tron

Parádna jazda z atmosférického podzemného metra, ktorá je tak WTF, až je to bomba (hlavnou zápornou postavou je 54-ročná náboženská fanatička v sukni a sandáloch s ponožkami), viacerými drsnými úmrtiami (novorodenec je hodne cez čiaru), vcelku sympatickými postavami a namakaným finále.

Prvý film Chucka Russella po 14. rokoch (!). Nechtiac vtipné béčko, v ktorom 62-ročný Travolta vyzerá ako umelohmotná bábika s nastrelenými vlasmi, odfláknutou plastikou a detskou vodnou pištoľou v ruke. Je možné, že jeho dávne fanynky, ktoré chodili do kina na Horúčku sobotňajšej noci a Pomádu, uznanlivo prikývnu, že vyzerá na svoj vek fantasticky. No ja som zo sledovania jeho výkonu (resp. prítomnosti ako takej) mal závažné psychické problémy. V istom zvrhlom ponímaní sa to však dá označiť za plus. Rovnako  je ním drsňák Christopher Meloni, dodávajúci triviálnemu deju zábavu, charizmu, cynizmus, nadhľad a dobrú akciu – čiže všetko, čo film v scénach bez neho neobsahuje (a takých je bohužiaľ veľmi veľa). Inak je výsledok skutočne strašný. Vrátane scenára, ktorý svojou hlúposťou berie dych (drogovému bossovi dvaja týpkovia odbachnú zamestnanca, má ich nahratých na kamere, má pod palcom detektíva a žiada od neho vyriešenie situácie, ale video mu neukáže a iné perly). Najviac ma ale sklamala rutinná, béčkarsko-céčkarská réžia kedysi nádejného Chucka Russella.

Lovec: Zimná vojna je absurdný mix sequelu, prequelu, rip-offu a spin-offu, ktorý nechcel nikto vidieť, ani režírovať. Žiadnu vojnu neuvidíte; asi došli prachy a tak sa koniec osekal na nudnú bitku dvoch žien v paláci. O Snehulienke sa iba hovorí, Chris Hemsworth je (zasa) o ničom a nechýbajú hrozitánske WTF momenty (poklad nevyčísliteľnej hodnoty stráži jeden goblin, do ostatných stačí trafiť jeden šíp a všetci naraz vzbĺknu, okrem hlavného hrdinu, ktorý sa nachádza PRIAMO medzi nimi), ani podivný strih (trpaslíci v krčme vyprovokujú bitku, ktorá trvá niekoľko desiatok sekúnd, no oni sa na scéne objavia až po jej skončení).

Začína sa to dobre (príjemne pomalý, dospelý, komorný a atmosférický hororový triler o postaršom manželskom páre, prichádzajúcom na čudné talianske miesto + diabolský vrahov hudobný motív), ale ku koncu sa to zvrtne na klasické blbé giallo s absurdnou vrahovou motiváciou.

„Ak toleruješ zlo, si jeho súčasťou.“ Nedôveroval som tomu, ale i vďaka cynickému rozprávačovi mimo záber ma to skvele bavilo od prvých momentov. Niektoré drobnosti sa filmárom síce rozutekali po lúke a už ich nechytili (partizánka, adopcia), ale inak ťažká tonáž s parádnou akciou, atmosférou i postavami. Veľmi sa mi páči, ak sú v trileroch vyrovnané strany. Ak dobro nie je len bezmocnou obeťou, ktorá sa zlu postaví 5 minút pred koncom, ale zdatným, vyrovnaným protivníkom, ktoré vie, že ak chce vyhrať, samo sa musí zašpiniť. V tomto prípade je Narcos skutočná šupa - drsňácky Carrillo, jeho drsňácke komando (namakaná neskorumpovateľná jednotka nemajúca problém umlátiť k smrti gangstra, ktorý každému z nich priamo alebo nepriamo zabil niekoho z rodiny.) a tvrďácke DEA (spomínate na Barryho Peppera z Práskača?).

