Anderton

Nočný vlak som pozeral čisto kvôli základným pudom, mám totiž slabosť pre nedocenenú neortodoxnú krásku Leelee Sobieski a jej výrazné nielen herecké prednosti. Z filmu sa prekvapivo vyklbal zaujímavo napísaný napínavý triler, ktorý hravo prekoná väčšinu tuctových áčkových trilerov v kinách, ktoré svojou predvídateľnosťou vyvolájavú nutkanie si vypýtať naspäť vstupné. Hviezdnym obsadením tento defekt zakryť nedokážu, Nočný vlak naopak svojimi známymi, ale nie priamo hviezdnymi tvárami poteší. Takto si predstavujem scenáristické cvičenie na tému napínavý triler na uzavretom priestore, napríklad ako diplomovú prácu. Film skvele graduje a je aj fajn vypointovaný a nakoniec ma ani nemrzela lacná produkcia, bohviečo by z toho vzniklo, ak by sa do toho oprelo veľké štúdio a začalo by sa prepisovať a pridávať zbytočná akcia. Dany Glover po dlhšom čase príjemne herecky prekvapil a myslím, že všetky postavy majú svoj logický vývoj.

Tak predovšetkým Bronsonovi tá večne do tváre padajúca dlhšia štica svedčí omnoho viac, ako holá hlava Stathamovi v primitívnom remaku zpred pár rokov. Tak je to aj s celým filmom. Toto je klasický príklad pre diplomovú štúdiu o porovnaní úrovne hollywoodskej stredne rozpočtovej akčnej zábavy 70tych rokov a dneška. Pri tejto starej klasike som sa fajn nenáročne zabavil, pri novej rádoby cool verzii som sa cítil celý čas iba trápne. Aspoň z tohoto filmu vieme, u koho sa učil robiť bomby zo "žuvačiek" MacGyver.

Absolútne klasický dramatický príbeh, ktorý je chvíľami príjemne civilne realistický, miestami zase (pri konci) prehnane dojímavý. Ale stále v rámci dobrého vkusu. Poteší, že sa odohráva v rodine vyššej strednej vrstvy, takže sa nesnaží byť silou mocou umelecký tým, že sa odohráva "na pokraji spoločnosti", pretože aj takýto ľudia majú problémy. Film zrážajú klišé scény typu dve postavy rozprávajú o tretej, ktorá je náhodou za rohom, jedna z nich povie on jej niečo negatívne, tá to započuje, potom ju zbadajú a ona urazená odíde. Nie je to oscarová dráma, na to je málo vyhrotená a dejovo bez výrazných zvratov, zato s hereckými hviezdami, ktoré si radi zahrajú v snímke, o ktorej sa drvivá väčšina diváctva nikdy nedozvie, ale je pre ich naplnenie práce omnoho výživnejšia ako snímky, z ktorých si ich možno pamätáme viac. Tak ma napadlo, že tí mladí vrátane Mulligan sa musia cítiť pri Sarandonke a Brosnanovi ako nejaký 18 ročný kvalifikant na Wimbledone, ktorý dostane do prvého kola Federera na centrálny dvorec a ten mu po zápase povie pár povzbudivých slov.

Je veľmi dôležité, či jeden alkoholik a jeden Santa Claus prišli na námestie pred alebo po 12:08 22.12 roku pána 1989, ale v Rumunsku je úplne jedno, či sa píše rok 1989, alebo 2005. Vyzerá to tam totiž úplne rovnako. Ľudia sú stále rovnakí, stále si závidia nos medzi očami, stále nemajú peniaze a stále ich dokáže jednou vetou najlepšie zhodnotiť jeden šmelinársky prisťahovalec z ďalekého východu. Svojou výpoveďou veľmi hodnotný film, ktorý však popri ďalšej rumunskej novovlnovej konkurencii, ktorú sme mali možnosť u nás vzhliadnuť, pôsobí dosť nízkorozpočtovo a scenáristicky chudobnejšie. Takže moje hodnotenie sa odvíja od hodnotenia Pána Lazaresca a Mesiacov a týždňov, tie sú po všetkých stránkach o jeden a pol triedy vyššie. Ak by som ich nevidel a musel porovnávať s našou (a českou) produkciou, ktorá sa v tomto smere (resp. riešením syndrómu minulosti a otázok spoločnosti všeobecne) uberá komerčnejším smerom, tak by to bolo za čisté štyri.

Bohužiaľ nemám prečítanú bibliu a o kresťanských dogmách viem to, čo zhruba všetci kresťanskí laici a ateisti. Takže som sa nemohol príliš baviť, ani intelektuálne rozplývať nad narážkami, respektíve parafrázami z knihy kníh, napriek tomu mi Mliečna dráha rýchlo ubiehala. Dôvodom je jej epizodická štruktúra, ktorá je navyše vystavaná šikovne tak, že sa v nej prelínajú časové pásma. Bunuel pobaví svojským humorom, prekvapivo sa oňho najviac zaslúži samotný syn Boží. Mliečna dráha je film, v ktorom sa non stop filozofuje, chcete si ho zastaviť, porozmýšlať o tom,čo ste práve počuli a videli, lenže už sa musíte sústrediť na ďalší dialóg a nové myšlienky. A to by ste mali byť vo veci doma. Ja som sa tak mohol vyžívať viac v odhaľovaní detailov, ktoré odkazovali skôr na veci povedané vo filme, ako napríklad prevtelenie diabla do vlka a neskôr návšteva pohostinstva u Vlka. Pokiaľ Buňuel predkladá svoju kritiku náboženskej dogmatiky a pokrytectva v klasickom príbehu, sedí mi to viac, ako keď ide priamo na vec, ako v tomto prípade. No a Mliečna dráha je len tak mimochodom naša galaxia, ktorá je plná hviezd a vákua, nebesá treba hľadať niekde úplne inde.

