MIMIC

Portrét dámy je môj prvý film na VHS a momentálne posledný na DVD, takže som si povedal, že by bolo načase pridať komentár. Psychologický román Henryho Jamesa by si mali prečítať všetky mladé "dámy", pre ktoré je ideálnou úrovňou existencie lahodné spočinutie v pracháčovom náručí. Jamesova hrdinka Isabel si to nemyslí, divím sa, že k niečomu takému dospel práve Američan. Campionová preberá z románu celé dialógy en bloc, čo nepovažujem za šťastný prístup k adaptácii literárneho diela. Kidmanová nekoordinovane pobehuje sem a tam, čím navodzuje dojem emocionálne nevyrovnanej osobnosti, ktorou Isabel rozhodne nebola (bola iba blbá). Wojciech Kilar nedokáže zabudnúť na úspech svojej hudby k Draculovi a vykráda sám seba. Ak však prítomnosti temného čardáša v danom kontexte rozumiem, írskej či keltskej archaickej spievanke už nie. To je ale asi tak všetko, čo by som vytkol. Film je totiž skutočne "grand" (výstižnejšie slovo ma nenapadá), k čomu prispieva aj jedna marginálna vecička - druhá polovica románu i filmu sa odohráva v roku 1877 a po, teda v krátkom údobí poslednej tretiny 70-tych rokov 19. storočia, kedy milosrdná prozreteľnosť obdarila v odievaní ženy siluetou, ktorá z nich robí bohyne. O očarení týmto aspektom svedčia dve scény, v ktorých Campionová necháva Kidmanovú k všeobenej poteche oka prechádzať sa len tak naverímboha a zároveň zvýrazňuje kontrasty svetla a tieňa. Neviem, či autor kostýmov a účesov dostal Oscara, ale určite mal, skvelá práca s líniou, tvarom i farbou.

Vzhľadom k nepriazni osudu som tento film zhlaidol až 17 rokov po jeho vzniku. Hřebejk v Pupende pracuje prakticky s rovnakou stratégiou ako Troška vo svojich Kameňákoch – daj dohromady 30 srandovných scénok a máš film. Kto s ňou vlastne prišiel ako prvý, neviem, oba filmy sú z rovnakého roku. Scénky v oboch filmoch idú jedna za druhou, nič by sa nestalo, keby tá z prostriedku bola na začiatku a tá z druhej štvrtiny v tej tretej. „Včera, dnes a zítra“ vs. „V sobotu večer, v neděli ráno“, Čechoslovák vie, o čom je reč. Avšak zatiaľ čo Kameňák som nedopozeral, lebo som to nedokázal, Pupendo mi postupne začalo pripadať ako rozbitá nádoba, ktorá sa zázračne spojila a ten pocit vystihujú pre mňa jedine slová klasika: „Dáma nebola najmladšia a nebola ani pekná. Pozoruhodné však bolo, že nepekné črty tváre mala usporiadané tak pekne, že sa z toho mohol človek zblázniť“. V závere režisér zaradil výhybku – Balaton je metafyzický ako Antonioni a groteskný ako Fellini. Tu naozaj mohlo fungovať máločo, ale vzniklo majstrovské dielo. Vďaka polodokumentárnemu drajvu sa z filmu bohužiaľ nedá odčítať, do akej miery tvorcovia pohŕdajú konformistami. Existujú totiž zlí konformisti, ktorí ubližujú, no a tí druhí. Nie každý je (či môže byť) typom hrdinu. Ak by bol, nepotrebovali by sme nebo.

Prekvapilo ma, že taký senzačný námet objavil niekto pre film až teraz. Asi museli pomrieť všetci relevantní príbuzní, ináč by mali filmári na krku hromadnú žalobu. Autori filmu razia motto: " Každý hlas si zaslúži byť vypočutý." Bolo to myslené ako neutrálna, politicky korektná poznámka, ktorá neurazí nijakú Florence? Nie je to zbabelé? Nebolo zbabelé rozprávať o tejto Florence s hlboko ľudským pochopením pre slabosti iných, resp. pre La folie des grandeurs? Veď nič ľudského nám predsa nie je cudzie. Ani nedostatok sebaúcty... Táto Florence o Chopinovi počula, bohužiaľ nikdy nepočula o jeho súčasníkovi Andersenovi a "Cisárových nových šatách". Tento film nie je ani tak o speve alebo hudbe, ale zase raz o tom, čo dokážu peniaze. A to naozaj nikdy neprestáva udivovať.

