Anderton

Pokiaľ nie je nablízku žiadna sprcha, tak poteší aj hadica na polievanie.

Stará dobrá drsná gangsterská francúzska škola. Bohužiaľ mi pri jej x-tej variácii bolo minimálne polovicu filmu jedno, čo sa deje, prečo sa to deje, komu o čo ide, kto koho miluje a kto koho zabil. Corneau sa nám snaží vsugerovať, že starí a aj mladší gangsteri sú celkom fajn chlapíci, ktorí občas niekoho zastrelia, ale napriek tomu nám nebráni si k nim vypestovať počas trochu neprimerane dlhých 135 minútach pozitívny vzťah. To ide ľahšie, keď je jeden z policajtov vykreslený ako úplný blb a jeho šéf zakazuje podriadeným po gangstroch strieľať, pretože on vie o ich kóde cti svoje. Postupne sa príbeh vyvíja smerom k divákovi, dostáva srdce a vstupom malého dievčatka na scénu dostane aj posledných váhavcov. Prostredie filmu je šedivé, nevľúdne a ukazuje Francúzsko vo farbách, na aké nie sme z tamojšieho mainstreamu zvyknutí. Slušný film, ktorý môže nadchnúť, pre vačšinu však bude priemerný, ale vyložene nesklame vďaka hereckej elite nikoho.

Vo Fantómovi je všetko úplne zlé, čo je nakoniec dobré. Ak by totiž čo len jediná zložka filmu bola uspokojivá, tak by to nebola zábava a tvorcovia by sa tým hrali na nejakú profesionalitu. Možno si stupiditu scenára uvedomovali a natáčanie tak aj brali, alebo to mysleli vážne a mysleli si, že snáď tvoria začínajúcu úspešnú komiksovú sériu. Pokiaľ máte radi Indiana Jonesa, radšej sa tomuto filmu vyhnite. Pokiaľ máte slabosť pre mladú Catherine Zeta Jones, ktorá bola vtedy možno aj najkrajšia žena planéty, tak je to vlastne povinnosť. Pri raňajkách (v mojom prípade) s vypnutým mozgom pozerateľné.

Dokumentárnych filmov o zverstvách holokaustu je natočených nesmierne mnoho, ale asi v máloktorý sa snaží svojou formou nasledovať obsah a byť zaujímavý nielen podanými informáciami a archívnymi zábermi, ale aj režisérskou invenciou, ktorá má zmysel. Šulík našťastie patrí medzi dokumentaristov, ktorí sa so striedaním hovoriacich hláv a dobových záberov neuspokojí. Pokiaľ ste videli napríklad Noc a hmlu od Resnaisa, tak sa možno pozastavíte nad faktom, že jeho posolstvo je približne rovnaké, ako to Šulíkové o pol storočie neskôr. Čo si potom myslieť o pamati európskej spoločnosti, nechám na každom divákovi. Takéto dokumenty vznikajú pre neustále osviežovanie pamate, ktorá ako vieme, časom dôležité udalosti minulosti začína vidieť skreslene. V tom najhoršom prípade ich dokonca dokáže aj poprieť.

Strach a chvenie je posledný film, ktorý som videl v kine Charlies pred jeho rekonštrukciou. Bolo to rande na slepo cez nejakú zoznamku. Film sa mi veľmi páčil, z rande nič nebolo. Aspoň som videl dobrý film. Nemyslel som si však, že sa Sylvie Testup so svojim zovňajškom šedej myšky dokáže tak medzinárodne presadiť a som rád, že som sa mýlil. Taktiež som začal prehodnocovať moje vtedajšie tendencie ísť pracovať na čas do zahraničia.

Odvysielaním v televízii dostal konečne tento dokument praktický význam. Asi každého napadne, že pokiaľ sa naňho niekto rozhodne ísť do kina, tak informácie tu podané musí sprostredkovať cieľovému publiku. Ale okrem dôchodcov, ktorí náhodou tento film videli v televízii, je cieľovou skupinou aj celý právny systém českej, slovenskej a ako sme sa dozvedeli aj maďarskej republiky. Možno som čakal gro informácií najma cez skryté kamery, to najdôležitejšie sa však dozvedáme z voice overu a od oslovených odborníkov, respektíve dotknutých dôchodcov. Považujem to za miernu chybu tvorcov, tí ale museli pracovať s tým, čo získali a ťažko mohli vopred vymyslieť nejaký scenár. Šmejdi sú veľmi dôležití z právneho hľadiska, ktoré je v našich krajinách v tomto smere zdá sa veľmi rozporuplné a nejasné. Návštevníci prezentácií sú ukázaní bohužiaľ v naivnom svetle, takže nejeden divák si povie, že si za to môžu sami. Lenže pokiaľ sa jedná o závislosť, o to viac je celá záležitosť celospoločenským problémom, ktorý treba bezodkladne riešiť. Keď sme ho nepodchytili začiatkom 90tych rokov, tak s tým začnime aspoń 20 rokov po dvanástej. Na správne veci nie je nikdy neskoro.

