Anderton

Film s tromi, či skôr štyrmi hlavnými postavami a s jednou ženskou protagonistkou čisto ako kozmetickým doplnkom. Dvaja ostrieľaní životnými skúsenosťami, tretí horkokrvný mladík. Inak klasický hrejivý čistý Hollywood, čiže berte, alebo nechajte byť. Postavy sa musia dostať zo dna vrchol, potom naň opäť padnúť a zase sa vschopiť a nakoniec zvíťaziť najmä sami nad sebou. Dostihové preteky pôsobia akoby v minulosti boli na úrovni majstrovstiev sveta vo futbale. Toto nie sú výčitky, to je popis toho, čo chceli tvorcovia publiku dodať a čo sa im presne podľa ich predstáv aj podarilo.

De Sica v na prvý pohľad komerčnejšom ladení ako niektoré jeho vážnejšie neorealistické diela. Lenže je otázne, či vôbec pri zobrazovaní svojskej talianskej nátury niečo ako rozdelenie na diváckosť a umeleckosť je vôbec potrebné či možné. Taliani sú proste Italové a hotovo a Sophia s Marcellom sú ich vlajkonosičmi. Ten druhý predstavuje určitú podpapučovitosť takzvaného talianskeho macha v troch odlišných polohách, pričom sa mu asi ani nikto z nás nebude čudovať.

Dvojapolhodinová dialógová historická kostýmna dráma musí stáť najmä na hereckých výkonoch a dialógoch, ktoré postavy vypúšťajú z úst. Našťastie je scenár napísaný precízne, až majstrovsky a herci tiež nemohli byť vybratí lepšie. Burton je samozrejme jasný, jemu stačí sa iba objaviť na plátne a pod jeho pohľadom by sme išli pod šibenicu bez slov. Prekvapila Bujold, ale tá ma už príjemne prekvapila viac krát, je to pani herečka. Dĺžka je síce úmerná látke, predsa len ale film nedokázal udržať u mňa po celý čas stopercentnú pozornosť.

V podstate voči filmu samému o sebe nič nemám, len keby som to už takmer totožne nevidel viackrát predtým. Čakal som predsa len nejakú tú dejovú inováciu, možno v zmysle Michalkových 12, ale ako sám zisťujem, tak sú stále ľudia, ktorí nepoznajú buď predlohu, alebo skoršie adaptácie. Tí môžu byť nadšení rovnako ako hard core fanúšikovia Agáty, ktorí sú radi za každý príspevok do bohatej listiny filmových a televíznych adaptácií Poirotových príbehov.

Zo scény v metre by sa "zatočila, či skôr otočila hlava" aj legendárnej roztomilej Regan.

Keď ste šéfom veľkej firmy, ľahko nadobudnete dojem, že máte nad všetkým a všetkými moc a že pozícia vašej manželky je status quo domácej puťky. Lenže čo ak vás stretne profesionálne a zdravotné nešťastie? K slovu sa dostanú zrazu tí, ktorí na svoju chvíľu čakali až priveľmi dlho, na čele s manželkou. Príjemné a precízne štylizované Ozonovo retro, ktoré odkazuje na zlatú dobu francúzskej komédie, pričom som z neho cítil, že tieto časy sú už bohužiaľ skutočne preč. Príbeh sa ale nevyvíja úplne najpredvídateľnejšie, čo je určite plus, ale predsa len kombinácia Depardieu, Denevue a Ozon znie ako recept na najlešpí francúzsky film roka a nie len na príjemne strávený večer pred telkou.

Skúšal som to porovnať s našimi firemnými večierkami, ale porovnávať neporovnateľné sa nedá. Ale snáď aspoň prispejem zopár šikovnými nápadmi a možno sa aj ujmú.

Rian Johnson pečlivo nasleduje Abramsovu líniu a presne chápe zámer štúdia a všetkých, čo za SW stoja, ako má vyzerať nová trilógia. Má mať srdce, nemá pôsobiť vyumelkovane ako prehliadka súčasných trikových možností a má ctiť originálnu trilógiu, pričom akceptuje aj prvé tri epizódy ako pevnú súčasť vytvoreného sveta. Poslední Jediovia sa rozbiehajú asi trochu pomalšie, respektíve v stredných pasážach sa rozbehnúť nedokážu vôbec, aby nám všetko vynahradilo finále. Spätne tak ale potom celý film pôsobí premyslene a vlastne som po jeho dopozeraní hneď dostal chuť ho vidieť znova a urobiť si lepší prehľad v udalostiach, ktoré som pre chvíľou videl.

Asi presne takýto typ filmu som potreboval v predvianočnom čase vidieť v kine. Myslím to samozrejme neironicky. Možno ma potešil viac, ako ma poteší x-tý výlet do inej galaxie. Ďalšia variácia o Popoluške, tentokrát ale pre divákov a s postavami vyššieho veku, čo je ale príjemná inovácia, žiadne odhováranie od návštevy kina. Intertextuálne sa odkazuje cez obraz poslednej večere na Keitelovho Judáša z minulosti (teda aspoň si tak myslím), ako sa aj pred Rossy de Palmou hovorí o Almodovarovi. Kúzlo film má, skutočne silný zážitok ale neprináša. Iba príjemný a inteligentný, čo ale nie je vôbec málo.

Film pre tých, ktorým sa buď nechce do divadla, alebo by aj chceli, ale túto hru zrovna nikde nehrajú. Takže inými slovami treba vidieť filmovú adaptáciu, pretože asi len tak na divadelné predstavenie Uja Váňu vo vašom meste nenarazíte. V podstate veľmi podobné, ako Mechanické piano alebo Tri sestry, ale možno o niečo viac zamerané na atmosféru. Do temnejších farieb ladené zábery domu pripomenú staré fotografie, ktoré si postavy vo filme prehliadajú. Občas je Končalovskij aj vtipný, občas cynicky krutý, proste ako Čechov, čiže túto adaptáciu môžeme nazvať vernou.