MIMIC

Film hodnotím podľa toho, kde a ako som ho videl - v údajne najmodernejšom multiplexe na Slovensku. Kde sú tie časy, keď ste v kinách mohli sledovať film bez toho, aby ste sa báli, že vám od ohlušujúceho rachotu odletia uši! A ak k tomu prirátam zvukovú stopu pri jump scares... 9 z 10 otorinolaringológov neodporúča návštevu súčasných kín (no a ten desiaty do nich chodí preto, lebo je hluchý ako poleno). Keďže diskotéková verzia mi znemožnila normálny vnem filmu, hodnotenie môže byť skreslené. Takže... Ten nesmrteľný panáčik s bodnými, sečnými i rôznymi ready-made zbraňami ma baví od chvíle, keď som ho uvidel prvýkrát, lebo je príjemne strašidelný. Ani to najslabšie filmové spracovanie tú strašidelnosť nestratí, lebo toho panáka proste postaví pred kameru a efekt sa okamžite dostaví. Takže príjemné zimomriavky boli. Čo ďalej? Máme tu narážku na covidovú dobu ("nepodceňovať nebezpečenstvo") i na Trumpov útok na Kapitol (lynčujúci dav, ktorý "chce dobre"). Aj podozrivo podivne formulovaný názov odkazuje na covid. Možno som si to zle vyložil, ale zatiaľ moju domnienku nikto nevyvrátil. Uzavriem - ďalší z radu cash grab movies, pri ktorom za svoj cash dostanete (približne) presne to, čo očakávate, takže s príliš nízkym alebo príliš vysokým hodnotením pri takejto koncepcii kinematografie nikdy nemožno reálne pracovať. PS: S odstupom krátkeho času dávam hviezdičku navyše za odvahu autorov prejsť od teenagerskej vyvražďovačky k hororu, kde vekový priemer účinkujúcich je asi 39 rokov a kde tzv. kozy nie sú povinnou jazdou. Lovecraftovi by sa to páčilo.

Režisér Haneke kultivovanému publiku rovno povie, že chcel "jednoducho natočiť obscénny film". Autorka predlohy Elfriede Jelineková paradoxne obscénnosť popiera a viac sa nevyjadruje, lebo "je zvyknutá na to, že je zle chápaná". Keďže režisér je evidentne hlúpy (alebo je pozér, čo je ešte horšie) a teta Elfriede asi čitateľov považuje za dobytok, ktorý jej nestojí za to, aby sa mu zverila so svojimi pocitmi, máme tu široké pole na sebavyjadrenie. Vychádzam z toho, že ide o kontroverzné dielo. Je to film o profesorke klavíra, ktorá má kupodivu aj nejakú sexualitu. To je šok, ktorý nikto z nás nečakal. Jej sexualita má bizarnú povahu, ale prečo by sa bizarná sexualita nemohla vyskytovať u profesorky klavíra. Čo ďalej. Príbeh sexuálne úchylnej ženy sa odvíja od bodu A do bodu B a končí v bode C, pričom absolútne nič zásadné sa na tejto úsečke neudeje, sme tam, kde sme boli na začiatku. Kam sa posunula hlavná postava mentálne, morálne, psychologicky? Nikde. Je možné, aby normálny autor ponúkol dielo "o ničom"? Je to možné, lebo v súčasnom výtvarnom a inom umení (posledných cca 40 rokov) je dôležitejšie prísť s niečím iným, hoci aj deviantným, lebo len tak "umelca" chorá spoločnosť zoberie na vedomie. Rozmýšľam nad zmyslom Pianistky. Čím ďalej rozmýšľam, tým menej sa mi chce tým zaoberať. Na webe nachádzam vysvetlenie typické pre kritikov a historikov literatúry, od ktorých sa očakáva, že z titulu svojho diplomu vydolujú nejaké múdre slová a oni sa tie očakávania snažia naplniť za každú cenu: "Pianistka je kritikou civilizovaného priemerného meštiackeho života, v ktorom je žena zviazaná svojím okolím a predstavou o úspešnom živote, čo vo výsledku deformuje prežívanie lásky, sexu a medziľudských vzťahov všeobecne." Z toho vlastne vyplýva, že žiť v meste, viesť civilizovaný život a byť ženou v roku 1983 (dávno po emancipačnej revolúcii i po revolúcii sexuálnej) musí byť čímsi strašne traumatizujúcim, čo vedie k totálnej degenerácii. Vrátim sa na začiatok. Dielo ako kontroverzné nevnímam, potrebný spoločenský presah som nenašiel a žiadnu katarziu (ktorú očakávam od diel kultivovaných, resp. artových režisérov) som nedosiahol. Pamätám si len, že som film sledoval s veľkým záujmom a že som spisovateľke (i režisérovi) veril, že sa každou chvíľou dostanú zo začarovaného kruhu nezmyselných obsesií pre obsesie. Samozrejme nedostali, lebo ani nechceli. Príbuzným románom a filmom je Americké psycho, ale tam divák aspoň chápe, že ide o podobenstvo chorej spoločnosti. Jediné, čo som si v Pianistke užil, bola Annie Girardot.

