classic

Naprosto legendárny, situačný, či povedzme aj klasickým spôsobom vyladený, komediálny seriál, vyvolaným na čiernobiely negatív so začiatkom v roku 1964, a k tomu majúci i rovných 64 epizód, zavítal konkrétne v druhej z nich do rodinného osídlia okolo syna Pugsleyho Addamsa, ktorý sa snažil byť tentoraz úplne "normálnym" chlapcom, čo sa vskutku vymykávalo doterajším zásadám pôsobiť čo najviac zvláštnym spôsobom, tým pádom totálne omráčení rodičia rýchlo povolávali na pomoc i rady osvedčeného psychológa... pána Blacka! • Síce to ešte nebolo na maximálne hodnotenie, no už neboli od toho príliš extra vzdialenými. • „A čo keby sme si všetci obľúbili to š t e ň a”, znenazdajky vyhlásil strýko Fester → v podstate si mal pravdu, priateľu, pretože si začínam čoraz viac obľubovať i Tvojich rodinných príslušníkov okolo Teba samého.

V zoznamovacej epizóde som si pripadal, ako keby som sa pohyboval akýmsi púťovým vláčikom naprieč strašidelným miestom plnom všelijakých atrakcií v podobe sídla rodiny Addamsovcov, kam v podstate priamo zavítal školský inšpektor, aby preskúmal, prečo vlastne súrodenci Wednesday a Pugsley Addamsovci stále ešte nenavštevujú povinnú školskú dochádzku, keď už na to majú svoj stanovený vek, resp. spoznávam určité povahové vlastnosti zúčastnených ústredných protagonistov: manželský pár Morticia a Gomez, vrátane i strýka Festera a starej mamy, s ktorými by som mal teda jednoznačne počítať i do nasledujúcich epizód, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o majordómusovi Lurchovi + Ruke [Veci]; prichádza klasické spodobnenie bohatej dávky čierneho humoru, na ktorý akonáhle pristúpite, tak sa budete cítiť podobne ako ja, kapor vo vode. • Prvá epizóda kráčala v úplne štandardnom móde, netlačila príliš na pílu, aby si totiž nevyčerpala všetky tromfy hneď z kraja.

„Bodaj by vám ten jazyčisko pokrútilo!” • Atypické spracovanie animovanej látky [aspoň na môj vkus, určite], ktorá oplývala charakteristickými rysmi hraného, celovečerného filmu, na jednotlivé plátno nanášajúca sa pomocou náročnej techniky olejomaľby, a k tomu i zvyčajným spôsobom kráčajúca vo folklórnej tradícii, tak to sa azda bezprostredne vzťahovalo na túto krásnu vizuálnu „omaľovánku” v podobe Sedliakov, ktorých by som zrovna asi neodporúčal "vymaľovávať" neplnoletým divákom... a to teda najmä kvôli lepšiemu pochopeniu danej dejovej výstavby, ale aj pre celkom iné náležitosti; vzniká akýsi „milostný trojuholník” → Jagna - Antek - Maciej s čoraz prudkejšou líniou udalostí, vrátane i nemenej komplikovaných vzťahov, nedávajúcou si servítky pred ústa. • Skrátka, zaobstaral som si potrebné, farbičkové náčinie, aby som následne mohol vyfarbiť dané prostredia v samotnej nadväznosti na prichádzajúce/odchádzajúce postavy, kedy väčšina z nich sa postupne ale riadne "odfarbila," čo sú vlastne zač, a čo vskutku nebolo na celkový pohľad ani príliš príjemné zistenie ← na mysli mám úplne záverečnú sekvenciu s familiárne už zainteresovanou Jagušou, ktorá si prechádzala mimoriadne ťažkým, životným obdobím, lebo každý zdravý chlap sa jej chcel dostať do nohavičiek, pričom niektorým z nich sa to i podarilo, čo predstavovalo pre drvivú väčšinu tohto obecného obyvateľstva akúsi zášť, predovšetkým zo strany závistlivých žien. • Autorská manželská dvojica: Dorota Kobielová, aka DK Welchmanová & Hugh Welchman, ma naprosto a rýchlo vytrhli z aktuálnej letargickej nálady, pretože mi priamo, ako na tanier, naservírovali tak dynamické prevedené animované scény, že by som si ich, ako celok, vedel rovnako predstaviť i v hranej forme, tak ako uvádzam na začiatku, nakoľko sa tento titul zvyčajne tak tváril, ako by bol kombináciou dvoch filmových techník: animácia a kinematografický film. • Pre zaujímavosť ešte uvediem, že jeden z producentov titulu, bol i britský kameraman amerického pôvodu - Sean Bobbitt, ktorý toto umelecky koncipované dielo, obdaril kvalitnou výtvarnou stránkou, bez ktorej by sa to rozhodne nezaobišlo + hudobná vložka dotvárala fascinujúci akustický zážitok, a to ani nehovoriac o ústrednej predstaviteľke v podaní Kamily Urzędowskej, vtedy sa zase jednalo o oveľa vzrušujúcejší pôžitok, než by som si vôbec sprvoti pripustil. • A poľská [filmová] zábava neustále graduje a...

