tron

„Sme len skupina znepokojených občanov.“ Prižmurujem oko a udeľujem štvrtú hviezdu, pretože hoci to v druhej polovici príliš spomaľuje a stáva sa to zdĺhavým a miestami až wtf kurióznym (na matku-bitkárku tak skoro nezabudnem), minimálne prvých 5 - 6 dielov je skvelých. Dominuje im nemilosrdne mrazivá, znepokojivá atmosféra čohosi temného a zlého, čo preniklo do sveta normálnych, racionálnych ľudí, ktorí si to všimli a začali na to reagovať. Lenže „ono“ nie je hlúpe a, keď vycíti, že sa okolo neho sťahuje slučka, začína reagovať. Čo v praxi znamená, že finále bude tradične kingovsky krvavé. Okrem toho musím oceniť až na pár výnimiek výborný kasting (mimo Mendelsohna ma zaujal Bill Camp z Dámskeho gambitu ako právnik a Jeremy Bobb z Knicku ako jeho pravá ruka). Na niektorých dieloch sa podieľal legendárny spisovateľ Dennis Lehane (Tajomná rieka, Zbohom baby) a povedal by som, že je to na tom dosť poznať. Je to zvláštne: kým u knihy ma bavila skôr jej druhá (hororová) polovica, u seriálu to bolo presne naopak. S manželkou sme to pozerali počas toho, ako sme boli dva týždne doma zavretí s covidom a musím uznať, že vhodnejší seriál sme si asi vybrať nemohli: je to "zlé", ponuré, drsné, tragické a temné.

Odporný film, ktorý neznášam, ale objektívne mu neviem dať 2* a menej, lebo obsahuje „niečo“, čo ma napokon, hoci som to už postupne vzdával, dostalo. Zoznam smrti som si pozrel len preto, že údajne malo ísť o folk horor, čo je môj obľúbený hororový podžáner. Ale nie je to tak úplne pravda. Jednak disponuje dvojicou mimoriadne nesympatických a odpudivých postáv (Michael Smiley z Luthera sa trochu dá, ale Neil Marskell je fakt na ranu mokrou mačkou do nosa) a jednak folk hororom začne byť až 15 minút pred titulkami (!). Snažil som sa zamyslieť nad vzniknutou situáciou a zistiť, akú hru so mnou tvorcovia hrajú, bohužiaľ nakoniec som dospel k záveru, že sú to dva filmy v jednom a folk hororom sa to naozaj stane až pár minút pred koncom (jasné, predtým je tam zopár náznakov, ale je ich veľmi málo a musíte si k nim naštudovať asi tri tony informačného materiálu na nete).

Prvý Pach krvi je môj obľúbený horor a hoci väčšina nasledujúcich sequelov (a prequelov) bola zlá, veľmi zlá alebo príšerná, napriek tomu som sa na sedmičku tešil. Ale je to vôbec sedmička? Napriek názvu (a Appalačskej ceste) sa naskytá opatrná odpoveď „nie, nie je“. Nebudem spoilerovať, ale toto mi fakt nepripadá nielenže ako sequel, ale ani reboot, ale skôr ako lesný krvák, ktorému z nejakého dôvodu dali taký názov, aký dali. Prvé, čo ma zaskočilo, bola dvojhodinová dĺžka. Najskôr som nevedel, prečo k niečomu takému muselo dôjsť, ale potom som pochopil – ten film nepozostáva z jedného scenára, ale minimálne z troch. A každý je o dosť iný, čiže spolu to pokope viac nesedí, než sedí. Postavy sú veľmi nesympatické, nepríjemné a hysterické, čo je v horore vždy zle, lebo hrdinom by ste mali držať palce a nie im priať smrť. Dobrou správou je, že prvých 45 minút je to príjemne realistické a pracuje s náznakmi. Pozitívne vnímam aj účasť Matthewa Moddinea, drsné lesné pasce a asi dve tri naturalistické úmrtia. Avšak ako sa postupne začne tajomstvo hory odhaľovať, začína sa na sebe kopiť jeden bizarný zvrat za druhým až do kuriózneho finále. Nebudem spoilerovať, ale nový Wrong Turn je skôr folk horor (!), než klasický exploitation/hixploitation. Problém je v tom, že postupne na seba vŕši natoľko absurdné, za pačesy pritiahnuté zvraty, že ku koncu už len bezmocne krútite hlavou.

„Nemohol sa zmieriť s tým, že mu to prešlo.“ V roku 1994 som mal 13 rokov, takže som s nadšením utekal do kina na Levieho kráľa (a na entú reprízu Jurského parku) a „nejaká“ dvojhodinová civilná, komorná a dialógová dráma ma absolútne nezaujímala. Quiz Show som si pozrel až v roku 2021 a možno je to tak lepšie. Možno práve vďaka tomu som si lepšie dokázal vychutnať rozvážne (nie pomalé!) tempo rozprávania, precízne herecké výkony (nielen Ralpha Fiennesa a Johna Turturra, ale aj Davida Paymera a dokonca Martina Scorseseho), precítenú Redfordovu réžiu, dominantnú retro stránku a vyleštený scenár nútiaci k zamysleniu. Produkcia: Richard Dreyfuss.

