tron

A tak sa stalo, že Fincher napokon kliatbe votreleckého univerza neunikol a o 31 rokov neskôr natočil film s androidom z Promethea a Covenanta. Je to na úrovni Nolana alebo Jana Svěráka: filmár, ktorý dosiahol dá sa povedať „všetko“, už nevie čo ďalej, ale stále ho v rámci možností baví natáčať filmy (alebo si nevie predstaviť robiť niečo iné, predsa len už nemá 35) a tak sa nudí a experimentuje a začína natáčať rôzne „vznešené“ a umelecké filmy a podľa toho to aj vyzerá. Pravdupovediac som sa nudil o trochu menej, než som čakal, ale stále žiadny zázrak. Na druhej strane, fincherovky občas (nie vždy) majú tendenciu dozrievať (i Hra, v dobe uvedenia do kín kruto priemerná, je s odstupom rokov veľmi fajn ľahký nadštandard) a myslím si, že čosi podobné čaká i Zabijaka.

Neviem, ktovieako ma to nebavilo. Simon Abkarian sa snaží, ale má priemerne napísanú rolu a Freya Tingley je sympatická len neveľmi (čiže málo, ehm). Občas zaznie dobrá, burácajúca hudba, občas sa kameramanovi podarí dobrý záber a celé je to príjemne pochmúrne, pomalé, atmosférické a dospelé. Ale tempo je ležérne, film pôsobí ako keby bol dlhší o pol hodinu, než v skutočnosti je. Nejaký veľký horor to podľa mňa nie je. Hudobný námet zaujímavý dodáva výsledku aspoň nejakú chuť, ale nejaký veľký zázrak to ozaj nie je.

Umenie k sebe vždy ťahalo pošukov, magorov, bláznov, polobláznov a čudákov. Ale aj talentovaných a prekvapivo skromných, pokorných, civilných ľudí, ktorí paradoxne čím boli slávnejší, tým sa na menej hrali, proste boli sami sebou. A taký bol aj Meky. Ono je zaujímavé, že sa z tohto dokumentu vlastne ani veľa nedozviete. Vlastne premýšľam, či to vôbec je dokument, alebo niečo iné. Beztak trvá krátko (80 minút s titulkami) a mnohé minúty z toho vypĺňajú pesničky alebo scény, v ktorých Meky skôr mlčí, než hovorí. Čo paradoxne vydá za viac slov, než keby mal 80 minút nonstop hovoriť.

V 90. rokoch som v kine zažil tony krásnych vecí a dve nesmierne traumy: to, že vo finále Demolátora neprebudili KU*VA ANI JEDNÉHO zločinca... a Troch nindžov, od ktorých som v dobách bez internetu skoro nič nevedel, nechal som sa oklamať (?) názvom, zašiel som v nedeľu večer do kina na namakaný akčný triler a dostal som rodinnú komédiu o troch chalanoch, ktorých dedko v lese učí karate a oni sa po pár minútach vrátia do mesta a tu zažijú plno nezaujímavých blbostí. Ale aj také boli 90. roky. Karate Kid oproti Trom nindžom vyzerá ako smrteľne vážna oscarová melodráma. Samozrejme, názov de facto zavádzajúci nie je, ono je to naozaj o troch nindžoch. V danom desaťročí úspech prvých dvoch dielov série Sám doma odpálil tonu spriaznených rodinných komédií s deťmi v hlavnej úlohe (Postrach Dennis, Kučeravá Sue, Ten chlapec je postrach). Navyše bolo v nesmiernej obľube všetko s bojovým umením (medzi najväčších propagátorov patrili Van Damme, Seagal, Dudikoff, Cynthia Rothrock, Chuck Norris, nindža želvy a spomínaná séria Karate Kid). A tak to tvorcovia Troch nindžov spojili do jedného, treba dodať, že neveľmi kompaktného celku. Snímka je fakt zlá, ale paradoxne vďaka tomu zvrhlým spôsobom zábavná. Napr. akčná scéna, v ktorej vypapkaný 65-ročný Victor Wong z Tremors a Vládcu temnôt vymláti skupinu nindžov s katanami, je fakt úlet. Jasné, vzhľad s tým samozrejme zas až tak nesúvisí, viď. Sammo Hung, ale proste Victor Vong nie je Sammo Hung. A bude to už len infantilnejšie, v čele s trojicou záporákov, ktorí to dali na Kouďáka z Kroku za krokom. Scenár písalo nejaké zviera, pretože je plný nelogických absurdností (osoba A chce, aby jej chlapov trénovala osoba B, o ktorej schopnostiach si však prekvapivo veľa dobrého nemyslí resp. verí, že on je lepší, tým pádom sa natíska otázka, prečo si chlapov netrénuje sám). Rovnako tak sa natíska otázka, aké morálne posolstvo hrdinovia prezentujú svetu, pretože svojich súperov kopú medzi nohy, drhnú ich zákerne cukríkmi a celkovo používajú viacero fínt, ktoré s čestným súbojom nemajú veľa spoločného (záporák spočiatku bojuje holými rukami a mentor hrdinov naňho suverénne vytasí katanu).