„4 januára 1969 prof. Jan Moll, ako prvý v Poľsku, uskutočnil transplantáciu srdca. Pacient zomrel na operačnom stole.” • Mimoriadne ambiciózny, poľský kardiochirurg Zbigniew Eugeniusz Religa [priam excelentný herecký prejav zo strany tohto dlháňa, Tomasza Kota], sa práve teraz vari túto "situáciu" pokúšal konečne zmeniť i k oveľa priaznivejšej prognóze, než tomu bolo v podstate naposledy, a to teda konkrétne v biograficky ladenom titule od Łukasza Palkowskiho, osadeného do nemocničného retro prostredia v meste Zabrze, trajektóriou asi 20 km východným smerom od Katowic, a situovaného v druhej polovici 80. rokov minulého storočia. • Opäť som si prišiel na svoje, keďže sa tento autor zase venoval reálnemu predobrazu → reálnym skutočnostiam; a vôbec Poliaci sú v tom absolútni machri v zmysle toho poznatku, že buď sa venujú pozitívnym, alebo negatívnym povahovým vlastnostiam, resp. témam, stále sa jedná o nadštandardne vyhotovené výsledky, lebo čo titul, to zvyčajne takmer úplná spokojnosť. • V tomto prípade som sa vskutku zdržiaval nielen iba v novootvorenej kardiochirurgickej klinike s príslušnými operačnými zákrokmi, ktoré sa nie vždy vydarili i na plných 100 %, ale zároveň som taktiež vyrážal s týmto výbušným protagonistom aj do exteriérov, kde sa rovnako odohrávali hodne zaujímavé veci; v pomerne dosť kvalitnom spracovaní, ktoré stálo a padalo výhradne len na ústrednom "zhrbenom" predstaviteľovi, ktorý tomu vtisol punc autenticity ← zrejme neustále majú z koho a z čoho čerpať, preto sa tak rýchlo hneď nevyčerpajú, presne naopak; bodaj by ma zasypávali podobným spôsobom štruktúrovanými príbehmi, pretože im to akosi ustavične vychádza na jednotku s *, a v tom sa skrýva nevídaný potenciál - prinášať skutočné príbehy vnímavo naklonenému divákovi, ktorý to následne dokáže i plne doceniť. • Poľskú kinematografiu považujem vedľa: francúzskej, talianskej a japonskej, ako vôbec ŠTVRTÚ najlepšiu v rámci svetových parametrov; toľko schopných tvorcov nemá ani celá Škandinávia dohromady; ktosi za dverami by mohol tiež namietať, že povedzme ["súčasný"] Bollywood, pardon Hollywood, sa im minimálne dorovná, uf..., tak zrovna ten im totižto nesiaha ani po päty! P.S.: A tak przy okazji, bardzo za to dziękuję.