Mickey to asi bral tak, že keď to vyšlo v roku 2014 Billovi Murrayovi (s ktorým sa stretol v Krvi na krídlach) v Miluj suseda svojho, prečo by to nevyšlo jemu? Ale... nevyšlo. Nuž! Ak necháme bokom morálnu stránku veci (dospievajúci chlapec sa priatelí s nájomným vrahom, ktorý zabil 95 resp. 96 ľudí), tak je to nezáživná nuda. Scény, v ktorých zákerný vrah mentoruje nesympatického pubertiaka, sú zaliečavé. Tvorcovia si povedali, že aby to dve hodiny nebolo len o tom, vrátia zabijaka na dôchodcovské kolená späť do špiónskej hry a začne zabíjať a strieľať. Vymýšľanie konfliktov za každú cenu je až otravné. Už niekoľko mesiacov som nevidel film, ktorý by mal také silené vzťahy, postavy, dialógy, myšlienku, humor. Pár scén je fajn, Emmu Roberts a MILF Sarah Silverman si možno budete predstavovať v hardcore porne a pohľad na extravagantného Mickeyho je výživný, ale to je všetko. Najhorší je strašne nepríjemný Nat Wolff, lebo príliš hrá. Viem, že to môže znieť absurdne, vyčítať hercovi, že hrá. To je ako keby som koňovi vyčítal, že je kôň. Ale nie je to to isté, lebo keď herec hrá a je to vidno, nemožno to zrovnávať s obvinením koňa z toho, že je kôň. To je OK. Ale keď herec hrá, to JE zlé, lebo si to uvedomujete. Hrozne sa neteším na ďalší film, v ktorom Wolffa uvidím. Pritom v Na vine sú hviezdy sa mi celkom páčil. Ale možno preto, že tam zomrel.

Bezdomovec sa dozvie, že sa z basy vrátil muž zodpovedný za smrť jeho rodičov a tak sa oholí a rozpúta revenge movie trip. Intenzívne vraždiace scény sú plusom snímky; sú nakrútené ťaživo, „zle“ a odporne, čiže prísne v súlade s realitou. Bohužiaľ, tým sa klady asi končia. Ani scenár v iných revenge movie nezvykne bývať na Oscara, ale tie filmy aspoň zvyknú mať sympatických hrdinov, dobré postavy, kvalitných hercov. Tých zlých nenávidíme, sú nám odporní, prajeme im smrť. Tomu, kto sa mstí, držíme palce. Nie tak v Blue Ruin, kde gauneri nie sú detailne predstavení, divák si k nim nevytvorí žiadaný „nenávistný“ vzťah a tak, keď ich chlapík postupne znáša z tohto sveta, netvorí sa v ľahostajných divákoch žiadna emócie. Samotný pomstiteľ je nie príliš sympatický a remeslo mu nejde od ruky. Chápem, že to nie je rodený zabijak, ale jeho amatérske a nelogické konanie proste irituje a bodka. Mimochodom, jeho kamoša, ktorý mu poskytne arzenál (a zachráni mu život) si strihol Buzz zo Sám doma. Ja som vždy tušil, že v ňom niečo je.