Neuveriteľne hlúpy film, ktorý mi skazil celý večer. Táto melodramatická romanca je tak stupídna, až som sa podivil, že v tom čase už značne rozvinutý a skúsený Barrandov vyprodukoval niečo také. Veď to nedosahuje ani nenáročné kvality filmu, ktorý má "príjemne odreagovať" (Raoul Schránil). Gollová tú rolu prijala (alebo si ju vybrala?) celkom určite v náhlom pominutí zmyslov a celkom by ma zaujímalo, čo hviezdu na úplnom vrchole, akou bola vtedy Mandlová, zaujalo na tom scenári, že do toho šla, a to rovno ako podradný sidekick, dokonca v kameovej verzii. Režisér zorganizoval i veľkolepé kabaretné číslo, ktoré malo zrejme elegantne zatieniť tú veľkolepú sprostotu všade okolo. Nezatienilo, zvýraznilo. Ani neviem, prečo som tomu dal vôbec nejakú hviezdu, možno v náhlom pominutí zmyslov. Všetci sme len ľudia.

Milujem starosvetské mysteriózne krimi, Agatha Christie je oproti tejto koncepcii racionálna mrcha s nedostatkom fantázie a prízemnými emóciami. Zápletku som si užil, akurát exteriéry (neo)renesančného zámku majú do Anglicka asi tak ďaleko ako ja do kráľovstva nebeského. Castingovým klenotom je český Valentino Miroslav Svoboda, u ktorého bohužiaľ nikto nevidel "milovnícky" potenciál. Stredná Európa nebol Hollywood a ideálom bol chlap vážiaci metrák (len desať rokov predtým si rúčeho Jánošíka zahral Theodor Pištěk a túto nechcenú paródiu napravil až o 90 rokov neskôr Václav Jiráček, Boh mu žehnaj.

Hoci nám pán Voska chce v úvode nahovoriť, že pôjde o príbeh Národného divadla, táto slovutná inštitúcia príde na pretras iba v prvom a poslednom dieli, kedy akoby z neba spadne veta o otvorení divadla. Kde je Zítek alebo Ženíšek? No dobre, nie je to o divadle, bolo asi len potrebné, aby projekt prešiel komunistickou schvaľovacou komisiou. O čom teda? Kupodivu nie ani o národnom obrodení (dohady o potrebe českých obchodov nie sú ani tak obrodeneckej ako skôr ekonomickej povahy), resp. nie do takej miery, aby bolo možné hovoriť o hlavnom motíve. Centrom tvorivého vesmíru autorov bol - ako napovedá i samotný názov - biznis, biznis, biznis. Je to seriál o počiatkoch českého kapitalizmu realizovaného obyvateľstvom českej národnosti, kde češstvo je až na druhom mieste, ako napovedá vzťah niektorých podnikateľov k svojim podriadeným. Literárnu predlohu nepoznám, na rozdiel od seriálu je možno plná vlastenectva, ale seriál vyznieva ináč. Spoiler: Chudera Gabriela Vránová sa stala terčom donebavolajúcej zlomyseľnosti scenáristov - v prvom dieli miluje Vladimíra Ráža vrúcnou láskou a je nadšená vlastenkyňa ("Keď bude stáť české divadlo, už nikdy nebudeme chodiť do nemeckého", takúto hlúposť treba vyvážiť zlatom), v druhom dieli bez akéhokoľvek vysvetlenia má manžela i národ "na háku". Najenigmatickejšia postava českej kinematografie.

