GTS_PUNK

Vychádzajúc z predlohy antickej tragédie Ifigénia v Aulide dramatika Euripida, vytvára grécky režisér Yorgos Lanthimos vo svojej psychologicko-mysterióznej dráme z roku 2017 nevšedný príbeh kontroly, posadnutia a pomsty. Hneď zo začiatku diváka "hádže" do aktívne plynúceho deja, ktorý započal v minulosti, takže chvíľu trvá, kým sa pred ním jasne vykryštalizujú postavy a dejové skutočnosti. Keď k tomu dôjde, naďalej však ostáva nad príbehom visieť akási sila tajomna, ba až temna, ktorá sa navyše čím ďalej, tým viac stupňuje. Vďaka tomu má snímok špecifickú ťaživú atmosféru, hoci o ňom nemožno hovoriť ako o kúsku, ktorý by bol atmosferický. Samozrejme, často ponúka zvláštnu, takmer až nepríjemnú zvukovú kulisu, alebo je množstvo jeho scén zasadených do svetlých interiérov - to však celkovo atmosféru iba dopĺňa. Nič z toho netvorí žiaden konkrétny celok, na ktorom by film staval, či vďaka ktorému by sa o ňom dalo hovoriť ako o vyložene atmosferickom kúsku. Špecifík je ale jednoznačne plný. Okrem iných je jednou z vecí, ktorú si divák všimne takmer okamžite (a ktorá trvá naprieč celým filmom), skutočnosť, že herci svoje postavy stvárňujú ako keby bez emócií. Hoci tak nemožno zahrať všetky scény, v mnohých z nich pôsobí herecké obsadenie ako na práškoch alebo nahradené robotmi, čo ale v tomto prípade nie je ani zďaleka na škodu. Filmu táto skutočnosť pomáha, odľudšťuje ho, robí ho mrazivejším, podáva zvrátenosť až s pokojom Angličana (alebo v tomto prípade Írov). Barryho Keoghana možno vďaka jeho role okamžite zaradiť k najzápornejším postavám filmovej histórie. Chladný, cynický, odmeraný, zvrátený, narušený, posadnutý, diabolský. Opísať by jeho postavu Martina bolo možné ďalšími x prídavnými menami, stačí ju však raz vidieť. The Killing of a Sacred Deer je dielom, ktoré by sme mohli označiť za artový mainstream. Hoci to môže znieť bizarne, tento oxymoron je namieste, keďže v sebe film spája jasne čitateľné prvky kúskov typu "pre náročného diváka" s prvkami masovej, konzumnej kinematografie. Jeho plusmi sú príbeh, kamera a zvuková stránka. Mínusmi neschopnosť vtiahnuť diváka hlbšie do príbehu, večné kĺzanie po povrchu a chýbajúci zvrat. Lanthimosovo dielo nie je zlé, ale nemá ani silu posadiť človeka tak povediac "na zadok". Lanthimosovo dielo je - viac než všetko ostatné - hlavne svojské a špecifické.

