Anderton

Pri 30 rokov starom animovanom filme (a vlastne pri všetkých komédiách naprieč celou históriou kinematografie mi úplne ku šťastiu stačí, keď sa zopár krát nahlas zasmejem. Tu sa to stalo a pri dnešných animákoch, ktoré už vlastne ani nepozerám, sa mi to nestáva. Nielen verbálny, ale najma skvelý vizuálny humor Pattersona a slávnej animačnej dvojky poteší ako deti, tak dospelých a pre mňa je to o niečo lepšia zábava, ako konkurenční Asterix a Obelix. Zhodou okolností som videl včera úplne vážny film o tom, že zlí ľudia sa nikdy nezmenia a teraz pozerám bláznivú komédiu primárne pre deti, ktorá je o tom istom. A bola omnoho zábavnejšia a umelecky hodnotnejšia.

Pokiaľ nemáte problém s tým, že Barbra Streisand si ako režisérka namýšľa, že by ju chcel zbaliť niekto ako Jeff Bridges a dáva tak nádej ďalším mnohým, sotva priemerným ženám v kine a pred tv o ich naplnení sna o krásnom princovi, tak vám na filme inak nič výrazne prekážať nebude. Rovnako, ako mne. Ale Streisandku by som asi vážne nikdy nebalil. Videné už dávnejšie, ale na príjemné filmové zážitky sa nezabúda.

Občianska výchova je podľa mňa prototypom antifestivalového filmu. Ona divákovi totiž všetky svoje myšlienky vtĺka takým razantným spôsobom do hlavy, že niet už nad čím premýšlať, alebo nachádzať vo filme ešte niečo pod povrchom, resp. medzi riadkami. No a art by mal byť práve o nedopovedanosti, o hľadaní metafor a alegórií. Spomínam to kvôli dodatku distribútora o reakcii na film v Cannes, asi sa jednalo o projekciu pre základné školy. Zaujímavejším sa film stáva prechodom do trilerového žánru, lenže bohužiaľ nie napínavosťou, ale odfajkávaním si všetkých možných klišé únosových filmov. Weingartner určite videl množstvo holywoodskej komercie a tak presne vie, kedy čo použiť. Je to síce negatívum filmu, lenže aspoň sa bolo po citovom vydieraní prvej tretiny na čom baviť a čas začal ubiehať rýchlejšie. Otázne je, či by nebolo vhodnejšie ako hlavnú postavu napísať zajatca, ktorého dilemy a radosť z dočasného návratu do idealistickej mladosti mi pripadali zaujímavejšie, ako hádky a milostné pletky naivného trojlístka. To je potom kontroverzný aj záver, kde by som privítal viac optimistickejšie vyznenie, ale je to vec pohľadu a nehádam sa, že niektorí ľudia sa po "zmene" už k vlastnej prirodzenosti nevrátia. Občianska výchova je naivne natočený film, plný žánrových klišé (nesmie chýbať samozrejme ani to, že ak sa do veci zapojí žena, všetko sa pokazí), lenže vďaka solídnemu tempu a remeselnej zručnosti režiséra nenudí a ja by som ho nazval akýmsi pseudoart quilty pleasure.

Ani nie tak Smithovská, ako skôr Pred úsvitovská romantika, ktorá sa nebojí byť vulgárna a občas si zamieňa tento pojem s úprimnosťou. Ja mám totiž pocit, že by som dostal viackrát vylepené za ucho, ako Wilson a rozhovor by sa skončil skôr, ako na Nový rok. Ale podstatné je, že sa na to dobre pozerá a že sa s hlavnou postavou tak veľa dnešných mladých ludí dokáže stotožniť. Úvodná masturbačná scéna by sa asi skončila tiež ináč, ako komentárom "it flattered me", ale kto vie, čo sa odohráva v skutočnosti v ženskej hlave, že....Príjemná typická a typicky americká nezávislovka, ktorá dýcha nízkorozpočtovosťou občas viac, ako jej konkurencia, ale o to tu predsa vôbec nejde, takéto filmy sú v prvom rade pocitovky.

Podobný štýl rozprávania príbehu sme videli mnohokrát....lenže až po Karnivale duší. Predtým si na žiaden nespomínam. Dobové zdroje hovoria, že Harvey vymyslel záver filmu až v priebehu písania scenára, čo sa mi nechce veriť, pretože toto je presne ten prípad, keď máte pocit, že všetko smeruje k vopred stanovenému cieľu. Dlho neveríte, že sledujete kultový horor, avšak na konci sa film poriadne rozbehne v akomsi zvláštnom, pitoreskne duchárskom zmysle slova a amatérskosť niektorých sekvencií a hereckých výkonov budete považovať skôr za klad, ktorý dodáva filmu aj po desaťročiach kúzlo. Rovnako treba oceniť aj jeho nadčasovosť v podobe posolstva a spatný pohľad na charakter hrdinky po znalosti pointy, ked si môžeme domyslieť, ako prázdny bol jej skutočný život.