Ja som tomu vôbec nerozumel. Výtvarná stránka bola taká špecifická, až mi to od začiatku do konca vadilo. Kebyže chcem vidieť niečo tak brutálne štylizované, prečítam si komiks so Spider-Manom, nepozerám film. V dvojke je všetko inak, ako bolo v (báječnej) jednotke. Akoby ani dvojka s jednotkou nemala nič spoločné. Mňa to proste nebavilo a chcel som to mať čím skôr za sebou, čo bol problém, lebo je to dlhé ako krava (dve a pol hodiny, to vážne?). Bavila ma len Gwen a mimčo. Jednotka bola bláznivá, ale v dobrom. V dvojke to prekročilo hranicu únosnosti a len ma to týralo.

Trocha mi to pripomenulo Všade samé rolničky s Arnoldom: antivianočná pseudo komédia s nepríjemnou hlavnou postavou a odpudivými vedľajšími, snažiaca sa všeličo povedať, ale nedarí sa jej to, zakaždým sa pri tom buď zakokce, alebo stratí niť myšlienok alebo proste rezignuje a ide na vianočný punč. Všetci sú tu zvláštnym spôsobom mimo, ich výkony pôsobia afektovane a nedobre sa na ne pozerá, žiaľ v čele s Benom Affleckom, ktorý to tu dal úplne na kreténa a podľa toho to aj vyzerá. Nápad s hraním sa na rodinu je geniálny, nanešťastie film z toho ťaží prekvapivo málo a to málo nestojí za veľa. Je to taká dobrá zápletka, že by som si ju bez problémov dokázal predstaviť vo forme sitkomu o štyroch sériách, ale scenáristov filmu sa ju nepodarilo patrične zužitkovať ani na ploche hodiny a pol. Najlepšie napokon neprekvapivo dopadol Gandolfini, ktorý to zvládol ako jeden z minima na úrovni, zachovajúc si ľudskú (i inú) dôstojnosť (aj keď to jeho rola paradoxne robila pre prachy). No to, že je od Afflecka starší len o 11 rokov, je na filme poznať, bije to do očí a pôsobilo to na mňa divne. Nejak sa mi nepozdávalo ani na môj vkus slabé spracovanie antagonistovej premeny z hoväda na fajn chlapíka; takto to vyzerá, že sa vlastne ani bohvieako nepoučil, ale napriek tomu na konci sedia všetci v reštaurácii a usmievajú sa na seba, takže asi happyend? Mitchellov predchádzajúci Deuce Bigalow sa vydaril oveľa viac.

„Poďte ho smelo objať. Pošteklite ho. Ľudí fakt miluje.“ Jednotka ma nečakane bavila, takže som sa na dvojku tešil. Zaujala ma zmena na stoličke režiséra, ale asi nad tým zbytočne premýšľam, pretože veď koho iného najmete na natočenie vysokorozpočtového rodinného hororového blockbustru, ak nie tvorcu nízkorozpočtových anglických umeleckých folk hororov? Zarazilo ma, že „megovia“ sa do toho naplno oprú v podstate až 20 minút pred koncom (a aj potom majú skôr len väčšie cameo, keďže na scénu prichádzajú nové hrozby a to ako ľudské, tak zvieracie): nejak extra mi to ale nevadilo, lebo postavy boli síce hovadské, ale istým zvrhlým spôsobom ma bavili a páčilo sa mi striedanie prostredí, pričom v niektorých okamihoch mi snímka dokonca pripomenula moje obľúbené vecičky Zradná hlbočina, Pod vodou s Kristen Stewart a samozrejme Deep Star Six. Pri hercoch som nemal problém ani tak v tom, aké príšerne klišé postavy museli hrať, ale to, že boli prinútení skĺzavať k trápnemu humoru, takže pôsobilo divne, keď nejaký borec po namakanom akčnom kúsku urobil niečo detsky vtipné. Snímka je v prvej polovici prekvapivo komorná. Nevyzerá ako niečo, čo stálo 129 miliónov dolárov. Jednotka stála len o jeden milión viac, ale v skutočnosti akoby stála 200 a dvojka 85. Dokonca plus-mínus absentuje „avatarovský“ rozprávkový podmorský svet z jednotky. Vo finále sa filmári utrhnú z reťaze a spravia z toho čosi medzi Jurskými parkami/svetmi a Kongom: Ostrovom lebiek.