Životný príbeh anglickej wrestlerky Paige, známej tiež ako Britani Knight, takmer kopíruje stereotypný scenár získania úspechu, slávy a uznania. Pôvodom z malého anglického mesta a pochybne pôsobiacej rodiny to nikdy nevyzeralo, že v živote dosiahne na tie najvyššie méty. A jej sa to predsa podarilo, dokonca spôsobom, ktorý vyznieva ako z filmu. Lenže je skutočnosťou. Skutočnosťou, ktorú režisér Stephen Merchant a producent Dwayne "The Rock" Johnson spoločne preniesli na filmové plátno. Vďaka tomu sa im podarilo vytvoriť nielen pohľad na cestu Paige zdola hore, ale najmä životopisne-športovú komédiu, ktorú si užijú aj diváci, ktorí doposiaľ wrestling ani raz nevideli. Hoci treba skonštatovať, že snímok je priemerným kúskom, je jedným z tých priemerných kúskov, u ktorých priemernosť nie je prekážkou. Má atraktívny námet, zaujímavý, na skutočnosti postavený príbeh, plejádu svojských a jedinečných postáv, či zasadenie do prostredia, ktoré sa vo filmoch často neobjavuje. Rovnako dôležitý je tu aj spád samotného príbehu - ten je veľmi dynamický, film nemá "hluché" miesta, a necelé dve hodiny minutáže prejdú veľmi rýchlo. Hereckému obsadeniu dominuje skvelá Florence Pugh, za zmienku stojí aj anglická časť hereckého ansámblu či samotný The Rock, ktorému by neuškodila aj väčšia rola. Ale možno si sám povedal "Know your damn role" (interný humor pre wrestlingových fanúšikov), vďaka čomu má tých niekoľko scén s ním o to väčšie "grády". Fighting with My Family je filmom, ktorý určite má potenciál osloviť aj diváka, ktorý sa o wrestling vôbec nezaujíma. A primárne by mal osloviť najmä jeho, pretože mu dáva možnosť nazrieť do zákulisia fungovania biznisu, ktorému sa v očiach mnohých ešte stále úplne nepodarilo zbaviť sa nálepky "falošného športu". Ale hlavne dáva všetkým divákom možnosť pozrieť si životný príbeh talentovanej mladej wrestlerky, ktorej sa podarilo preraziť v ringu najznámejšej wrestlingovej značky sveta. Tí, ktorí poznajú históriu skutočnej Paige či spoločnosti WWE, vo filme ľahko nájdu tisíc a jednu chybu, vynechané momenty a pasáže, ako aj dobové či iné nezrovnalosti, ale s trochou zhovievavosti sa nad tým dá prižmúriť oko. 7. apríl 2014 - deň, ktorý zmenil život 21-ročnej Angličanky a zapísal sa do histórie profesionálneho wrestlingu.

Hoci zrejme akékoľvek anime budú rozdielne hodnotiť tí, ktorí tento žáner obľubujú, a tí, ktorí sa k nemu dostanú len príležitostne, určite možno nájsť divácky konsenzus minimálne v tom, ako jednotlivé prvky toho či onoho diela hodnotiť. Samotné hodnotenia medzi divákmi sa samozrejme môžu (a zrejme aj v praxi budú) líšiť, dôležité však je nájsť nejakú spoločnú reč. Ako pristupovať k dielu režiséra Mamoru Oshiiho z roku 1995, ktoré je považované za jeden zo silných pilierov celého cyberpunkového žánru v kinematografii? Najlepšie asi tak, čo spomína práve predchádzajúca veta. A tým je to, že v rámci špecifického žánru, ktorým cyberpunk bezpochyby je, ide o jeden z najdôležitejších - snáď možno povedať až definujúcich - kúskov. Tým snímku priznávame všetky zásluhy, ktoré si právom zaslúži. Ak sa však pozrieme na film ako taký, odhliadnuc od historickej dôležitosti, ktorú v kinematografii reprezentuje, zbadáme, že kvalitou príliš neoplýva. Príbeh sa snaží tváriť komplikovane, v skutočnosti však ide o jednoduchú záležitosť, čiastočne pôsobiacu až akýmsi epizodickým dojmom, pričom divák nadobudne pocit, že sleduje seriál, nie film. Podstatnú zložku v tomto prípade zohráva aj animácia. Berúc do úvahy dobu vzniku, môžeme povedať, že sa na ňu stále dobre pozerá, pričom viacero záberov na neurčité cyberpunkovo ladené mesto je dokonca úchvatných. Nie je ich veľa, ale nájdu sa. Čo však pri animácii predstavuje problém, sú postavy. Nemysliac však ich vzhľad, ale najmä pohyby. Tie sú vo filme až príliš pomalé, miestami pôsobia dokonca až trhavo, čo začne po chvíli dosť vadiť. Hoc sa to nemusí zdať, neuveriteľným spôsobom to spomaľuje dynamiku celého snímku. Kōkaku Kidōtai naplno nadchne zrejme len milovníkov anime a cyberpunku. Možno aj oni by sa však mohli zamyslieť nad tým, či v skutočnosti ide o taký dobrý film, alebo či jednoducho len neprofituje zo svojho statusu legendy, ktorý v rámci žánru zastáva. Bežného diváka natoľko neosloví, pričom spätne sa k nemu vráti zrejme len minimum tejto početnej časti publika.

