tron

Nevie sa to rozbehnúť. Postavy sú dobré (hlavne ústredná dvojka detektívov + učiteľka), hra s jednotlivými časovými líniami zaujímavá (a prehľadná), ale zďaleka to nechytá taký drajv, ako prvá séria. U tej som od obrazovky nevedel odlepiť zrak a takmer som nedýchal. Hlavný problém zatiaľ vidím v tom, že vražda nie je dostatočne fascinujúco a pôsobivo spracovaná. Nejako ma nezaujímajú odpovede na to, kto to urobil a prečo.

Spoilery? Začíname dobre, ale opatrne. Možno až príliš. Že sa to moc podobá na prvú sériu (dvojica nesúrodých detektívov vo vizuálne výraznom prostredí vyšetruje brutálnu rituálnu vraždu) by mi nevadilo. Ale nevie sa to akosi rozbehnúť a finálne objavenie tela mi prišlo obyčajné, akoby sa tvorcovia zľakli, že už beztak ukazujú mŕtvolu dieťaťa, tak ho ukážu pomaly ako keby spal.

Toto bola pekná nuda už v dobe svojho vzniku, kedy sa podobným tínedžersko-slasherovo-hororovo-thrillerovým záležitostiam darilo viac než dobre (vďaka Vreskotom v roku 1996 úspešne odpálenej Novej vlne slasheru – Vreskot 2, Fakulta, Halloween: H20, Nezvratný osud, Viem, čo ste robili minulé leto). V roku 1998, kedy Podozrivé správanie vzniklo, sa opatrne začali spoza roku zákerne vynárať poslabšie kusy, ktoré toto hojné obdobie nekompromisne ukončili (Temná legenda, Jazero, Spolok čarodejníc, Ruka zabijak, Vraždiace prízraky od Koontza). Podozrivé správanie do tejto „slabšej“ vlny dokonale zapadlo, kinami len tak prešumelo, u nás išlo v mrazivom tichu rovno na video a tam po ňom neštekol ani pes. Ja som ho prvý raz videl až o 21 rokov neskôr a nič moc teda, vážení. Film za 15 miliónov šupov vznikol v čudnej austrálsko-americko-kanadskej koprodukcii a žiadny zázrak to veru nie je. Ponúka snáď len na tú dobu solídnu zbierku hereckých nádejí (z nich v podstate nikto nenaplnil očakávania a dnes je zabudnutý alebo v lepšom prípade polozabudnutý – Katharine Isabelle, Katie Holmes, Nick Stahl, James Marsden...).

„Zaslúži si to.“ Hugha Laurieho mám rád (vie hrať, dokonca vie hrať veľmi dobre, no zároveň to má tak trocha v paži a ak ho na nejaký čas prestane baviť behanie pred kamerou, napíše pár kníh alebo ide na koncertné turné po Európe, proste Brit), ale faktom je, že čo sa rolí týka, nevie si moc dobre vyberať a často narazí. Tom Hiddleston ide úplne mimo mňa, páčil sa mi v dvoch, max. troch úlohách. A na svete určite bez debaty existujú žánre, ktoré sú môjmu srdcu stokrát bližšie, než špionážne trilery. Ale faktom je, že Nočný recepčný sa vydaril. Ide o dobrú, kvalitnú jazdu, ktorej pomáha, že nie je zbytočne naťahovaná, má len šesť dielov. Ale zas každý má takmer hodinu, čo je dosť a občas sa kvôli tomu dostaví nuda. Inak sme si to ale s pani manželkou užili. Bolo to zamotané, ale nie prekombinované, postavy mali jasný charakter a herci si to užili. Každý podal vynikajúci výkon a plne chápem, čo na tom Hugha a Hiddlestona zaujalo natoľko, že si to rovno celé aj produkovali. No aj tak mi najlepší pripadal skvelý Tom Hollander, ktorý je perfektný skoro vo všetkom, v čom hrá, no taký perfektný, ako v tomto, nebol snáď ešte nikdy v ničom. Výprava exotická a atraktívna a finále vydarené, hoci je pravda, že som u niektorých postáv čakal väčšiu satisfakciu (niektoré proste zmizli z deja a zostalo po nich len hrobové ticho). Rozporuplne vnímam viaceré čudné detaily (okamžite uschnuté nohavice po vražde v bazéne alebo nič-nevyplývanie z toho, že syn nakreslil kytičku, ktorú Jed dostala od Jonathana). Inak ale spokojnosť, 70%.

