tron

K vymetačským hororom mám vzťah ako k maslovému chlebu so šunkou. Jem ich, ale sú na svete aj lepšie pochúťky. Tento sa z bežného priemeru snaží vystúpiť relatívne nečakaným zvratom v druhej polovici, ale zas nemôžem s čistým svedomím povedať, že by ma nejako extrémne šokoval. Obecne sa scenár nesie v ukážkovo klišé žánrovom duchu a na tú tretiu hviezdu ho ledva-ledva vyťahuje snáď len triezva minutáž (ani nie hodina a pol) a charizmatický výkon Guya Pearceho.

Tento kórejský horor vznikol v r. 2003, no ja som ako prvý videl americký remake z r. 2009, ktorý nebol zlý, ale v mojich očiach mu kožu zachraňoval najmä finálny zvrat. Originál som dobehol až v r. 2021 a síce som rád, ale nie je to žiadny zázrak. V záplave iných/ostatných ázijských hororov sa na kultovky typu Ju-On alebo Ringu nechytá. Dosť mu ubližuje drsná minutáž (dve hodiny!) a plno absurdných scén, z nich niektoré začnú po odhalení twistu dávať zmysel... a niektoré nie. Ku koncu už ma to síce otravovalo, ale myslím, že 3* si to napokon predsa len zaslúži.

Najradšej by som štvrtú hviezdu nedal, lebo sa to zo začiatku tvári ako dráma a skončí to ako triler (čo by teoreticky až tak vadiť nemuselo...) a postavy, hoci vedia, aké nebezpečenstvo im hrozí, sa nesprávajú ktovieako prezieravo. Najmä keď uvážime, že jeden z nich je bývalý šerif. A to už vadí. Ale v druhej polovici to tak zhustne, že proste nemôžem ísť pod 4*. Navyše to herci pevne držia v opratách – nielen skazená rodina (ktorá je fakt odporná), ale samozrejme v prvom rade sympaťák Costner (a teoreticky aj jeho manželka z Muža z oceli Diane Lane, ale u tej je očividné, že s ňou Kevin nemal vždy práve najľahší život). Najviac by som zrejme vyzdvihol zlomovú scénu večere, ktorá vyzerá ako keby vás niekto usadil za stôl, naservíroval vám polievku, informoval vás, že vám pri nohách tiká bomba následne by vám prikázal, aby ste povedali vtip.

Seagal natočil Zem krvavého slnka v r. 2005, kedy mal 53. To je dôležité. Vtedy ešte disponoval aspoň ako-takou kondičkou a snahou o herectvo. Čo teda ozaj netvrdím, že dosahovalo oscarových parametrov. Ale určite lepšie, ako jeho nasledujúce filmy. V nich mal občas dvojníka aj v scénach, v ktorých sedel chrbtom ku kamere v kaviarni. Okrem toho má v Zemi krvavého slnka nielenže hlavnú rolu (čo býva v jeho filmoch nie vždy pravidlom), ale navyše kladnú (detto) a fyzicky aktívnu (detto). Keď sa naštve a vyrazí nekompromisne do akcie s presvedčením všetkých pozabíjať, je jasné, že to tak aj dopadne. Tu bol naozaj ešte vcelku uveriteľný, čo sa týka budovania rešpektu, uveriteľne stvárnil chlapa, ktorého sa boja aj najdrsnejší zabijaci v meste (neskôr sa z toho stala nechcená paródia). Zemi krvavého slnka okrem toho pomáha slušná akcia plná drsných kopov, ešte drsnejších úderov a najdrsnejších sekov katanami. Plejáda protivníkov, proti ktorým Steven stojí, je výkvet zmrdov už na prvý pohľad, čo je u akčného filmu dôležité, ľahšie sa tak stotožníte s titulnou postavou a držíte jej palce. Poteší atraktívna, exotická japonská atmosféra. Scenár nekomentujem (okrem iných na ňom pracoval aj Seagal, takže si výsledok dokážete predstaviť). Komentovať nebudem ani komickú postavičku, ktorá vôbec nie je komická a s ktorou je v druhej polovici naložené nečakaným spôsobom. Nevravím, že je to pecka. To vážne nie. Ale oproti neskorším seagalovkám si udržuje istý typ úrovne, to po prvé. A po druhé: ako celok to nevyzerá až tak strašne, ako jeho nasledujúce filmy (takže ma zaskočilo, že to stálo len 15 miliónov).