„Všetci sme strašne krehkí. Nie je dobré sa s tým zahrávať.“ Koniec mi až tak nesadol a osobne mám s týmto scenárom ten problém, že si ako človek tak nejak ľudsky (ehm) myslím, že ak by aj s niečím takýmto partia ľudí súhlasila, pomerne čoskoro by to odpískala a nechala by to tak. Bolo to proste príliš veľké sadomaso. V niečom takom by nikto normálny dobrovoľne nepokračoval. Na strane druhej, čo ja viem. V živote sa dejú aj väčšie bláznovstvá. A zas je pravda, že keď už sa guľa zo svahu raz začne valiť, je ťažké ju zastaviť. Nejeden raz sa aj v reálnom živote skutočne zmení na smrtiacu lavínu, ktorá zvalcuje každého, kto jej stojí v ceste. Čiže aj relatívne mínusy sú vlastne dosť zo života. Takže vlastne nie sú mínusmi, hmmm. Vidím, že sa tu opäť vyrojilo plno patriotov, ktorí samozrejme odsúdia film so slovenskými hercami len preto, lebo podľa nich posledný dobrý slovenský herec bol Ladislav Chudík a nových hercov síce pri práci nikdy nevideli (max. v nejakej reklame, lebo veď patrioti do divadla nechodia), ale „vedia“, že stoja za hovno. Rovnako tak, ako chrúst nad životom, i oni premýšľajú nad tým, kde slovenská producentka Wanda Hrycová vzala morálne (a iné) právo urobiť remake. Nuž, experti, vedzte, že za posledné roky na celom svete vznikli stovky remakov, nie je to fakt nič nové po slnkom, len ste opäť preukázali svoju malosť. Ale odbáčam a to si tento film nezaslúži. Vynikajúce dialógy, skvelé hlášky. Vizuálne... jasné, odohráva sa to v jednom byte. Ale aj interiér sa dá natočiť hnusne alebo dobre a tu je natočený luxusne (nevraviac o nádherných úvodných exteriérových záberoch, hneď by som do vianočnej Prahy utekal). Postupne sa to tak zapletie, prepletie, dopletie a prekombinuje, že možno i vy trochu stratíte prehľad. Možno ho jemne stratili aj samotní tvorcovia, vinou čoho sa im po lúke rozutekalo priveľa králikov a nie každého na konci dokázali úspešne strčiť do klobúka. Ale to sú ozaj len detaily, je to vynikajúci film. Nie vynikajúci na slovenské pomery. Proste vynikajúci film. Bodka. Herci si to neskutočne užívajú, majú medzi sebou fantastickú chémiu a každý, kto tvrdí opak, je závistlivá guma. Áno, niektoré postavy sú trošku do počtu resp. nemajú príležitosť naplno rozvinúť svoj charakter, čo je asi najviac prípad Tomáša Maštalíra, ale zas ten je taký charizmatický, že mu stačí sedieť na stoličke a má vás v hrsti. Geniálny je (opäť raz) Martin Hoffman; to, čo predvádza, podľa mňa už ani nie je klasický herecký výkon, ale niečo úplne iné (avšak neviem to presne pomenovať).