Obsahuje veľmi mierny spoiler: Toľko ticha v mainstreamovom filme pôsobí takmer avantgardným dojmom, čo treba oceniť, lebo v hororoch sa slovom nešetrí a hlukom už vôbec. Východzia koncepcia teda poteší telo aj dušu. Kde teda súdruhovia z USA urobili chybu? Kdekade, ale predovšetkým vtedy, keď sa otecko s mamičkou rozhodli urobiť si dieťatko vo svete, kde akýkoľvek zvuk nad ca. 30 DB spôsobí smrť. Asi si povedali, že aj v apokalyptickom svete musí ísť život ďalej. Nemusí, a ani nepôjde. Každé vreštiace bábätko v takomto svete totiž v priebehu niekoľkých sekúnd zaručene vyhubí celú rodinu po meči aj po praslici. A to ešte predbieham, pretože vreštiace bábätko sa zvyčajne rodí z vreštiacej mamičky (dámy láskavo prepáčia). No čo, z reťazca expozícia-kolízia-kríza-peripetia-katastrofa nemôže kolízia vypadnúť. Mohla byť síce vymyslená na tisíc spôsobov, títo súdruhovia však vygenerovali kolíziu, ktorú by docenili jedine dadaisti v kaviarni Voltaire v roku 1915. Nevadí, že je to dementia absoluta, hlavne, nech sú tam rodinné hodnoty, to je presne to, čo má hororový žáner cieľovej skupine sprostredkovať. V naznačených súvislostiach  ma zaujal ešte jeden výnimočný moment – sestrička hľadá bračeka, nájde jeho baterku, braček bleskovo chytí sestričku za ruku na znak toho, že ho už našla. To, že sestrička by za iných okolností zjačala od ľaku autorom nevadí, lacná ľakačka musí predsa byť v každom horore. Aj tam, kde je najlepšie držať hubu.

