Anderton

Saw X ponúka zopár milých prekvapení, ktoré sériu oživili. Návrat Jigsawa v plnej paráde, prvú polhodinu ako z úplne inej série, výbornú protihráčku a nečakaný obrat v... druhom bode obratu. Avšak Saw muselo vždy silou mocou prinášať záverečné zvraty a tak jeden solídny a logický neskôr nasleduje zase prekvapenie, ktoré príliš logiku nedáva, ale možno som to do bodky nepochopil. Skrátka mi to prišlo ako veľké riziko. Prečo ale film skončí tesne pred tým, na čo celý čas čakáme, je ešte väčšie prekvapenie. Tak teraz vážne už len letieť do vesmíru a potom crossovery s Jasonom, inak to nevidím. Alebo súboj s Dominicom Torrettom.

Bergman, Ullman a von Sydow po roku opäť na ostrove a opäť vo vojnovom stave, i keď teraz už len obrazne. Boj so svojim vnútrom (a mindrákmi ľudí z Andreasovho okolia) ale nie je o nič ľahší. V Náruživosti mi pripadalo všetko presne na svojom mieste, či už obsahovo alebo po štylistickej stránke a samozrejme aj hereckej. "Dokumentárne" vsuvky sú geniálnym ozvláštnením, za prvé si nespomínam, že by som niečo podobné niekde inde videl a za druhé tak lepšie pochopíte postavám. A vzhľadom na získané informácie môžete ešte lepšie posudzovať aj výkony všetkých štyroch postáv.

Bohdan Sláma kedysi v jednom interview povedal, že v mladosti zistil, že "televízní inscenace je píčovina". Pochopiteľne komentoval tie československé, ktoré videl v televízii. Bergman pristupuje aj k lacnejšiemu formátu s absolútnou precíznosťou, i keď ani Nykvist pri svojom majstrovstve nedokáže okúzliť v tak obmedzených priestoroch, kde chýba pomaly aj nábytok. Ide o veľmi svojrázne, absurdné dielo odohrávajúce sa nevieme kde a nevieme kedy, v čom tkvie ako jeho nadčasovosť, tak toto rozhodnutie dodáva filmu určitú príťažlivú mystiku. Film môžete vnímať ako polemiku nad umením, ale môžete sa pokojne sústrediť iba na netradičný milostný trojuholník. Postavy sú husto nesympatické, len aby bolo vo veci jasno.

Pokiaľ chcete vidieť Aliciu Vikander a Billa Skarsgarda v ich predhviezdych časoch a ešte dokonca spolu, lepšiu možnosť ako Korunovačné klenoty nemáte. A je to príjemné pozeranie, avšak s patričnou dávkou tragických udalostí. Až je prekvapivé, nakoľko "bitter feel good" môže pôsobiť film s toľkými mŕtvymi a trápením. Bohužiaľ niektoré dramaturgické rozhodnutia pôsobia rozpačito. Oba vyšetrované zločiny sú síce opradené tajomnou mystikou, avšak ako sa všetko odohralo, na to príde divák sám aj bez dlhého premýšľania. Subjektívny čas filmu je rozhodne dlhší než dve hodiny, ale ak vás pobyt v tomto prostredí a medzi týmito postavami bude baviť, môžete to považovať za klad. 70%

Bergman už zrejme tesne po tridsiatke vedel, o čom píše scenár a ako takýto príbeh nakrúti. Príbeh jedného manželstva s radosťami a strasťami, aké ponúka od nepamäti a aj do konca vekov ponúkať bude. V jeden sekvencii sledujeme šťastný pár oddychujúci s deťmi na lúke a filozofujúci nad tým, či je vôbec také šťastie zaslúžené, aby sme v tej nasledujúcej sledovali rozhovor o mužovej mileneckej afére a tušili, kam to speje. Rozhodne si tu nečítajte obsah a nechajte sa prekvapiť a prežite aj záverečnú katarziu pri deviatej symfónii naplno.

Pri takomto nápade sa scenár snáď píše aj sám a režírovať sa to musí tiež veľmi od ruky. Ešte keď máte k dispozícii Costera-Waldaua a Lie Kaasa, ale aj obe ženské predstaviteľky. Možno by sa dala zápletke vyčítať určitá nepravdepodobnosť počiatočnej náhody, avšak pokiaľ na nej stojí celý konflikt a ten po celý čas perfektne funguje, prečo nie. Takže nakoniec jediná výčitka smeruje k tomu, že pri toľkých emóciách, zvratoch a hutnom deji by mohol mať film pokojne o dvadsať minút viac. Žiaden priestor napríklad nedostali Andreasovi rodičia.

Aj na Bergmana ide o pomerne ťažký artový kúsok a to je čo povedať. Napriek tomu je prekvapivo divácky veľmi vďačný, čomu napomáha aj Fischerova kamera, niekedy klasicky historická, inokedy hororovo expresionistická, predovšetkým v dych berúcom závere. Tvár kladie mnoho otázok, viera, veda, mysticizmus a fluidné rozdiely medzi nimi, s čím súvisí aj téma hlavná, a to klamstvo, čiže činnosť, ktorú vo svojich životoch praktikujeme najčastejšie. O tom, že svojmu okoliu predstavujeme viacero tvárí/masiek podľa toho, ktorá sa nám práve hodí, netreba príliš dlho diskutovať. A riešia sa aj milostné vzťahy, to by inak nebol Bergman.

Film z osemdesiatok, ktorý má snahu vyzerať ako by bol v osemdesiatkách aj nakrútený a skvele sa mu to aj darí. Ide skôr o pomalší art reznutý melodrámou, kde je všetko zobrazené skôr len v náznakoch, avšak katarziu, ani silnejšie emócie neponúka. Najviac si z filmu mnohí odnesú síce spomienku na kvalitný výkon Alicii Vikander, ale s veľmi divnou ofinkou, ktorá jej podľa mňa nesedí a tak ma po celý čas vyrušovala. Napínavú detektívku rozhodne nečakajte, pričom film to na začiatku do istej miery sľubuje. To nie je výčitka, len fakt.

Sympatické obsadenie celej rodinky aj objektu záujmu juniora a perfektná chémia medzi všetkými, fungujúce hlášky, zaujímavý prípad upomínajúci na istý aspekt následkov invázie do Afganistanu, o ktorom sa nahlas nehovorí, priemerná akcia a priemerné finále. Neprestrieľné autá a stoly v reštauráciách beriem ako vizuálny fór, nie ako klišé. Bohužiaľ film kruto prepadol, asi išiel do kín spoločne s nejakými MCU/DCU/SW. Ak by nebol Shaft len fikčná postava, došiel by tú všetkú zberbu do kín vystrieľať.

Film sa volá Kuky se vrací, ale Kuky väčšinu stopáže rieši problémy svojich nových známych. To by mi až tak nevadilo, ako mi nesadli hlasy hercov k svojim postavám. To sa týka predovšetkým ústredného dua, hlasy oboch Svěrákovcov mi skrátka po celý čas kazili zážitok, pretože k vizáži bábok som si predstavoval úplne iné audio. Scény v lese mi pripomenuli napríklad Temný kryštál, akonáhle sa ale ocitáme na poli a vidíme dedinu, atmosféra je rázom fuč. Ide o veľmi subjektívne výhrady, tá objektívnejšia sa môže týkať polemiky nad kým, kto je skutočnou cieľovou diváckou skupinou.