Povedal by som, že strašne divný film... ale ono to vlastne nie je nijako enormne zvláštny film. Len je to trochu iné, než na čo sme (možno...) zvyknutí. Zaujímavá atmosféra (aj výprava). Tiež kasting je zaujímavý – u Deppa je to po jeho excentrických rolách bohužiaľ tak, že akonáhle hrá postavu, ktorá nie je vyložene šialená, tak každý hovorí o uhrančivom, podmanivom a utlmenom hereckom výkone. Pripadá mi to trochu bizarné, tak ale uznávam, že tu sa mi celkom páčil (ale nemal ktovieako veľký priestor...). Mark Rylance je tradične dobrý, ale (tradične) som si (zase raz) pri sledovaní jeho výkonu spomenul na niektoré jeho „isté“ scény z Intimity z roku 2001 a to mi značným spôsobom pokazilo sledovanie tohto filmu.

Napriek vcelku znesiteľnej minutáži to nemá konca-kraja. Najmä ku koncu som čoraz častejšie pozeral na hodiny. Paradoxne, po vlažnom rozjazde, kedy neviete, kto je kto a o čo mu ide, práve v druhej polovici Mosul získa hĺbku, pretože si dovtedy anonymné postavy obľúbime, prajeme im, aby im ich plány vyšli a zaujíma nás, kto prežije... a kto nie. Scenár zdĺhavý, réžia statická. Ak budete čakať inferno á la Čierny jastrab zostrelený, zostanete prudko sklamaní. Nejaká akcia tu je, ale nie je jej veľa a neodrovnala ma. Oceňujem charizmatického veliteľa komanda a napínavú scénu s „Robom Opatovským“. Upotené 3*.

Nie som expert na sovietsku kinematografiu. Na Zlého ducha tajgy som sa však napriek tomu tešil, nakoľko som zachytil informácie, že by teoreticky mohlo ísť o horor. Nuž... nejde. Áno, v deji sa čiastočne vyskytuje medveď ľudožrút, ale ak budete čakať zvierací survival horor, tak upadnete do šoku, z ktorého vás nasledujúcich 48 hodín nikto nepreberie. Fakt vôbec nechápem, prečo tu niektorí hovoria v súvislosti s týmto filmom ako o horore. Toto s ním nemá nič spoločné. Prečo teda až 3*? Lebo ako „nie horor“ to vôbec nie je zlé. Ústredný hrdina je sympaťák, nechýba moja obľúbená filmová ingrediencia (pes), sovietska mrazivá výprava má veľa do seba a z filmu som mal príjemnú nostalgickú retro atmosféru. Miestami značne amatérske (technicky, aj herecky), ale paradoxne aj to tomu dodáva istú silu.

