Anderton

Druhý diel Fallout vyzerá ako talianske sci-fi béčko z osemdesiatok. Čo je samozrejme veľký kompliment.

Z nejakého dôvodu som od Civil War čakal niečo mierne odlišné, avšak výsledok rozhodne nie je sklamaním. Dramaturgicky film trochu pripomína Vojnu svetov, ale pochopiteľne s iným protivníkom, respektíve s inými protivníkmi. Garland spomínal v jednom rozhovore, že tento príbeh zasadil do USA kvôli tomu, že divák sa s ním najlepšie stotožní v každom kúte sveta, keďže USA je najviac sledovanou krajinou sveta. A výborne urobil, napriek brutálnym scénam a záberom pôsobiacim dokumentárnym dojmom cítiť vo filme aj určitú mieru cynizmu. Za ten si môžu samozrejme Američania sami vďaka extrémnej polarizácii spoločnosti. Niežeby inde bola citeľne slabšia, ale tu sme zase pri tej efektivite zasadiť dej do USA. Záverečný záber všetko skvele zaklincoval.

Sympatický pokus o tunajší psychologický horor, avšak keď Bebjak dramaturgicky zvládol ten čistokrvný (Zlo), tak sa aj Smršť dala lepšie zvládnuť. Dve hodiny sa občas celkom vlečú, Bebjak sa bojí nakrútiť skutočne strašidelnú scénu a keď už sa zdá že príde, tak nasleduje strih. Ale zbytočné (zvukové) ľakačky nechýbajú. Podobnú pointu sme už vo svetovej kinematografii videli neraz, osobne som rád, že sa ocitla aj v našej, i keď väčšina divákov si môže povedať, že lepšie by fungovala v deväťdesiatkách alebo ešte aj v nultých rokoch. Čo ma vedie k záveru, že viac než Shining pripomína Smršť niektoré iné známe filmy, ktoré ale tým pádom nemôžem spomenúť.

Predlohu nepoznám, ani som ju nehral a ani nebudem. Čo by samozrejme so zážitkom zo seriálu nemalo mať nič spoločné. Nový futuristický fikčný svet predstavuje Nolan celkom prehľadne, ale tých informácií v expozícii mohlo byť ešte viac. Je to celkom chytľavé, avšak zatiaľ nie natoľko, aby ma to upútalo viac než napríklad podobné Silo.

Udalosť je kvalitne napísaný, kvalitne zrežírovaný a kvalitne zahraný film, ktorý má podľa mňa jedinú výraznejšiu slabinu, že nebol nakrútený v šesťdesiatych rokoch. Neviem, ako je to po právnej stránke vo Francúzsku s potratmi, možno je Udalosť podobne aktuálna aj dnes, minimálne v krajinách, kde si s týmto nábožensko-filozoficko-morálnym a možno aj politickým problémom nevedia rady dodnes. Ak by som už podobných filmov nevidel viacero, vrátane francúzskej kinematografie, a preto ma Udalosť v ničom špeciálne neprekvapila, nemal by som problém s vyšším hodnotením. 70%

Blízkovýchodná verzia Sedem, avšak inšpirovaná skutočnými udalosťami. A mnohým veciam sa dá veľmi ľahko uveriť, ako napríklad reakcia verejnosti na činy sériového vraha a aj reakcia rodiny. Ťažko povedať, čo presne robila polícia, film síce jej činnosť priamo nekomentuje, ale implicitne z deja vyplýva, že sa prípadom priveľmi nezaoberala. Scenár zahŕňa aj postoje niekoľkých mužov voči hlavnej hrdinke, čo len dopomáha k celkovému obrazu toho, o čom film chce byť, nechcem priamo tvrdiť, že ide aj o objektívny pohľad na Irán. Niektoré veci sú totiž všade rovnaké (prostitúcia, drogy, šovinizmus) a preto je aj Svätý pavúk tak globálne zrozumiteľný. Niektoré veci sú v Iráne samozrejme diametrálne odlišné, stále však ide o divácky pomerne príťažlivú kriminálku.