Tri štvrtiny sa Veverička tvári ako jeden z najlepších a najnapínavejších trilerov 90tych rokov, aby v závere prišiel s klasickou vysvetlovačkou, ktorá všetko objasní tak nejak očakávane a neprinesie žiadne prekvapenie. To preto, že hlavná pointa musí napadnúť v priebehu filmu asi každého. Takže sa treba viac sústrediť na Medemov režijný štýl, prácu so symbolmi, na budovanie tajomna a napatia a na premýšľanie viac nad srdcom filmu, ako jeho relatívne priehľadnou logikou. V tom prípade môžete byť dokonca nadšení. Škoda, že sa Medemovi nepodarilo priniesť v závere nejaký poriadny prekvapivý zvrat, potom by som o jeho filme od zajtra rozprával každému, koho by som stretol. Ako som to pred nedávnom robil po zhliadnutí Diabolských žien. Videl som dávnejšie Sex a Luciu, takže nemám s čím aktuálne porovnávať, možno ale po viacerých jeho filmoch a zvyknutí si na jeho štýl uznám, že Veverička je premyslená skoro dokonale.

Keď som videl tento film niekedy dávno s mamou, išiel ju z neho trafiť šľak. Vôbec sa jej ako matke nečudujem. Ja som sa naňho dokázal aj dnes pozerať s odstupom, takže až tak depresívne na mňa nepôsobil. Herz rozpráva príbeh o strate jedinej dcéry mladého manželského páru viac pomocou obrazu a hudby, ako prostredníctvom hercov a ich dialógov. To bude asi aj dôvodom tak rôznorodého hodnotenia, smrť v rodine predsa prináša výlevy zúfalstva a hercom životné úlohy. O ich pocitoch sa ale dozvedáme práve filmovou rečou a ich mimikou. Neviem, či je to ten najsprávnejší prístup, každopádne je to niečo iné a zaujímavé svojou symbolikou samoty. Deň pre moju lásku charakterizuje najma melancholická atmosféra a to aj v zobrazení tých šťastnejších dní mladého páru. 70%.

Natalie vyzerá úžasne s kudrlinkami, s rovnými vlasmi, aj s copom. To je podstatné. Okrem toho je tam aj solídny príbeh, ktorý pôsobí celkom realisticky, až na to klasické predčasne mentálne vyspelé decko a koniec, ktorý sa snaží všetko narýchlo usporiadať na pravú mieru. Slušná dráma s dobrými hereckými výkonmi, ktorá je z nejakého mne záhadného dôvodu absolútne neznáma a o slovenskom kine si mohla nechať iba zdať. Možno vďaka spomienke na neustále na plátne prítomnej Natálii neskôr pridám jednu hviezdu. Čo viac si vlastne môžeme od filmu s ňou priať, ako sa nonstop na ňu pozerať. 70%.

Veľmi divácky príťažlivý film sa podarilo vytvoriť scenáristovi Vichtovi a režisérovi Solanovi. Dramaticky vďačné prostredie lágra, napínavé boxerské súboje s tým záverečným pred publikom, napatie a zvláštny vzťah medzi Komínkom a Herr komandantom, dilema hlavného hrdinu. Len škoda, že nemeckí pohlavári sú ukazovaní ako jednorozmerné figúrky, rozmýšlať sa dá iba nad určitým športovým charakterom Krafta, ktorý je ale minimálny a v závere úplne popretý. Je to v záujme diváckej príťažlivosti, čo chápem, 102 minút je tak napínavých od začiatku do konca. Boj dobra so zlom je predsa základ filmového rozprávania všeobecne. Z Kruga ide strach, pôsobí trochu primitívne a chlapsky zároveň. Kvietik zase chlapsky a spravodlivo. Možno by som privítal iný koniec, film by tak bol vo výsledku aj o športovom duchu a istej forme podivného priateľstva, takto je hlavne o dileme hlavného hrdinu. Hodnotenie by však bolo rovnaké.