To, že sa spolu v rámci jedného projektu spoja traja z najväčších režisérov histórie svetovej kinematografie automaticky neznamená, že vytvoria dielo, ktoré ľahko "strčí do vrecka" akýkoľvek iný film natočený predtým aj potom. Tri príbehy, ktoré divákovi ponúkajú Martin Scorsese, Francis Ford Coppola a Woody Allen v poviedkovom filme z roku 1989, sú toho jasným dôkazom. Ak sú títo režiséri známi špecifickým a autorsky jasne čitateľným štýlom svojich filmov, jedinému, komu sa to v tomto prípade darí dosiahnuť, je iba Woody Allen. Ten sa vo poviedke "Oedipus Wrecks", ktorá celý film uzatvára, drží svojho nezameniteľného prístupu a spôsobu príbehového rozprávania, v ktorom sa hlavná postava zmieta v komplikovanosti vzťahov so ženami - či už s partnerkami alebo, ako je tomu tu, aj s vlastnou matkou - a zároveň je sarkastická voči sebe aj svojmu okoliu. Hoci Allenov počin nie je zďaleka taký dobrý ako mnohé jeho filmy, dokáže zachrániť tento poviedkový triptych od katastrofy, pretože Scorseseho aj Coppolove kúsky sú mimoriadne slabé. Obe majú nezaujímavý námet, ktorý sa odráža v príbehovom stvárnení, chýba im spád a diváka veľmi rýchlo prestanú baviť. Martin Scorsese v "Life Lessons" recykluje stokrát ohranú tému hľadania tej správnej ženy, predstavujúcej nielen umelcovu, ale vôbec mužovu múzu. Až na výnimku hudobnej stránky neatraktívny výtvor. Francis Ford Coppola a jeho "Life Without Zoë" z celého filmu vychádzajú vôbec najhoršie. Divák má pri tejto poviedke pocit, že sleduje nezaujímavý detský či rodinný film práve z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, pretože ním vo svojej podstate aj je. Slabé takmer po všetkých stránkach. Tak však pôsobia New York Stories aj ako celok. Nebyť záverečnej Allenovej poviedky, ktorá celý film skutočne ako-tak zachraňuje, išlo by o úplný prepadák a škvrnu na Scorseseho aj Coppolovej tvorbe. Dokonca ani newyorská výprava, v ktorej špecifický nádych možno divák dúfa, tu nedostáva toľko priestoru, koľko by sa patrilo. V samotných uliciach sa naprieč poviedkami odohráva len minimum scén. Väčší zážitok si už človek v tomto smere odnesie z pohľadu na jednoduchý, ale vskutku krásny filmový plagát s typickým newyorských obytným domom a vežami Svetového obchodného centra v pozadí.

Sy Parrish (Robin Williams) je samotár, ktorý pracuje ako vyvolávač fotografií v supermarkete. Počas rokoch na tejto pozícii si vytvoril silné emocionálne puto k rodine Yorkinovcov, ktoré postupne prerastá do obsesie a stalkingu, končiac až mrazivým činom. Hoci zďaleka nejde o film jedného herca, režisérovi Markovi Romanekovi sa pre Robina Williamsa podarilo vytvoriť rolu, vďaka ktorej pre seba "kradne" takmer všetku pozornosť, a pred divákom hrá svoju znamenitú "one man show". Na filme síce možno obdivovať aj viaceré iné skutočnosti, akými sú napríklad referencie na mená známych fotografov či zasadenie do obdobia postupného masívneho prechodu z analógového filmu k digitálnej fotografii, ale diváka aj tak najviac dostane postava Sy Parrisha. Väčšinu filmu tvorcovia ponúkajú možnosť sledovať jeho život iba zvonka - človek tak nevidí jeho skutočné pohnútky, motívy a dôvody - takže si ani nedokáže vytvoriť aspoň trochu celistvejší obraz o jeho osobe. Divák síce vidí každodennosť postavy Parrisha, ktorá sa javí ako smutná a osamelá, jeho minulosť a osobné pozadie však zostávajú naďalej skryté. V náznakoch sa odkrývajú postupne a len veľmi pomaly, pričom najviac o sebe nepriamo prezrádza až v samotnom závere. Práve v jednej z posledných scén si možno logicky pospájať isté čriepky jeho slov do mozaiky, v ktorej síce chýba množstvo kúskov, ale dá sa v nej vidieť časť Parrishovho vnútra. Táto neúplná mozaika slov je nie hlbokým, ale na pochopenie (snáď) dostačujúcim ponorom do jeho psyché, do bolestivej a traumatickej minulosti, ako aj ozrejmením jeho konania. Divák si síce kvôli úplnému pochopeniu bude musieť spomenúť na niektoré scény či konkrétne vety, následne si však uvedomí jednotlivé súvislosti. One Hour Photo je pomerne nenápadným filmom, ktorý by ale bola škoda prehliadnuť. Zaujme príbehom a najmä vynikajúcim Robinom Williamsom. Už sa len stačí usadiť, pozrieť sa do objektívu, a povedať "syr".