Kinsey je taká čistodušovská životopisná dráma s vysokými ambíciami, ktorá pohľadí po duši, poteší kvalitnými hereckými výkonmi, množstvom známych tvárí vo vedľajších úlohách a v tomto prípade otvorenosťou, akou pristupuje k téme. To je spôsobené tým, ako k sexu pristupoval sám Kinsey a treba poznamenať, že mu z tej vedeckosti už začalo trochu hrabať. Film sa neprekvapivo vyhýba ťažším obdobiam života Kinseyho, o ktorých síce nič neviem, ale asi nemal v živote na ružiach ustlané. Manželstvo si asi tiež prešlo zopár vážnejšími krízami, o ktorých sa ale nič špeciálne nedozvieme. Takže po formálnej stránke je film stále krotký a to aj napriek tomu, s akou otvorenosťou sa tu hovorí o sexe a aj napriek tým zopár zobrazeným diapozitívom na Kinseyho prednáške:). Ja som stále v jeho škále jedna až šesť na jedničke a dúfam, že to tak aj zostane.

Pre mňa platí to isté, čo v prípade Prvého kontaktu. Filmový Star Trek až do súčasného reštartu sa verne držal svojej televíznosti, čím asi vyhovoval svojim skalným fanúšikom, lenže mne to celé na veľké kino pripadá trochu málo. Hovorím o vizuálnej stránke a hereckých výkonoch, pretože čo sa týka scenárov, tam si dali tvorcovia záležať. Scenáre sú podľa mňa na vyššej úrovni, ako ich spracovania. Chápem, že je to otázka vkusu, ale tento film myslím oproti iným kino scifíčkam predminulej dekády už výrazne zostarol. Ale zase sú tu velitelia Enterprise v osídliach lásky a hormónov, stačí trochu poškrabať po vlasoch (toho, ktorý ich ešte má) za ušami a hneď začne robiť vŕŕŕŕ:). Je zaujímavé, že film s "dedkami" na palube pôsobí tak infantilne, zatiaľ čo Ďžejdžejove reštarty s "mláďatami" o niečo dospelejšie. Toto už bolo prvé memento pre tvorcov, že sa treba vydať v budúcnosti pre "next generation" úplne iným smerom. Bez Next generation.

Vlastne typická buddy movie, lenže bez kriminálnej zápletky a akčných scén. Jeden úplne odlišný ako ten druhý, zato ten druhý ešte horší, ako ten prvý. Mne pripadali herecké výkony oboch hviezd absolútne vyrovnané, Martin nikdy nebude šik elegán, ale Caine zase nikdy nezahrá Ruprechta tak, ako Martin. A možno príde ešte niekto tretí a chytrejší. Komédia, odohrávajúca sa v príjemnej dovolenkovej destinácii, ako napríklad Chyťte zlodeja od Hitcha a na koniec doplnená o dvojitý šokujúci a zároveň vtipný a logický záver. Niektoré scény by mohli patriť medzi klenoty komediálneho žánru, ako napríklad chôdza k posteli, alebo večere s bratom a nastávajúcimi, ak by samozrejme naše televízie vedeli o existencii tejto komédie. Takže sorry za reklamu, ale vivat MGM. V jeden deň toto a Večierok so Sellersom, naše dve slovenské komerčné stanice, kde sú reklamy občas prerušené (pod)priemerným filmom, sa môžu strčiť.

Jeden z najlepších a najúprimnejších predstaviteľov amerického realizmu, aký bol kedy natočený. To som si uvedomoval hlavne v druhej polovici filmu, pretože tá prvá nie je až tak silná a iba pripravuje pôdu pre to, čo sa odohrá neskôr a robí to dokonale. Aký je film úžasný a realistický, si uvedomí divák až v samom závere, keď zostane mnoho otázok nezodpovedaných a namiesto sĺz, dojímavých preslovov a patetickej hudby nás dojme zopár pohľadov jedného z najlepších hercov (najlepšieho?) posledných 30tich rokov a jedného zmareného silného talentu. Ako kontrast ku vzťahu otca k synovi, ktorý nechce, aby jeho chyby opakoval, je tu vzťah matky k dcére, ktorá si naopak svoje chyby neuvedomuje a reálne hrozí, že jej dcéra skončí v jej šľapajách. Toto je neprikrášlený život a je pre mňa záhadou, prečo film zapadol a prečo sa jeho aktérom od scenáristu, cez režiséra až po hercov nelesknú v obývačke (na WC) Oscary. Ďalekohľad ako symbol svetlejšej budúcnosti, siluety sveta mrakodrapov za zátokou (neprekonateľnou prekážkou) ako nedosiahnuteľný cieľ americkej spodiny. A ten záver, čo bude ďalej? S oboma deťmi?

Gatlifovi musím jedno nechať, totiž že aj napriek tomu, že jeho film má minimum deja, tak ma vôbec nenudil. Má zhruba toľko deja, čo Scorseseho a Jacksonov štvrťhodinový Bad, ktorý ma ale dosť nudil. Swing utečie ako voda a to sa jedná o hodinu a pol trvajúci videoklip ku viacerým cigánskym pesničkám. Zo začiatku sa zdá, že film bude dejotvorný, časom ale preváži hudba a nakoniec si Gatlif spomenie, že film treba aj ukončiť a kto dával pozor tak vie, ako skončí. Jedná sa o príjemnú pocitovku a vzdanie holdu ako komunite, tak jej hudbe, takže to vôbec neprekáža. Naša rómska komunita by takú osobnosť, akou Gatlif je, potrebovala ako soľ. Vlastne celá naša spoločnosť, pre ktorú by predstavovala akýsi spájajúci kultúrny most.