Áno, ako uvedomelý a zodpovedný prispievateľ na csfd som si najprv prečítal pár komentárov, ale len zopár, aby som nezblbol alebo nedostal krvácanie do mozgu. Nemohol som uveriť, že tento film je pre niekoho „len“ akási milá historka, ktorá sa zrejme ako parazit na niečom priživuje a preto akosi nemá morálne právo hovoriť sám za seba. Naozaj neviem, kde je napísané, že žánre retro a „making of“ sú automaticky podradné. V Biblii? Sú naozaj tak zaťažené nostalgiou, že o nič iné v nich nejde? Vyvediem z omylu. Podľa mojich skúseností filmy, ktoré reflektujú dejiny kinematografie patria k tým lepším či dokonca vôbec najlepším, pretože ide o dokonalú kulisu alegórie života (toho skutočného). Za všetky uvediem len moje najobľúbenejšie – Sunset Blvd. (1950), Deň kobyliek (1975), Purpurová ruža z Káhiry (1985) a L. A. Utajené skutočnosti (1997). Ak pri nich divák pociťuje ťažkú nostalgiu za nejakou belle époque, fajn, no tá s kvalitou nijak nesúvisí, nostalgia nie je kvalitotvorná. Za tie hviezdičky, čo udeľujeme, môže predovšetkým námet a scenár. Film Hitchcock nie je len o nakrúcaní legendárneho diela, samo osebe to nijakú katarziu nevyvolá. Je o Umelcovi, ktorý realizuje Dielo vo svete Slepých, takže sa cíti ako Alica v ríši divov. Alebo rovno ako Ed Gein. Ak pristanem na zem, tak priznám, že tu skutočne ide aj o to, ako vzniklo Psycho. Ak zároveň poviem, že mi po chrbte behali zimomriavky tak často ako pri prvom pozretí Psycha, tak zbystrite pozornosť. Kedy mávate zimomriavky vy? Keď pozeráte zlý alebo dobrý film? PS: Na rozdiel od tvorcov filmu si nemyslím, že by s obsadením Marion Crane Hitchcock tápal. Určite mal jasno, len čo si spomenul na vetu "Do amerického motelu idem kvôli pohodliu", ktorú Janet Leigh predniesla v čerstvej Wellesovej gangsterke "Dotyk zla".

Veľmi mierne spoilery: Prvá trištvrte hodina je pomerne zaujímavá, lebo je tu sľubný nábeh na nejaké dobrodružstvo. Zvyšok je bohužiaľ chaotický, pretože strihač neprehľadne zostrihal zábery neprehľadne nakrútené podľa neprehľadného scenára. Síce nechápem, prečo sa hrdinovia v snahe dostať sa na zemský povrch vrhajú do priepastí alebo do perejí tečúcich do priepastí (tj. opačným smerom), ale každý sme nejakí, nie? No. Pri prechode jaskynným systémom narazia a unikajú pred bytosťou, ktorá je veľká ako krava. Z čoho je taká krava tak hlboko pod zemou živá, nevie ani pánboh, keďže to nevedia ani scenárista ani autor námetu. Navyše ide o lietajúcu kravu, ktorá má krídla ako Boeing 747, rád by som vedel, aké evolučné procesy tu pôsobili, keď max. dolet je ca. 150 m. Čo však čakať od filmu, ktorý chce byť x-tým alienovským hororom (dokonca aj podľa plagátu).

Inteligentný film o inteligentných veciach. Niečo veľmi podobné (mladý kriminálnik s klavírnym nadaním) sme tu už mali v roku 2005 vo filme "Tlkot môjho srdca sa zastavil". Oba filmy však majú svoj vlastný modus operandi a ja nechcem rozhodovať, ktorý z nich je lepší. Prvý film je dosť drsná sociálna dráma a Romain Duris je omnoho lepší herec než tento Jules Benchetrit. Druhý film má však úžasných Lamberta Wilsona a K. Scott Thomasovú, ktorým verím úplne všetko, lebo umením skutočne žijú aj v súkromnom živote. Tento typ filmov sa samozrejme nepozerá kvôli kinematografickému orgazmu, ale z prostej, no veľmi dôležitej potreby absorbovať a vydať emócie. Pozn.: Slovné spojenie "au bout des doigts" povie Barbara Hershey Nicole Kidmanovej v "Portréte dámy", keď dohrá Schuberta. PS: Výber 2. klavírneho koncertu od Rachmaninova do filmu ma veľmi potešil, ale mali radšej použiť tretiu vetu, nie prvú.

"Stratený v džugli" je silná téma, ktorá nabáda k zamysleniu, tak rozmýšľam. Ak je to kinematografický počin s posolstvom, pýtam sa, s akým ("man doesn´t belong here" je slogan filmu, nie posolstvo). Sú dve možnosti (žiadna tretia neexistuje): buď ide o poctu (adoráciu, apoteózu) hrdinovi alebo idiotovi. V danom prípade ide skôr o to druhé. Ale napokon, aj idioti sa stávajú hrdinami, ako sa dennodenne presviedčame, no trúfam si povedať, že tak košaté podobenstvo títo filmári nesledovali. Ak to nie je kinematografický počin s posolstvom, potom nemá zmysel sa týmto filmom ďalej zaoberať.