Keď Alan (Don Cheadle) po rokoch stretne svojho bývalého spolubývajúceho z vysokej školy Charlieho (Adam Sandler), podá mu pomocnú ruku, aby ho dostal z izolácie, do ktorej upadol po smrti manželky a dcér pri teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Režisér Mike Binder vo filme z roku 2007 otvára nielen tému spomínaných teroristických útokov, ale prostredníctvom svojich postáv si všíma obnovu niekdajšieho priateľstva, hľadania dôvery a sebadôvery, ako aj konfrontáciu s minulosťou, spomienkami a bolesťou. Tie zasadzuje do špecifickou atmosférou nasiaknutého New Yorku, ktorý sa z útokov už síce spamätal, ale zďaleka nezabudol. Vďaka hereckému obsadeniu, ktorému nechýbajú viaceré zvučné mená, je film drámou so štipkou komédie, pričom humor je však dávkovaný skoro až opatrne, aby neprevýšil vážnosť snímku. Adam Sandler, inak známy najmä z nespočetného množstva komediálnych rolí, tu stvárňuje serióznu postavu, mimoriadne poznačenú traumou z minulosti. Vďaka úplnému protipólu jeho "bežných" úloh, ako aj tomu, že postavu Charlieho hrá viac než dobre, možno polemizovať o tom, či práve toto nie je Sandlerova životná rola. Samotný dej sa od začiatku drží nastolenej línie, ktorá vedie až k očakávateľnému záveru, hoc v jeho druhej polovici divákovi ponúka malý náznak príbehového zvratu. Reign Over Me je odľahčená dráma o neľahkom osude a bolestivej minulosti. Hoci medzi žánrovo podobnými kúskami nijak zvlášť nevyčnieva, divákovi určite má čo ponúknuť. Ak nič iné, tak minimálne silný príbeh, vynikajúceho Adama Sandlera, krásny New York a výborný soundtrack.

Mrazivo chladný pach spálenej zeme. To ponúka režisér Wojciech Smarzowski divákovi vo filme, ktorý ho zavedie do oblasti Volyne na konci tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia - do oblasti, kde spolu žijú Poliaci, Ukrajinci a Židia. Na tomto mieste to medzi jednotlivými národnosťami vrelo ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny, s jej začiatkom sa však v ľuďoch začína prebúdzať to najhoršie zlo. Smarzowskeho film v sebe zachytáva najmä skutky páchané ukrajinskými banderovcami voči poľskému civilnému obyvateľstvu, vďaka čomu nejde o typický snímok z obdobia druhej svetovej vojny. Všíma si totižto len jej úzku časť - časovo a miestne ohraničenú kapitolu, čo však v žiadnom prípade nijak neuberá na jeho historickej dôležitosti. Práve naopak. Tento film z roku 2016 je dôležitým mementom - pripomienkou beštiálnych udalostí, keď sused zaprel suseda do tej miery, až ho nakoniec dokázal zavraždiť. Snímok je svojím spôsobom rozdelený na akési kapitoly - časové úseky - sledujúce udalosti zo života mladej Zosie Glowackej (Michalina Łabacz), čím sa na mieste núka porovnanie s kultovým sovietskym filmom Иди и смотри. Zároveň sa toto porovnanie núka aj v prípade naturalistických, ba až drastických scén. Na nich Smarzowski stavia podstatnú časť svojho filmu. Nie však preto, že by chcel diváka nasilu šokovať, ale preto, lebo bez nich by nebolo možné čo najautentickejšie zobraziť zlo, ktoré sa v oblasti Volyne skutočne odohrávalo. V diele s minutážou dve a pol hodiny ho tvorcovia postupne gradujú až do takej miery, ktorú nemusí citlivý divák zvládnuť