Kvalitné zakončenie, akurát sa mi nepáčili pootvorené zadné vrátka a jednak mi to prišlo u niektorých vedľajších postáv nedokončené, proste zmizli z deja a bodka.

"Ktokoľvek môže zradiť kohokoľvek. To by si mal vedieť." Priemerný nádych pred veľkým finále. Za mňa najslabší diel, síce sa tu odohrá pár pre dej dôležitých udalostí, ale inak nuda; pokojne sa mohli zapracovať do ľubovoľnej epizódy, nič by sa nestalo, ak by celá série namal 6, ale len 5 dielov.

„Dobrí umierajú mladí.“ Pamätáte si Anjela smrti z roku 1998? The First Power vzniklo o 8 rokov skôr a tých, ktorí Anjela smrti videli, zaskočí rovnaký úvod: je chytený brutálny sériový vrah a úspešne popravený, no napriek tomu sa už onedlho začne objavovať rovnaký typ vrážd, pričom v epicentre nadprirodzeného diania sa ocitá detektív, ktorý bol vrahom posadnutý. The First Power mi prišla ešte o dosť slabšia, než Anjel smrti. Vtedajšia hviezda Lou Diamond Phillips (Mladé pušky 1 – 2, La Bamba, Renegáti, Demon Wind) je sympaťák, ale na Washingtona, Goodmana a Sutherlanda sa nechytá, pričom mu chýba výrazný parťák (Mykelti Williamson sa dlho neohreje). Inak je kasting slabý, atmosféra tiež a scenáru chýba niečo, čo by diváka strhlo, zaujalo. Plus sú tam rôzne blbosti, nudné snové halucinácie a často nepochopiteľné správanie rôznych postáv. Za horor by som to príliš nepokladal.

„Začínam sa ťa báť.“ Pomstu v mene syna som videl po desiatich seagalovkách, v ktorých legendárny Stívn stelesňoval záporné postavy alebo všelijakých ťažko zaškatuľkovateľných týpkov pohybujúcich sa na hrane zákona, síce to neboli zrovna morálne najčistejší chlapi pod slnkom, ale v tých filmoch boli oveľa špinavšie postavy, čiže v konečnom efekte šlo, možno, snáď, ehm, o klaďasov. V Pomste v mene syna toto našťastie ide bokom a Seagal tu hrá príjemne jasnú a priamočiaru postavu ako v dobách svojej najväčšej slávy. Takisto motív pomsty za zabitého syna napriek predvídateľnosti funguje lepšie, ako rôzne špionážne hry, v ktorých ste sa stratili už po piatich minútach. Nanešťastie dobre rozbehnutý príbeh Stevenovi dlho nevydržal, záporáci sú trápni, akcia dosť slabá a ku koncu už to bolo o ničom, strašne ma to nudilo. Danny Trejo tu nemá moc veľký priestor.

Prvú hodinu IMT klasika: namachrovaný Ivan Tásler experimentuje s hudbou, šaškuje a tancuje (ale šak OK, fanúšikovia si platia aj za to) a polovicu pesničiek nechá odspievať publikum (ale šak OK, čo by za to dali iné kapely, tie keď vyzvú obecenstvo, aby spievalo, nastane hrobové ticho). Asi to znie drsne, ale moja cesta s IMT sa proste dávno rozišla. Kedysi som bol veľký fanúšik, kupoval som si ich tričká a mnohé ich rané pesničky pokladám za kultové. Ale v posledných rokoch majú podľa mňa max. jednu dobrú pesničku do roka. Zvyšok je o ničom, texty sú nezáživné, miestami až hlúpe a plytké a nepáči sa mi ani spôsob, akým sa prezentuje líder kapely, jeho vystupovanie atď. Našťastie, po hodine a desiatich minútach na scénu nastúpia Kandráčovci. Nie som nijaký extra fanúšik ľudovej tvorby, ale jej skĺbenie s IMT Smile je veľmi zaujímavé, zimomriavkové a má niečo do seba.

Je to super. Má to nejaké mínusy, ale nie sú dôležité. Herci si užívajú, režisérka si užíva, je to zamotané, ale zároveň prehľadné a v dobrom nekomplikované. Mrazivý monológ o deťoch.