„Miluj ich tak, ako sme my milovali teba. A teraz leť, synak. Je čas.“ Whedon to dal do akčnej komédie, Snyder do ponurého (akčného) trileru. Niektoré scény vystrihol (u ruskej rodinky som mu za to bol vďačný, ale môjmu detskému Ja chýbalo pravdovravne laso, zákerne použité na Aquamana), pridal dve hodiny (!) nových a iné má rovnako nevydarené, ako Whedon (Gordon). Síce Cyborgovi a Flashovi pridal veľa scén, čo je na jednej strane sympatické a určite to postavy prehlbuje, ale v konečnom efekte zdvojnásobniť priestor extrémne nudnému Cyborgovi je asi taký „dobrý“ nápad, ako stráviť dobrovoľne v zubárskom kresle nie desať minút, ale tri hodiny. Flashovmu hereckému predstaviteľovi pre zmenu hádžu polená pod nohy (ehm) absurdné bežecké scény; najmä prvá je nechcene smiešna (nevraviac o tom, že sme sa nedozvedeli, odkiaľ Barry vzal svoje superschopnosti, uvedomili ste si to?), ale ku koncu sa ich úroveň prekvapivo citeľne zlepší. Takisto až vo finále začne fungovať Batman v podaní masívneho Afflecka; u Whedona mal Temný rytier drajv od začiatku. Vadil mi parádny spoločný hudobný motív, ktorý zaznie počas príletu do Ruska, ten ale nie je využitý a všehovšudy tu zaznie na osem a pol sekundy, za čo si Snyder zaslúži nepodmienečné odsúdenie. Extrémne prepálená minutáž mi v podstate nevadila, miestami som sa na nej dokonca svojráznym spôsobom bavil (v zmysle „táto pasáž trvá ´iba´ päť minút, to je nejaké podozrivé, ako ju Snyder natiahne ešte aspoň o tri štyri minúty?“... na čo na scénu naletel motýľ a začal okolo Clarka desiatky sekúnd poeticky poletovať). Triky sú miestami hnusné a rôzne fanúšikovské drobnosti (Martian Manhunter, tank z Millerovho Návratu Temného rytiera, Joker, Green Lantern) mi boli ľahostajné. Snyder látku v mojich očiach uchopil lepšie, ako Whedon, ale čo z toho, keď mal k dispozícii zastaraný superhrdinský scenár? V tretích Avengers pramenila hrozba z toho, že zmizne polovica ľudí, ktorých ste poznali. To bolo zaujímavé, originálne a mohli ste nad tým premýšľať. Tu je tradičný záporák v podobe dvojmetrového CGI panáka, ktorý chce ľudstvo alebo zničiť alebo zotročiť. Koho toto prosím vás v dnešnej dobe ešte môže vôbec zaujímať?

„Chodit do kostela člověka dobrým neurobí.“ Diabolský splodenec pekla Sekal je v podaní (na James Woodsa sa ponášajúceho) poľského herca Bogusława Lindu brutálne vydarenou zápornou postavou. Aspoň na začiatku. A vlastne aj na konci. Možno ho dokonca budete nenávidieť. Čo je pocta. Svojím spôsobom (ale pre herca určite). Pointa je v tom, že v skutočnosti, ako v realite, tak ani v zaspatej dedine (uprostred pšeničných polí zaliatych spaľujúcim, vyčerpávajúcim slnkom) nie je nič jednoznačné. Všetci majú špinavé tajomstvá. V každom sa ukrýva kus krutosti. Každý nesie vinu na tom, že je tu Sekal resp. že je taký, aký je. Do takto drsnej podoby ho vytesalo každodenné správanie každého obyvateľa dediny, keďže preňho od útleho detstva nemali pekného slova, ľútosť a bohužiaľ ani pochopenie. Príjemne priamočiary scenár Jiřího Křižana (Stíny horkého léta, Pokoj v duši) je vyšperkovaný výbornými dialógmi (a herci si to zjavne uvedomovali, takže si ich prenášanie patrične užívajú), prepracovanými charaktermi a tým pádom i silnými hereckými výkonmi. Všetci sú fantastickí, najmä pohľad na všetkých tých ohromne charizmatických „dedkov“ je úplne hypnotický, vedel by som sa na nich dívať hodiny. Okrem nich (a pochopiteľne oboch Poliakov) mi nedá nevyzdvihnúť skvelého Bartošku ako kňaza (!). Okrem toho treba spomenúť uhrančivú letnú atmosféru a tomu odpovedajúcu kameru a výpravu. Asi by som nemal problém označiť to za jeden z najlepších českých filmov 90. rokov. Ešte by som na záver rád povedal niečo vtipné o Stevenovi Seagalovi a jeho obľúbených akčných scénach, v ktorých svojich sokov doslova sekal nožmi. Ale Je třeba zabít Sekala je tak dobrý a tragický film, že ma prešla akákoľvek chuť žartovať.

Zo začiatku The Dark and the Wicked vôbec nie je zlý horor. Dvojica dospelých súrodencov prichádza k rodičom, z nich jeden leží na smrteľnej posteli, druhý je z toho samozrejme psychicky absolútne na dne a okolo, na divnej farme, sa dejú, nuž, divné veci. Nepríjemné scény (rôzne zvuky a tiene) sú správnym spôsobom nepríjemné. Fungujú. Herci neveľmi sympatickí, ale zas nemusí byť každý sympaťák á la Omar Sy. Niekde v strede sa to ale nie že pokazí, to ani tak nie, ale proste to začne upadať do nudy a scenár prestáva fungovať a zaujímať diváka.