Anderton

Almodovar a práca s gýčom sú synonymá, ale v Čiernych rúchach, mám pocit, zašiel v tomto smere Španiel možno najďalej. Jeptiška šľahajúca si herák, ďalšia chovajúca tigra, tretia píšuca gýčové romány z kláštora, pričom režisér prostredníctvom svojej postavy hovorí, že práve tie sú najzáživnejšie. Pritom film ani neoplýva nejakou prehnanou farebnosťou, je vizuálne pomerne striedmy, o to viac prekvapia, či skôr šokujú spomínané obrazy. Ženy medzi sebou neustále klábosia, nie je tu ani sekunda ticha, pričom je to prekvapivo tentokrát aj pre nás chlapov veľmi záživné a dokonca aj poučné. Vážne.

Film tak malý, až je malý až príliš. Je obdivuhodné natočiť príbeh, v ktorom nie je schopný nikto z 800 obyvateľov malého mestečka sa zamyslieť nad tým, že nikto nikdy nevidí jeden pár, žijúci v jednom dome, spolu. Napriek tomu sa nad týmto faktom asi každý divák pozastaví. Bill Pullman si tu odohraje myslím že tak dve malé cameá, Josh Lucas asi tri, to Lander mohol kľudne ušetriť a dať tam na ich miesto hocikoho. Zaujímalo by ma, či pomenovanie jednej postavy menom Glenda je vtipným odkazom na Eda Wooda, asi áno.

Už sa teším, kedy mi bude tiahnuť na päťdesiatku a budem konečne v takej superforme ako Frank. Asi sa vekom stávajú kosti viac gumové a výrazne sa k tomu znižuje prah bolesti. Ale to len tak na okraj, podobné veci mi v podobných francúzskych akčných béčkach, ktorých sú tony, nijak zvlášť neprekážajú. Film ale dostane šťavu a výrazne sa zvyšuje napätie až od únosu istej mladej slečny niekedy v dvoch tretinách deja, ak by som dovtedy prepol kanál v telke, asi by som už nemal chuť si Nebezpečnú korisť niekedy dopozerať.

Oficiálny text distribútora znie omnoho komplikovanejšie, ako sa nakoniec ukáže tento popis v praxi. Začína to ako slávny Útek v reťaziach, ale pokračuje to skôr ako čisté akčné heist a čiastočne aj romantické dobrodružstvo. V tom prvom prípade ide všetko akosi príliš hladko a v tom druhom je potenciálny milostný trojuholník nedostatočne rozvinutý, čo je celkom škoda. Ale ono je to nakoniec skôr o tom kamarátstve, že. Príjemná nostalgická jednohubka, my čo sme zažili klasické francúzske trilery ešte v 80. rokoch na tv obrazovkách, sme si zase príjemne zaspomínali. 70%

Niektorí majú smolu, že im tam ostalo iba ticho a sneh a niektorí sú šťastní, že tam majú ticho a sneh. Tí prví sa s tým zmieriť nedokážu a odnášajú to tí druhí. Začína to ako detektívka, ale po čase zistíme, že sledovanie stôp ani nevnímame a že nás zaujímajú viac osudy jednotlivých postáv. Takto nás ale vedome vedie scenár a ten ešte prináša paralely medzi ľuďmi v divočine a samotnou divočinou a jej pravidlami. Smutné potom je, že ľudia ako jediní v živočíšnej ríši, uvedomujúci si vlastnú vinu a vlastniaci svedomie, si ich už uvedomiť ani nedokážu.

Film reflektujúci prelínanie skutočnosti s obrazom v televízii a zároveň odkazujúci na slávnu scénu z Chaplinovho diktátora. Taká malá experimentálna jednohubka.

Jeden z najvtipnejších, najoriginálnejších a zároveň myšlienkovo bohatých a zároveň najvtipnejších experimentálnych filmov všetkých čias, oscar absolútne zaslúžený. Divák sa zameria na jednu postavu, zacyklí sa v jej sledovaní, potom sa zrazu uvdomí a začne sledovať ďalšiu, aby zistil, že na scéne je tých dejov omnoho viac, ale stále je čas sledovať všetko a všetkých a nakoniec sa možno vrátiť aj k pôvodnému obrazu. Rybczynski reaguje na rôzne sociálne neduhy socializmu a vtip vidím aj v tom, že tieto životné stereotypy pripomínajú skôr rytmické kvapkanie z kohútika ako elegantné tango.

Naskytá sa otázka, ako toto majster experimentálneho filmu dokázal tak vierohodne nakrútiť a mne to zostáva utajené ako kúzlo šikovného kúzelníka, ktoré vlastne ani nechcem vedieť. V telke bežia správy prevažne z blízkeho východu, v pohári sa otáča hore hlavou nejaká tekutina, asi teda víno a v klietke robí premety papagáj. Áno, moderátor nás "opíja" v nekonečnom bludnom kruhu informáciami ako vtáky v klietke.

Rybczynski sa ocitá v modernom (teda aspoň v 80. rokoch) americkom televíznom štúdiu a pripraví pre skupinku ľudí jeden zaujímavý experiment. Tí sa zrazu ocitajú na scéne odeského schodiska a jednej z najslávnejších scén svetovej kinematografie. Návštevníci, či dobrovoľníci prechádzajú medzi postavami z filmu, uhýbajú a komentár režiséra je možno až príliš otravný. Ten opäť skúma médium filmu, porovnáva konzum s umením a reaguje na otvorenejšie vzťahy medzi východom a západom po "prepuknutí" perestrojky.

Devať okienok, deväť akcií a divák nevie, kam sa skôr pozireť. Na chvíľu sa zasekne pri jednom okienku, potom sa spamätá a prejde k ďalšiemu a zisťuje, že túto originálnu mozaiku na prvý krát elú zachytiť nedokáže. Napriek tomu sa kráľovsky baví. Rybczynsky nakrúcal na viacerých miestach, pričom výsledok pôsobí dojmom jedného miesta a jedného času.