Wes Anderson poteší kompozíciami snáď každého jedného záberu a sledovať Asteroid City z tohto hľadiska je čistý pôžitok. Z hľadiska deja a postáv však takýmto spôsobom Anderson ešte publikum nešokoval. Množstvo postáv tentokrát nevytvára koherentnú mozaiku zaujímavých postavičiek, pretože tie nedostanú toľko priestoru, aby si ich diváctvo malo šancu obľúbiť. Ústredná zápletka je veľmi príťažlivá, preto prekvapí, že nie je takmer vôbec rozpracovaná a ani uspokojivo doriešená. Že je mimozemšťan metafora, to už vieme od daného atómového veku, avšak mohla by byť metaforou aj tu, i keď Jeff Goldblum nám to vysvetlí tým spôsobom, že metaforu pre svoju postavu ešte nevymyslel. Je to takmer tak meta ako u Kaufmana, avšak Anderson nie je Kaufman ale Anderson, tak by bolo lepšie pri tom aj zostať. Druhé pozretie je pre lepšie pochopenie zrejme nevyhnutné, takže nevylučujem ani následné zvýšenie hodnotenia.

Michael Ritchie nakrútil v roku 1972 aj výborného Kandidáta a akoby sa naňho sústredil o niečo viac ako na Prime Cut. Čo neznamená, že by bola réžia odfláknutá, to ani náhodou, viď obe scény v poliach. Prím hrajú obaja hlavní herci, Marvin vo svojej klasickej úlohe mlčanlivého sympaťáka na hrane zákona a Hackman zase neklasicky veľmi nepríjemného a atypického záporáka. Takto sme vidiek v americkom filme asi ešte dovtedy nevideli, kadejaké kšefty redneckov a kovbojov neprekvapia, ale obchod s drogami a bielym mäsom už áno. Akoby tu chýbalo zopár scén, Postava Sissy Spacek stačí k očiste od drog jedna večera a Marvinov úsmev a aj cesta k výbornému finále v stodole mohla byť lepšie vydláždená.

Film je síce nakrútený podľa literárnej predlohy, avšak výsledok pôsobí ako x-tá variácia na Votrelca a Votrelcov. A treba pridať aj to, že ide o jednu z najvydarenejších napodobenín, či už zámerných, alebo nie. Viac tu ide o atmosféru, ktorá sa vážne vydarila a stupňovanie napätia (druhá polovica je podstatne lepšia ako prvá), než o filozofovanie nad zapojením ľudstva do evolúcie, o ktoré sa scenár opiera len aby sa nepovedalo, že ide o béčko. Ale ono sa to povedalo a hovorí a osobne mi to vôbec neprekáža. Mimic je typ filmu, ktorý má spád a je vo svojom žánri zábavný, takže nie je problém sa k nemu po čase, v rámci správnej nálady, vrátiť. 70%

Glazer spoločne so svojím kameramanom vytvoril niekoľko pôsobivých obrazových kompozícií, pričom záber na sprchu v záhrade, ktorá sa týči nad komínom za plotom a ešte ho oblúkom takpovediac objíma, je dosť možno najlepšia obrazová metafora v histórii kinematografie o holokauste. Ďalej však už nič podobne dokonalé nezaznamenáme, blížia sa k tomu snáď len detaily kvetín v istej sugestívnej scéne a motív závesov ako interiérového prvku dávajúceho nám možnosť obrazne aj doslovne zastrieť pohľad na realitu vonku. Zóna záujmu najviac zaujme absolútnou absenciou sentimentu, ale aj dejového oblúku, čo osobne považujem v prvom prípade za výrazné plus, v tom druhom za nič, čo by malo narúšať umelecký zážitok. Každopádne ústredný nápad s kontrastom nevideného na jednej a videného na druhej strane s využitím zvukových efektov neznie ako niečo, čo dokáže vyplniť celovečernú stopáž. I keď si uvedomujem, že táto výčitka je čisto subjektívna a Glazer ju zrejme v záujme narušenia monotónnosti v poslednej štvrtine aj opúšťa. Či ide aj o umelecké prirovnanie k nezáujmu väčšiny západného sveta k neustálym "malým" vojnovým konfliktom v súčasnosti v krajinách "mimo nášho priameho záujmu", je asi bez Glazerovho komentára nedokázateľné.