Anderton

Brian Dennehy ukazuje od začiatku full frontal, full side a full back. Potom začne vracať. Našťastie Brucho architekta ponúka omnoho vkusnejšie symboly, ale najdôležitejšia je tu kamera a jej úžasná kompozícia záberov. Symboly tu nemusia mať nutne jednoznačný výklad, ale asi viacerých napadne asociácia medzi bruchom, ktoré prináša smrť a bruchom, ktoré prináša život, alebo falický tvar obeliskov a architektovou neschopnosťou uspokojiť svoju ženu. Greenaway týmto filmom urobil pre Rím toľko, čo Fellini so Sladkým životom. Len škoda, že nie je tento film natoľko známy. Je to také klasické snobské umenie, ktoré veľa ľudí odsúdi ako nudu, lenže na rozdiel od mnohých "umeleckých" pozérov Greenaway si je toho vedomý a jedná sa tak o veľmi sebavedomé snobské umenie. Netreba zdôrazňovať, že sa jedná o životnú úlohu Briana Dennehyho. Aspoň čo sa týka hľbky postavy a jeho výkonu.

Kulisy sú kúzelné, atmosféra temná, herecké výkony nekonečne teatrálne, masky vydarené a metafory ľahko čitateľné. Takže čo viac si od 80 rokov starého hororíku želať. Asi viac napatia, lepšie tempo príbehu a menej pátosu. Ale bolo by to potom ešte ono? Nie je práve naivita podania v kombinácii s revolučnými myšlienkami, ktoré tieto staré diela ponúkajú práve to, prečo si k nim nachádzajú cestu dnešní fanúšikovia hororu? Kvôli strachu a zakrývaniu očí White zombie a jej podobné filmy predsa nepozeráme. WZ je inteligentné a brakovo naivné podobenstvo zároveň.

Absolútny prototyp klasickej situácie pre dramatický film, ktorá môže nastať počas vojny. Pre diváka veľmi atraktívny (dilemy typu zabiť či nezabiť, pustiť či nepustiť, žena medzi troma chlapmi), umocnený ešte odľahlosťou prostredia, v ktorom sa odohráva a malým množstvom postáv. To potom stačí vybrať iba skvelých hercov a filmárske víťazstvo je vybojované. Na postavách ako jednotlivcoch vidíme obraz zkazonosnosti celej vojny a môžeme si živo predstavovať, ako to vyzerá všade navôkol. Štokholmský syndróm fungoval aj v slovenských horách medzi najvačšími nepriateľmi.

Ja by som Jasmínine slzy nenazval ani tak novým filmom Woodyho Allena, ako novým filmom Cate Blanchet a Allen akoby ani nechcel svoj štýl drať do popredia, podstatný je výkon hlavnej predstaviteľky. Niečo podobné som kedysi cítil pri Stella Dallas od rovnako osobitého Kinga Vidora. Samozrejme je znalému divákovi jasné, že keď vstupuje nejaký pár do bytu a je tam párty, tak je v Allenovom filme a džezík jemne doplňuje znova dialógy, lenže v tomto prípade to bolo často v kontraste s tým, čo postava cítila a rovnako je to aj s dialógmi jednej skupiny ľudí v jednej miestnosti, ktoré vyvolávali v kinosále smiech a Jasmine v druhej, z ktorej pocitov nám bolo ťažko. Takže pre mňa sú Jasmínine slzy film kontrastov Allenových trademarkov. Dôvodom, prečo som natoľko spokojný je ale fakt, že film je kanonádne konverzačný, chytí hneď od začiatku a ženie sa pomerne rýchlo vpred a divák nemá šancu kontrolovať čas. Pokiaľ tento film berieme ako artový, tak je to dosť ojedinelé pozitívum. Jemná kritika by sa mohla týkať určitého zaškatuľkovania postáv na jednej strane ako snobov, ktorí sú bez výnimky povrchní a na tej druhej ako jednoduchších ľudí, ktorí sú vykreslení ako citovo vyzretejší. Pokiaľ ale Allen chápe tak dobre smer vývoja medziľudských vzťahov v 21. storočí a má pritom pomaly 80, tak klobúk dole pred jeho vyhýbaním sa dobiedzajúcej senilite. Už sme ju u neho pár krát zažili.

Cat Ballou je dnes skôr takou netypickou westernovou raritou, na ktorú sa už nedá pozerať bez nadhľadu. Ak ju budete brať ako tú raritu, ktorá možno ešte fungovala v 80tych rokoch, tak sa môžete celkom priemerne pobaviť. Najma na Lee Marvinovi. Pokiaľ vám jeho kreácia nebude pripadať skôr trápna. Alebo si film pustite, ak ste veľkým fanúšikom Jane Fonda a nestačí vám si prezerať jej dobové fotky na nete a potrebujete ju vidieť v pohybe. Ako taká hodinku a pol trvajúca oddychovka to celkom ujde.