sledovať. Film je zároveň aj akousi sondou do bezcharakternosti človeka, pokrivených či žiadnych chrbtových kostí a ukážkou prezliekania kabátov. Keď sa trochu odkloníme od príbehu, výborná je pestrá paleta hercov, ako aj výprava do blízkeho, no v podstate tak vzdialeného (a najmä komplikovaného) kraja. Wołyń ani zďaleka nie je typickým filmom z obdobia druhej svetovej vojny. V menšom meradle však zobrazuje obrovské zverstvá skrz naturalistické obrazy, ktoré majú silu divákovi zaliezť poriadne hlboko pod kožu a ešte hlbšie do mysle. Určite nejde o dielo pre každého, kto pri ňom však vydrží do konca, bude môcť skonštatovať, že ide o výborný film o hrozných veciach. Smarzowskemu sa podarilo vytvoriť silný počin, na ktorý by sa nemalo zabudnúť. Rovnako ako by sa nemalo zabudnúť na volyňskú genocídu.

Snímok režiséra Nicolasa Windinga Refna o Vodičovi (Ryan Gosling) žijúcom život na "dve zmeny" - cez deň kaskadér, v noci šofér - spolupracovník zlodejov. Zároveň o Vodičovi - susedovi a pomstiteľovi. Príbeh postavený na klasickom námete pomsty a vzatia spravodlivosti do vlastných rúk privádza diváka do ulíc rušného Los Angeles. Metropola na západnom pobreží Spojených štátov je nielen krajinou filmového pozlátka, ale aj tvrdej a brutálnej reality, ktorej sa jedného dňa musí postaviť aj hlavná postava - Vodič. Práve prostredníctvom neho - málovravného chlapíka, ktorý však v sebe nesie akúsi priamo nevyslovenú ťažobu - film postupne buduje svoj dej. Namiesto slov necháva často rozprávať činy, pričom vo veľkom stavia na atmosféru. Tú možno vnímať nielen prostredníctvom pestrej palety postáv a udalostí, ktoré sa tu objavujú, ale najmä skrz hudobnú zložku filmu, ladenú do tónov elektroniky osemdesiatych rokov. Popri "jednoduchosti" príbehu, ktorý akosi voľne plynie, má divák okrem atmosféry možnosť vnímať aj ďalšie aspekty tohto diela. Jedným z tých vôbec najvýraznejších je aj značná a neskrývaná brutalita. Tá dostáva priestor najmä v druhej polovici filmu, pričom tvorcovia pred divákom odhaľujú postupnú likvidáciu viacerých postáv rôznymi spôsobmi, neberúc si pritom žiadne servítky. Drive, ako už bolo spomenuté, možno ponúka atmosféru, ktorá jednoznačne má silu a schopnosť zapôsobiť na diváka, bohužiaľ, príbehovo už tak dobre nefunguje. Vo svojej podstate totiž ide iba o námetový "kopirák" x filmov, respektíve námetov, o sklamaní, láske, peniazoch a pomste. Táto utľapkaná "fašírka" má len to šťastie, že dostala Goslinga, Los Angeles, rýchle autá a kvalitný soundtrack. Bum, a preceňovaný snímok je na svete! Kto chce, nájde námetovo (minimálne) desiatky podobných kúskov, dokonca omnoho lepších. Ono, vo svojej podstate ani tento kúsok z roku 2011 nie je zlý, to nie, ale zďaleka nie je taký dobrý, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Dovolenka v cudzine sa môže poriadne zvrhnúť. Vo filme režisérky Cate Shortland sa o tom presviedča mladá fotografka Clare (Teresa Palmer), ktorá sa nedobrovoľne stáva otrokyňou učiteľa Andiho (Max Riemelt). Snímok, názvovo odvodený od známeho štokholmského syndrómu, zasadený do hlavného mesta Nemecka - Berlína, je kúskom, ktorý sa snaží pôsobiť ako nervy drásajúci psychologický