Fantastický Smrtiaci príliv s geniálnou Blake Lively ponúkol všetko to, čo 47 metrov ponúknuť malo... a neponúklo. Väčšina filmu je o tom, ako sa dve mladé ženy prekrikujú v klietke na dne mora, dochádza im kyslík a občas nad nimi strašidelne prepláva veľký tieň s plutvou. Čo o to, skresať rozpočet takýmto spôsobom je šikovné. Pre producentov. Ale divák z neho veľa nemá. Otázkou je, čo od toho očakávate. Na základe toho sa bude odvíjať vaše výsledné hodnotenie. Ja som čakal kvalitný žraločí horor. Toho som sa nedočkal. Nejde ani tak o to, že mŕtvol je málo. Tých vlastne nebolo enormne veľa ani v Čeľustiach: žraločom thrilleri, ktorý dodnes nebol prekonaný. Čeľuste ale mali sympatických hrdinov, skvelé akčné scény, parádnu atmosféru, super výpravu, hudbu jak hovado a živelnú réžiu. 47 metrov je lenivo natočené, neprekvapivo napísané, postavy sú slabé a každú chvíľu si hovoríte „to čo preboha robíš, načo, prečo, začo?“. Napriek tomu by som to s touto snímkou úplne nevzdával. Na konci má jeden nezabudnuteľný záber (rozsvietenie svetlice), občas je to napriek rutinnej réžii slušne napínavé, podmorská výprava je dobrá, nápad s klietkou originálny, na herečky sa dobre pozerá a scén so žralokom je dosť, hoci treba dodať, že väčšinou len „pôsobivo“ prepláva tesne nad hrdinami nejaký fajnový 7-metrový macko. Dvojka sa mi páčila viac.

Obsahuje spoilery! Nostalgia ako hovädo, ale dobrý triler nie. Síce nesie prvky znepokojivej, nepríjemnej atmosféry. Keďže ide o americký film z roku 1992, je šokujúce, aký nekompromisný je. Všetky kladné postavy, ktoré sa k Mikeymu správajú pekne a úprimne ho milujú a zbožňujú, ten malý parchant drasticky povraždí kladivami, lukmi a šípmi a molotovovými kokteilmi a suverénne odkráča smer (neexistujúce) voľné pokračovanie. Ale inak bieda. Ústredné decko ešte celkom fajn, no tým sa plusy končia a začína logické peklo (dieťa kladivom zlomí žene ruku a tá následne pokojne odkráča do kuchyne, kde si ruku OBVIAŽE KUCHYNSKOU UTIERKOU a následne ležérne použije telefón.).

Vznik tohto remaku som sledoval s nemalou dávkou skepsy celé roky. Presne tak dlho sa o ňom totiž hovorilo. Roky. Nakoniec som bol prekvapený, že sa vôbec naozaj začalo nakrúcať. Následne však vzniknutý materiál na podozrivo dlhý čas producent Sam Raimi tajuplne zatvoril do strižne a keď bol nakoniec pustený s riadnym meškaním do kín, len nimi nenápadne prešumel a zapadol prachom. Čísla neklamú, faktom je, že pri slabom rozpočte 35 miliónov ich snímka napokon na celom svete zarobila skvelých 95, ale z tých miliónov divákov sa nikto nehlási k tomu, že film videl. Právom. Je to totiž strašná nuda. Po remeselnej stránke nejde o katastrofu, no scenár je predvídateľný, nezáživný, neoriginálny a plný klišé. Mohlo by sa zdať, že to zachránia aspoň herci, no hoci som rád, keď komici a pošuci hrajú civilné postavy, Sam Rockwell s pribúdajúcimi minútami čoraz viac pôsobí bezradným dojmom v štýle „čo tu doprdelky robím, mal som zostať v komédiách“. Jeho dcéru a manželku si budete predstavovať v porne, ale to bohvieaké plus nie je. Vyháňači duchov sú neviditeľní a snímka nezíska tempo ani príchodom média. Spomínate si na Zeldu Rubinstein? Tak teraz tu máte Jareda Harrisa. Podobá sa na Michaela Rookera, ale nie je to Michael Rooker. Film pôsobí prestrihane, vinou čoho vzniká množstvo zmätených a logických momentov (chlap, ktorému zmizla dcéra, sa paranormálnych vyšetrovateľov s ľadovým pokojom pýta, či nechcú sendvič). Ako-takým plusom je snáď len zaujímavý, ale o to kratší nápad vydať sa do sveta duchov. Trocha mi to pripomenulo Insidious. Sťahovanie kože z tváre pochopiteľne zmizlo, nahradila ho trápna vŕtačka.