Klenot dekadentnej francúzskej buržoáznej frašky. Jedinú analógiu vidím vo funesovke Oscar s tým rozdielom, že tu je ten správny "nenápadný pôvab buržoázie", kde sa všetko rieši bez zbytočného kriku a fyzického násilia. Menej humoru, zato však zvláštna podmanivá atmosféra, celkom rád by som si sadol niekde do kúta s vínom v ruke a všetko to ticho pozoroval. Naposledy som film videl v detstve, piata hviezdička je z nostalgie. Smie sa to? PS: Interiér zámku sa hemží moderným umením, zvlášť nebezpečne vyzerajúce alumíniové abstraktné plastiky s hrotmi sú neprehliadnuteľné. Myslím, že práve toto inšpirovalo Daria Argenta k jednému mimoriadne nádhernému mordu v jednom zo svojich budúcich filmov.

S neuveriteľným údivom pozorujem, ako sa tu hodnotenia hemžia jednými a dvomi hviezdičkami, či dokonca odpadom. Teenageri zrejme čakali prvoplánový thriller, ale dostali film pre zrelých ľudí, ktorí si uvedomujú, že život je tragikomický, s čím sa teenager nevie vyrovnať, jednoducho preto, že ešte nežil dosť na to, aby niečo zmysluplne skritizoval. Veľa zdaru pri poznávaní života (a filmu) prajem sedemnásťročným géniom, ktorí o krivoľakých cestách morálnych dilem nikdy nepočuli. No a pánovi režisérovi veľká pochvala. Ak by to natočili Francúzi alebo Dáni, dávno by už zbierali ocenenia po celom svete.

Neskutočne sugestívny film, ktorý poteší každého, kto si pripadá, že sa narodil do nesprávnej doby (a do nesprávnej spoločenskej vrstvy). Jeho vizuálna poetika má až psychedelický ráz. Juraj Herz v túžbe po atraktívnej látke rafinovane využil posadnutosť komunistov všetkým ruským, teda aj nesovietskym, a preto bez obáv z cenzúry siahol po aristokratickom Turgenevovi. Netuším, čo všetko z neho pozbieral, ale jeho film má celkom inú atmosféru než svet realistickej literatúry. Chvíľu po tom, čo grófka odchádza do mesta, vstupuje hlavný hrdina do zámockých komnát, ktoré odrazu vyzerajú ako desaťročia opustené. Divadelne pôsobiace barokové sochy preberajú úlohu hercov. Motív jesene, pohrebu, zmaru a hnitia, adorácia šľachtického stavu, to všetko je späté s dekadenciou konca 19. storočia. Napokon, nasledujúce verše z roku 1893 od Karáska ze Lvovic sugerujú predstavu, že Herz sa ním priamo inšpiroval: „Ó kalná a šerá a mdlá zrcadla benátská, slepnoucí v chvějivém přítmí, jež na ně dýchá den co den mráz prázdných prostor, a obrážející teď časem pouze shrbenou šedivou postavu starého klíčníka procházejícího komnatami opuštěného paláce jako přízrak, krokem neslyšným...“ Kostymérka Irena Greifová nedokázala vytvoriť uveriteľný svet Turgenevových hrdinov. Brejchovej účes je secesný, účes servírujúcej slúžky je zase z 1960. rokov, dámy bez krinolín vyzerajú ako zmoknuté sliepky. Len Pavel Pavlovský akoby vypadol z 1850. rokov, ale to je možno skôr záležitosť castingu. Chápem, že aj nekorektnosť v tomto odbore môže priniesť ovocie, ale tu je bohužiaľ zjavné, že nepresnosť nebola zámerná. Greifová mala šťastie (tak ako v Morgiane), režisér bol silnejší.