Ďalšie akvárium! Nebolo to zlé, ale mimozemské epizódy ma nikdy príliš nebavili a táto je obzvlášť priemerná. Punc „inakosti“ jej dodáva exotická výprava (ale beztak sme väčšinu času zavretí v jednej technickej miestnosti, tak čo z toho?), flashbacky súvisiace s Mulderovou sestrou a fakt, že on a Scully sú rozdelení, keďže k zrušenie oddelenia Akty X (pozostávajúceho „až“ z dvoch zamestnancov) došlo na konci poslednej časti 1. série. Potešil ma sympaťák Skinner, ktorý sa z mrzutého čuráka postupne začína formovať na muža, ktorý sa nebojí ukázať svoje gule (ehm) a vyberá si fakt silných protivníkov. Epizóda je pozoruhodná i tým, že do hry uvádza senátora Methesona ako Mulderovho tajného podporovateľa. Je zaujímavé sledovať, ako vysoko siahajú Foxove konexie, hoc táto postava sa napokon ukázala byť trochu slepou uličkou a v budúcnosti sa s ňou nijak extra detailne nepracovalo.

Minulý diel nebol zlý, ale istým spôsobom bol strašný. Asi si to odporuje, však? Vysvetlím. Ako komédia podľa mňa obstál, ale po etickej stránke to bol jeden veľký prúser. Navyše pozliepaný z buď vystrihnutých pasáží, alebo zo scén, ktoré sme v sérii už videli a tvorcovia ich v Stope Ružového pantera proste... zopakovali! To všetko kvôli nečakanému, predčasnému úmrtiu legendárneho Petra Sellersa. O tom, ako bolo štúdio nenažrané, svedčí nie ani tak daná časť, ale skôr nasledujúca – Kliatba Ružového pantera. Tvorcovia pracovali s tým, že Clouseau v minulej časti údajne zahynul pri leteckej havárii, ale pravda môže byť iná. Čo ak v skutočnosti prežil?! Priznám sa, toto som nikdy nepochopil. Prečo na to šli takto? Ak mám (alebo teda skôr nemám) k dispozícii s prepáčením mŕtveho herca, aký má zmysel hrať sa na to, že postava nezomrela, ale podstúpila plastickú operáciu? Bolo predsa jasné, že Sellers sa do ikonickej úlohy už nevráti. Alebo chceli do hry vrátiť Clouseaua, ale po operácii by ho hral iný herec? Pochybujem, veď práve z tohto filmu je vidno, že sa štúdio poučilo z hriechov vlastnej ponurej, temnej minulosti a rolu nepreobsadilo (viď. katastrofálny Alan Arkin), ale prišlo s novou postavou, ktorá mala Clouseaua nahradiť. Do hry vďaka tomu vstupuje zmätený, roztržitý a chaotický americký policajt, seržant Sleigh v podaní Teda Wassa. Zjavne som v menšine, priznám sa, čakal som horor, takže ma milo prekvapilo, aký dobrý výkon Wass podal. Neviem, možno by som na jeho mieste zvážil účasť v takomto projekte. Možno by mi to za tie prachy proste nestálo. Na strane druhej, Wass sa nezhovadil, šiel do toho naplno a čo je najlepšie, nesnažil sa otrocky kopírovať Sellersa, ale bol sám sebou. Mňa jeho výkon príjemne prekvapil. Vlastne mi pripadal sympatickejší, ako Sellers, ktorého Clouseau bol proste magor, rasista, xenofób a prepáčte hovädo, nalejme si čistého vína. Wass na to ide inak. Dokonca som sa pristihol pri tom, ako mu držím palce. Tvorcom sa do Kliatby Ružového pantera podarilo prehovoriť starých známych z minulosti, takže je tu ako Herbert Lom, Robert Wagner a Robert Loggia, tak David Niven, pre ktorého sa jednalo o posledný film v kariére, v tom istom roku zomrel. Druhou stranou mince je, že scenár občas príde s vtipným nápadom (čašník, nadskakovanie). Ale väčšinu času len opakuje slávne scény z minulosti, ako je autonaháňačka alebo bitka s Catom. Nesúlad panuje i v hlavnej zápletke, kde akoby sa pomiešalo naraz hneď niekoľko filmov. Takže po Clouseaovi (zase!) idú najatí zabijaci, okrem toho sa hľadá Clouseau a do toho ukradnutý diamant. Drzo to skáče medzi jednotlivými motívmi a napokon nie je ani vlk sýty, ani koza celá. Kasting je pekne nabúchaný (Roger Moore), ale keďže väčšina hercov bola vtedy mladá, mnohých možno nespoznáte (Billa Nighyho, Joea Mortona).