy so stereotypnými zápletkami, nie celkom premysleným rytmom a mdlými dialógmi, ktoré už zďaleka nie sú také briskné ako naposledy v deväťdesiatom šiestom. Zrejme nedokážeš žiť bez toho vzrušujúceho chaosu okolo nakrúcania, tak ako pravoverný Newyorčan nemôže žiť bez splodín zo žltých taxíkov. Ale mne už dochádza trpezlivosť chodiť každý rok na nový projekt Woodyho Allena a postrádať tú nádhernú kombináciu nihilizmu, cynizmu, sarkazmu a orgazmu. Bez katarzie. Každopádne je dojímavé, ako zúfalo hľadáš romantiku v dnešnom svete a za to ťa budem naveky milovať. Z upršaného východného Slovenska s láskou MIMIC. PS: Ten casting ale potešil.

S odstupom času pridávam hviezdičku. V súvislosti s týmto filmom – ktorého klady si dobre uvedomujeme – ma napadá, prečo sa Kubrick k predstaviteľke hlavnej ženskej úlohy správal počas filmovania ako sviňa. Buď jej nedôveroval ako herečke (prečo ju potom ale angažoval?) alebo je za tým mizogýnia. Je pekné, ak niekto točí tzv. dokonalé filmy, menej už to, ak sú preňho dôležitejšie ego, peňaženka a kariéra než normálne medziľudské vzťahy. V “Jesennej sonáte” (1978), ktorú Kubrick zrejme nevidel, Liv Ullmannová podobnému človeku povedala: “Ľudí ako si ty by mali niekam zatvárať a niečo s nimi robiť.” To len na okraj, aby sa na csfd nezabudlo, akým človekom bol umelec Kubrick. Neprekvapuje ma, že každý jeho film je chladný ako psí čumák. Vrátim sa k Shelley Duvall. Neviem nič o zákulisiach castingu k “Osvieteniu”, takže budem kombinovať. Rok predtým Veronica Cartwright typovo dokonale zapadla do “Votrelca”, čo na Kubricka mohlo zapôsobiť natoľko, že chcel podobne submisívne, krehko, labilne a precitlivene pôsobiacu herečku, takže angažoval Veronikinu tmavovlasú verziu. PS: Ten zeleno-modrý koberec a fialové pohovky v inkriminovanej izbe č. 237 sú fascinujúce, dajte vedieť, ak viete, kde sa dá niečo také kúpiť.

Konečne opäť skutočné umenie na plátne. Už mnoho rokov som nevidel film, ktorý by prebúdzal tak jedinečné pocity a emócie. Lenže kolegovia z csfd, tráviaci stovky hodín na premiérach tzv. must-seen filmov (aby sa mohli preukázať čo najvyšším množstvom komentárov) nepotešil, dokonca si na základe porovnania komentára a hodnotenia myslím, že dali viac hviezdičiek iba preto, aby si nepohnevali niekoho, koho si pohnevať možno (rád by som preboha vedel, kto to je). Keďže je to umenie so všetkou licenciou, aká umelcovi prislúcha, požadovať vysvetlenie každého záberu či každej scény je nebotyčná hlúposť. Umenie sa prežíva a nie vysvetľuje. Je to normálny romantický príbeh o láske, dokonca z obdobia romantizmu (1840-te roky), avšak podaný tak, aby sa po všetkých stránkach odlíšil od všetkých iných filmov o láske, čo je nepochybne snaha úplne pochopiteľná a preto toto tvorivé úsilie musím vysoko hodnotiť. Režisér určite videl Bergmanovu „Hodinu vlkov“ najmenej trikrát. Potom aspoň raz Švankmajerovo „Besnenie“ a myslím, že aj Mijazakiho „Cestu do fantázie“, v ktorej každý berie všetko šialené, čo mu príde do cesty, ako úplne normálne, možno i romantický hororový balet „Giselle“  z roku 1841, napriek všetkému je až desivo originálny. Ostáva mi dúfať, že o ďalších cca 10 rokov znovu niekto príde s takýmto „artovým hnojom“ (odborný termín vygenerovaný kolegom, ktorý píše komerčné romány), aby potešil moje srdce i dušu.