thriller. To sa mu "na povrchu" darí, ak však divák nazrie bližšie - do hĺbky príbehu - veľmi rýchlo zistí, že tomu tak ani zďaleka nie je. Samotný príbeh je totiž vystavaný na jednoduchých základoch, plný viacerých nelogickostí, ako aj často nelogického konania jednotlivých postáv. Film sa síce snaží klásť dôraz na atmosféru bytu, respektíve prostredia ako takého, ale na diváka pôsobí iba minimálne - ak vôbec. Ani jedna z pomerne malého množstva postáv nie je výraznejším spôsobom zaujímavá, všetky sú charakterovo rovnako ploché, nemajú v sebe nič, čím by diváka upútali. Berlin Syndrome vôbec ako celok pôsobí čoby nepodarený pokus upútať. Možno povedať, že tu platí skutočnosť, že obal je zaujímavejší než forma. V spleti podobne ladených kúskov divák na tento konkrétny rýchlo zabudne, pričom ho zrejme nič neprinúti k tomu, aby sa k nemu niekedy v budúcnosti vrátil. Do istej miery ide o premárnenú šancu. Najmä v prípade postáv by sa v danom námete dalo omnoho lepšie pracovať, ak by tvorcovia zašli viac do ich psychiky. Náznaky síce divákovi môžu poodhaliť isté skutočnosti, ale neponúknu mu komplexný obraz, vysvetlenie, motív. A obhajoba tým, že si má divák tieto skutočnosti domyslieť, v tomto prípade nemá žiadnu šancu uspieť. V iných filmoch možno - v niektorých je to dokonca vítané - ale pri tomto výlete do Berlína rozhodne nie.

Čiernobiely mysteriózny snímok režiséra Roberta Eggersa privádza diváka na izolovaný ostrov - na míle vzdialený do akejkoľvek civilizácie. Jeho jedinými obyvateľmi sú správca majáka a jeho učeň (Willem Dafoe a Robert Pattinson), ktorí sa musia vyrovnať so samotou, izoláciou a vzájomným spolužitím. Eggersov film, vychádzajúci z nedokončenej predlohy majstra hororu Edgara Allana Poea, natočený v unikátnom pomere strán obrazu, od začiatku stavia na atmosfére. Tá je, koniec koncov, jeho vôbec najsilnejšou stránkou, o to viac podfarbenou skutočnosťou, že celý snímok je čiernobiely. Voda, vietor a nehostinné podmienky ostrova, z ktorého doslova niet iného úniku než smrť, sa divákovi veľmi rýchlo dostanú "pod kožu", zatiaľ čo sa pred ním odohráva psychologické budovanie postáv. Dvaja muži, unikajúci pred svojimi bývalými životmi, sa prácou v majáku snažia vytesniť minulosť, ale to jediné, k čomu sa postupne na tomto mieste dopracujú, je šialenstvo. Otázne však je, či to si na ostrov už nepriviezli. Rovnako otázne je aj to, čo je na tomto ostrove vôbec skutočné a čo je len preludom. Snímok je pretkaný mysterióznymi obrazmi a miestami ťažšie vysvetliteľnými nejasnými pasážami, ktoré ešte viac zahmlievajú ono pomyselné zrkadlo oddeľujúce skutočnosť od fikcie. Zároveň je vďaka tomu film skľučujúci, neustále húkanie ťažko znejúcej sirény má až apokalyptický nádych posledného súdu, akoby sprevádzajúci hriešnikov na ceste do pekla. Do pekla, ktorým by pokojne mohol byť aj ostrov s majákom. The Lighthouse má atmosféru a má aj výborné herecké výkony oboch protagonistov, rozprávajúcich sa medzi sebou často starou angličtinou. Je z časti naturalistický a obsahuje scény, ktoré divákovi zamotajú hlavu. A je to rozprávanie o absolútnom zbláznení sa z izolácie. Alebo aj nie. Rozhodne to však nie je nič viac ani nič menej.