Ako sľubovalo žánrové zaradenie, film to bol skutočne poetický a romantický, no a leto skutočne Ohnivé (ale nie až tak, ako pri dnešných klimatických zmenách). Zatiaľ čo zápletka ma naozaj zaujala (tajomný cudzinec v zámočku, kde sa odohráva ideologický boj), menej už jej spracovanie. Režisér s kameramanom dokážu kúzliť krásne obrazy, práca s hercami však zlyháva. Až na Nedošinskú, ktorá si v pokoji perfektne odohrala to svoje aj bez zvláštneho režisérskeho vedenia (a na cca 13-ročného chlapca, ktorý je ďaleko lepší než hlavná mužská postava) všetci podľahli väčšiemu či menšiemu afektu. Buď nevedeli hrať naozaj, alebo niekto usúdil, že k závratne krásnym obrazom prírody sa hodí jedine patetický prejav. Hodí sa pravý opak. Aj keď dávam 3 hviezdy (41-60%), priznávam, že v tom filme je čosi také podmanivé, že mi to stále ešte straší v hlave.

Pacientka Dr. Hegla prežila. Dobre pre pacientku, nedobre pre diváka. Keď však Zdeňka Baldová zahlási svojím odzbrojujúcim švitorivým hláskom "To jsem zase ráda na světe", diváka zahreje pri srdiečku.

Dráma je to natoľko drsná, že je miestami až fyzicky nepríjemná. Tvorcovia sa rozhodli tlačiť na pílu a ja netuším prečo, niektoré "efektné" scény predsa nezodpovedajú skutočným udalostiam. Som síce rád, že som ten film videl (kvôli novým informáciám, myšlienkam, pocitom a diabolskému herectvu Jessicy Lange), v budúcnosti si ho ale rozhodne nezopakujem. Jednoducho existujú filmy, ktoré sú veľmi dobré a cenené, no divák si povie - raz a dosť. Z tohto poznania plynie zásadná otázka - nemali by sme vysoko hodnotiť len filmy, ktoré milujeme a radi sa k nim vraciame? Ja neviem, tak dobrý mysliteľ nie som.

Dokážem si predstaviť, ako báječne si film užil divák bez znalosti predlohy. Mnohé závažné a šokujúce dejové zvraty sa totiž vo filme vo vzťahu ku knihe zopakovali jedna k jednej, logickou otázkou teda je, čo také mohlo osloviť čitateľa, ktorý mal naopak to šťastie, že najprv zhltol knihu. Film totiž stavil na vysokú popularitu literárnej predlohy. Je to jednoduché. Mária Havranová (ktorá si mala ponechať toto nádherné dievčenské meno) je najväčší súčasný slovenský ženský sexsymbol, a to sa zaobíde úplne bez mejkapu (!). Matej Marušin najväčším mužským sexsymbolom bude až vo chvíli, keď sa ostrihá nakrátko, je šťastie, že vo filme ho vidno väčšinou v čiapke. Už jeho fyziognómia stojí za návštevu kina ako nejaký špeciálny bonus. Režisér je však určite zvedavý na iné, takže - široko-ďaleko neexistuje lepší mysteriózny triler. To menej lichotivé nasleduje. Niektoré scény sú zostrihané príliš unáhlene (doslova blesková návšteva cvokhausu v noci), vidno, že strih primárne slúžil tomu, aby bola dĺžka materiálu určená pre seriál prispôsobená potrebám filmu. Uprednostniť seriál pred kvalitami filmu je niečo, čo nikdy nepochopím, aj keď žijem v kapitalistickej spoločnosti. Režisér sa totiž do dejín kinematografie zapisuje filmami, nie seriálmi. Z dôležitých vecí tu hapruje budovanie napätia. Ak viem, že robím hororový mysteriózny triler, alfou a omegou je napätie, ktoré by síce malo byť kolísavej intenzity, ale nikdy nezmiznúť (vo filme Votrelec je tam permanentne, bez odľahčujúcich scén). Ak idem do kina na niečo strašidelné, potrebujem sa báť k posraniu (napr. oceňujem zvuky, ktoré vydáva to malé chlapča v lese). Napätie musí vystupovať z plátna vo "vysokom reliéfe", ako asambláž, a to i v úvodnej polhodinke. Čosi také sa najlepšie dosahuje hudbou, či skôr - v tomto žánri - nápaditým hudobným alebo zvukovým motívom, ktorý by mal jemne vibrovať aj v pokojnejších častiach (motív v Trhline však zďaleka nie je tak dobrý, ako sa píše). Aby si to človek uvedomil, nemusí mať štátnice z dejín kinematografie. Keďže dávam štyri hviezdy, všetko ostatné je samozrejme fajn a nepociťujem potrebu to rozoberať.