?....! Zaujímavá vizuálna štylizácia plná originálnych nápadov sprevádzaná viac menej tuctovým dejom. To je ale súčasť rafinovanej hry. Ak by presne takto film natočil Gondry, asi by sme boli mierne sklamaní, ale keďže sa jedná o malú snímku a jej nízkorozpočtovosť sa snaží režisér neustále zakrývať onou štylizáciou, budeme vo výsledku štedrejší. Dalo by sa povedať, že film by pri troche šťastia mohlo získať podobnú publicitu, ako The Artist, ale pokiaľ sa režisér dozvie, že je jeho film známy aj v strednej Európe a bol odvysielaný v našej tv, určite bude šťastím bez seba. Okrem evidentných narážok na slávne scifárne z dôb nedávnych aj tých najdávnejších, alebo na nemecký expresionizmus (atď), mi Anténa občas pripomenula svojou hravosťou aj filmy Jacquesa Tatiho a občas sa obtiera aj o vizuál španielskeho hororu.

Od prvých momentov filmu som sa po dlhom čase tešil, že dám konečne niečomu od srdca odpad. Totiž, že to bude od začiatku do konca tak neuveriteľne blbé a zároveň zábavné, že iné hodnotenie nebude pripadať do úvahy. Lenže po čase tá trápnosť už začala mierne nudiť a uvedomil som si, že Plan 9 prichádza s rovnakými myšlienkami, ako konkurenčné a omnoho vydarenejšie sci-fíčka. Len je to lacnejšie a podané oveľa naivnejšie. Pozerám ale, že vačšina užívateľov dáva odpad práve z dôvodu, z ktorého ja som sa mu vyhol. Toto je exemplárny príklad, na ktorom sa ukazujú rôzne kritériá hodnotenia filmov a stálo by to za širšiu diskusiu. V tomto filme je absolútne všetko zlé, ale nebudete mať hneď po jeho zhliadnutí chuť ísť zazvoniť susedovi, že ste videli niečo neuveriteľné a má si to ísť hneď pozrieť. Každopádne Plán 9 musí vidieť podľa môjho názoru každý vačší fanúšik filmu.

Paľo Bielik bol známy tým, že na prvom mieste bol uňho divák a tým pádom dbal zreteľ na všeobecnú zrozumiteľnosť. Kapitán Drabač je však ambiciózny film, ktorému predchádzalo isto poctivé štúdium situácie na slovenských frontoch a dedinách počas druhej svetovej vojny. Film obsahuje možno najkrutejšie zábery čo sa týka žánru v našich dejinách. Kapitán Drabač je síce nafúkanec, ale je to vojak, pevný ako skala. Pri niektorých jeho skutkoch a špeciálne pri prestrelke v krčme som si hovoril, že by som sa nečudoval, ak by niektoré jeho výrazy tváre a reč tela podchytili Charles Bronson a Clint Eastwood a zužitkovali ich v svojich slávnych westernoch. Dejovo príťažlivo zauzlené vďaka viacerým dôležitým postavám a historicky asi celkom presné. Dabač je celkovo dosť frajerský film.

Asi by si Mustangy zaslúžili objektívne plný počet. Je to dosť náročný film na sledovanie, kde je dej v poradí dôležitosti až za postavami. A že tie sú veľmi zaujímavo napísané. Každá má svoj charakter, svoju minulosť, ktorá nepôsobí vôbec tuctovo a najdôležitejšie mi pripadalo, že keď sa na týchto slávnych a krásnych hercov pozriete zblízka, vidíte už, že svoje najlepšie dni majú za sebou a evidentnú únavu. Skvele to korešponduje s ich postavami a ich charaktermi. Každý dialóg je dôležitý, častokrát ponúka zaujímavé myšlienky, je nad čím rozmýšľať a Houston si potrpí aj na detaily. Napríklad si všimnite, že Roslyn sa s Gayom zoznámi prostredníctvom psa, čo sa ukáže neskôr vzhľadom na ich postoje k životu ako veľmi jemná symbolika. Záverečná pasáž je skutočne strhujúca a okrem napínavosti ponúka Houston aj krásne zábery prírody. Pokiaľ teda dokážete spustiť oči z Marilyn.

Bohvie prečo sa Hitch rozhodol natočiť klasickú kostýmovú drámu podľa konvenčného scenára, snáď si chcel vyskúšať niečo nové, možno ho do filmu dotlačila Ingrid. Alebo sa iba k tomu len tak priplietol. Vďaka hercom ale film funguje, je relatívne uveriteľný a nezačne napriek dĺžke nudiť. Samozrejme režisérove autorstvo je na prvý pohľad potlačované, ide tu o postavy a ich vzťahy. Či si k nim nájde vzťah aj dnešný divák, dosť pochybujem, je to skôr film pre tých, ktorý chcú podrobne poznať majstrovu tvorbu a napríklad tým riskovať poznanie, že inokedy božská Ingrid tu až zas tak božsky nevyzerá (častokrát je pod parou). Čo sa týka veľkého sídla, osudovej ženy a tajomstva z minulosti, tak v tomto ohľade sa Hitchovi viac zadarilo v Rebecce. Ale inak určite "sehenswert..."