Z Dôverností možno nebudete vedieť, čo si odniesť a čo má z nich vyplynúť, ale to je myslím paradoxne ich najvačším tromfom, pretože z klasických aj menej klasických životných situácií tiež častokrát nevieme, čo si odniesť, ony sa len dejú. Ak je Váš otec paranoidný, matka sebecká, sused nadržaný a priateľ ešte nedozrel, neviete potom, kde máte hľadať vzor, tak je najjednoduchšie sa sústrediť na vlastnú sexualitu. Dôvernosti sú myslím filmom, ktorý ukazuje, že intímne záležitosti sú pre ľudí dôležitejšie, ako problémy spoločenské, takže rasizmus alebo politické názory idú, pokiaľ sa jedná o vzťahy, nakoniec bokom. Podľa akého kľúča máme posudzovať, či je človek dobrý, alebo zlý? To je otázka, ktorá asi bude najviac rezonovať v divákovi po skončení filmu.

Nad béčkovosťou Masky démona by sa snáď pozastavil aj Roger Corman, nad teatrálnosťou herectva všetkých hercov nejeden divadelný herec. Maska je ale o atmosfére, o čiernobielej kamere a o tom, ako pracovať s lacnými štúdiovými kulisami a vyvolať nimi ilúziu dokonalého hororového zážitku tým teteliacim sa podperinovým spôsobom, keď je vonku búrka. Ak by som to videl prvý krát ako teenager, možno by som to považoval za kult a dal 5 hviezd, dnes mi to už, navyše umocnené zlým anglickým dabingom, pripadalo pomerne obstarožné. Našťastie myšlienky legiend, povier a rozprávok sú nesmrteľné. Kto je horší, či ten, kto je v moci satana, alebo ten, kto s radosťou upaľuje čarodejnice a surovo im pribíja masky na tvár, je na divákovi. V moci diabla sme ako ľudia chtiac nechtiac totiž všetci. Distribútor zase film nevidel: "Totéž místo v současnosti".

No jóó, v El Dorádu, tam to kdysi žilo....pre nás, mladších divákov, je El Dorádo zaujímavé tým, že sme viac zvyknutí ako "spoznávači" starších Waynových westernov na jeho mladšiu verziu a rovnako aj na Mitchumove sebavedomejšie typy z 50tych rokov, ako na ich "kotle" a otrhanejšie šaty. Rovnako máme zafixovaného Caana ako starého mentora, rozdávajúceho rady svojim potomkom a podriadeným, takže v tomto smere je El Dorado dosť paradoxný zážitok. Popravde je obľúbenosť tohoto aj napriek humoru viac menej klasického westernu daná obsadením a chémiou medzi hlavnou štvorkou, nemám pocit, že by som v ňom našiel omnoho viac, ako napríklad v podobnom Rio Bravo. Diváci roku 1966 mali určite radosť, že si mohli pozrieť sto razy videný príbeh, išlo o to, že to mohlo byť s Johnom Wayneom v takejto úlohe naposledy. Len neviem, či je tá dĺžka na škodu alebo filmu prospieva, pretože mi čím ďalej, tým viac mi prirastali títo starí (a jeden mladý) harcovníci k srdcu.

Vo filme hrajú štyri postavy. Dvaja muži, jeden ľadový medveď tu má cameo a v hlavnej úlohe sa predstaví príroda. Prepierané divné chovanie postáv sa dá vysvetliť prostredím, tým, že sa jedná o Rusov, no a ja som mal chvíĺami pocit, že sledujem ruskú variáciu na The thing a Sergeja a Pavla posadol nejaký mimozemský parazit a začalo im z toho hrabať. Možno to chcelo silnejšiu zápletku, ale asi to posledné, čo mi na filme vadilo, bola jeho dĺžka. Asi sa ešte radšej pohybujem v tomto prostredí, ako napríklad medzi palmami na exotickom ostrove. Samozrejme z prítmia kinosály alebo obývačky. Len škoda, že sa film volá Ako som dopadol toto leto a nie zimu, vtedy by to bol ten poriadny atmosférický mazec. Len to by sa už nikomu nechcelo točiť.

Po kritike života v slumoch si Blomkamp zobral na paškál imigračnú politiku v pohraničí USA, ich zdravotný systém (ešte že nepozná ten slovenský) a v neposlednom rade sa zaoberá otázkou občianskej rovnoprávnosti v budúcnosti, keď dnes jej majú politici oproti minulosti plné huby a tvorcovia si naopak myslia, že veci sa vyvinú "trochu inak". Toto nás určite na jeho filmoch baví objavovať a všetci sa tešíme, s čím príde nabudúce. Ďalej nás teší, že sa v "systéme" presadil (a etabloval) ďalší inteligentný režisér s výrazným štýlom a potenciálom do budúcnosti, ako sa to podarilo napríklad Nolanovi. Elysium je ale napriek všetkým kladom štúdiový kompromis, s čím sa nedá nič robiť, treba uspokojiť aj mladšie publikum a dodať mu cool akčné scény s vypracovaným Damonom a démonickým záporákom. Asi starnem, ale už ma príliš nebavili. Na druhú stranu si myslím, že trocha toho scenáristického klišé ešte žiadne sci-fi nezabilo a pokiaľ bude scenár braný ako jedno z negatívov Elysia, ja budem jeho nenápadné zvraty obhajovať a považovať ho za celkom rafinovaný (hlavná postava dlho nevie zásadnú informáciu, všimnite si, v akej pozícii sa nachádza v dvoch tretinách filmu napriek očakávaniam diváka).