„Zavri oči.“ Scotta Franka bolo nutné začať si všímať najneskôr od roku 2017, kedy dal von westernovú pecku Godless. V skutočnosti ale v Hollywoode operuje už dlho a je podpísaný pod zaujímavými scenármi typu Minority Report, Zakázané ovocie, Marley a ja, Logan: Wolverine alebo Medzi náhrobnými kameňmi. Tieto jeho scenáre nie sú dokonalé. Vyznačujú sa však geniálnymi postavami. Shćhvále, všimnite si to. Scott má obrovský talent tvoriť sympatických hrdinov, ktorým držíte palce. Inak tomu nie je ani v Dámskom gambite alias v jednom z najlepších seriálov roka. Tichá, slušne vychovaná, pripravená bojovať Beth Harmon je výborná postava, ale ja osobne by som tento skvelý seriál možno proti väčšine vnímal nie ani tak ako one man show, ale skôr ako tímovku. Pretože všetky postavy okolo Beth sú famózne a významným spôsobom zasahujú do deja. Nápad so stropnými šachmi je absolútna topka.

„Je tu priveľa nešťastia.“ – „Všade je nešťastie.“ Akože zázrak to nie je, ale pozeral som to na nočnej a ušlo to. Na francúzsky televízny film to nebolo zlé, malo to vcelku sympatické postavy a scenár ponúkol hŕstku solídnych zvratov.

„Každý dobrý príbeh sa musí pokaziť, aby sa zlepšil.“ Scenár nie je žiadny zázrak. Č čakáte, toho sa dočkáte. Pelikány nie sú moje práve najmilovanejšie zvieratá; nič proti nim, ale nemyslím si, že, na rozdiel od psa alebo delfína, je to zviera, ktorému by sa tak nejak normálne dalo fandiť (nie je to taká tá ľúbivosť na prvú dobrú, treba to povedať nahlas tak ako to je). Ale takýmto filmom menej ako 4* nedávam. Geoffrey Rush (ktorý to zároveň produkoval) opäť potvrdzuje svoju povesť jedného z najvšestrannejších (a teda najlepších?) hercov planéty. Krásnou bizarnosťou je, že v Hľadá sa Nemo daboval... pelikána! To nevymyslíš, to je život. Veľa tomu prekvapivo dáva aj Jai Courtney, samozrejme originálne austrálske prostredie a viacero mrazivých a nečakaných nápadov (výskyt v jednej scéne postáv, ktoré nie je reálne, aby boli spolu v jednej scéne – keď uvidíte, pochopíte). Okrem toho je to fajn príbeh o synoch a otcoch (a dedkoch a vnučkách), čo je vždy pôsobivé.

Vitajte pri druhom (kanadsko-thajskom!) pokračovaní kvázi hororovej série, známej tým, že sa herci divne zatvária a ďalší herci preletia polovicu miestnosti, vymrštení neviditeľnou silou, prípadne nejakému raz za trištvrte hodinu vybuchne hlava. Vlastne ani neviem, čo sa mi na tom páčilo, ale na druhej strane neviem ani to, čo sa mi na tom vyložene nepáčilo. Čiže ukážkový priemer. Osobne by som túto sériu za hororovú ale každopádne absolútne a vonkoncom nepokladal. Režiséra Christiana Duguaya zjavne fascinujú explózie, pretože okrem tohto a dvojky natočil aj Explóziu s Brosnanom.

Scenár fakt viac klišé byť nemohol, ale tentokrát mi to prekvapivo nevadilo. Mohol za to jednak ústredný (geniálny) megadom uprostred lesov, jednak to, že mám pomerne rád home invasion a napokon slušný kasting v čele so sympaťákmi Gabrielle Union (ktorá si to celé aj produkovala) a Billym Burkeom (ktorý hrá hlavného záporáka, takže jeho sympatickosť pôsobí mierne schizofrénne).

„Chcem vidieť svojho syna.“ Na štvrtú hviezdu to nemá, ale disponuje to fakt úžasne sympatickými postavami. Páčila sa mi aj nie ani tak retro atmosféra (ktorá mi naopak pravdupovediac zas až tak nejako extra detailne retro nepripadala...), ako skôr to, ako stále všetci utekali (jednoduchý, ale skvelý nápad). Pozdávalo sa mi aj finále, ktoré je asi povinné (zrejme inak sa to skončiť nemohlo), ale ja som bol spokojný. Príjemne mrazivé, ale zároveň sympatické a svojím spôsobom feel good.