Rybník mŕtvych, v podstate predstavuje akúsi staromilskú, a psychologickým spôsobom ladenú, detektívnu drámu s dodatočnými hororovými a okultnými prvkami v rámci celkovej štylizácie, vrátane azda i šestice plochých a naprosto otravných postáv, ku ktorým som si vlastne nevybudoval ani to najmenšie vzťahové puto, čo je pre nich rozhodne jedno z ďalších mínusov, aké sa vôbec ponúkalo naprieč touto neznesiteľnou konverzačnou nudou; zasadenou do horského prostredia, pričom nebyť tejto extrémne krátkej minutáže, tak výsledné dojmy by boli nakoniec ešte oveľa otrasnejšími, než už i tak beztak sú, čo by dokonca zaváňalo až odpadom? • Skrátka, nikdy som sa nedokázal správne naladiť na ich vlnovú dĺžku, absolútne som neveril ich čudne prednášaným replikám, keď titul ako celok, rovnako disponoval i nie príliš kvalitnou montážou, čím sa moja celková beznádej iba neustále prehlbovala, až zašla do takého otupného štádia, kedy sa musím z neho znovu vyhrabávať do svojej [nad]štandardnej filmovej formy, akou momentálne stále dokážem narábať; klasická nórska kinematografia asi nebude tou mojou pravou šálkou kávového zloženia v podobe dynamickej chuti - robusty, najskôr len akéhosi sladkého melasu, à la niečo na spôsob 3v1 → povedzme napríklad Ni liv a jemu podobné exempláre. Z mojej strany nateraz asi úplne všetko; „Howgh, dohovoril som.“ 

„1794: Poľsko, kúsok po kúsku, mizne z mapy Európy, rozoberané susednými mocnosťami na čele s mocnou Ruskou ríšou. Tadeusz Kościuszko, hrdina americkej vojny za nezávislosť, sa vracia do vlasti. Pripravuje národné povstanie proti ruskej okupácii. Jeho snom je vybudovanie nového Poľska, ktoré bude krajinou slobody pre všetkých...” • Vedeli ste, že... najvyšší vrch Austrálie → Mount Kosciuszko s nadmorskou výškou 2 228 m n. m. , je pomenovaný práve podľa tejto významnej poľskej osobnosti? ← a to si pritom po celý čas i hovorím, že to skrátka muselo mať medzi sebou nejaký súvislý tok, pretože tento pojem mi je teda veľmi dlho známy, ktorý by som vám vedel povedať hoci aj o polnoci, pričom na základe koho vlastne vznikol, som v podstate ani nijako extra zvlášť zase vôbec netušil, že ako predobraz mu poslúžila táto rebelantská osobnosť; len toľko na margo veci, keďže som počas danej projekcie neustále premýšľal, či to náhodou nemá určité spojenie, a čuduj sa svete, ako mimoriadne vkusne som znovu udrel klinček po hlavičke! • Poľská herecká smotánka sa opätovne zišla nielen iba kvôli tomu, aby sa povedzme v danej sekvencii štylizovala do podoby Quentina Tarantina, à la tarantinovská atmosféra, pripomínajúca mi udalosti spojené so zasneženou drevenicou v podobe Osem hrozných, kde sa rovnako zišlo i niekoľko zaujímavých postáv, ktoré sa venovali kvákaniu, a následnej akcii-reakcii, ale zároveň ma autor tiež sprevádzal aj v rámci historického eposu na konci 18. storočia s dekadentnými prvkami, ako pridanou hodnotou extra naviac, kedy vzťahy medzi šľachtou a poddanými, neboli príliš ideálnymi; prichádzajúci protagonista Ignac Sikora [Bartosz Bielenia] je presne takým príkladom, čo sa napokon zlialo do jedného výpravného & kostýmového "suda" s naprosto perfektnou dejovou výstavbou, ktorou ma režisér Paweł Maślona, normálne neustále len zalieval, a to ďalej ani nehovoriac o vizuálnej stránke diela, ktoré bolo na rovnakej úrovni s príslušným obsadením; obsah a forma sa pohybovali v rovnakej harmónii; nebyť toho „Magora z videopožičovne,” zahrnutého v dianí, tak konečné skóre by sa rozhodne pohybovalo až kamsi v závratných výšinách, také silné spodobnenie sa mi vskutku dožičilo. • Nefalšovaná radosť z modernej poľskej kinematografie [a o tej klasickej platí úplne to isté!] stále pokračuje, vďaka Pánu Bohu za to, a tak pevne verím tomu, že ma výraznejším spôsobom nesklamú. P.S.: Pozor, nejedná sa o žiadny štandardný, životopisne štruktúrovaný titul, ale najmä o celkom neštandardné spracovanie, ktoré zachytávalo iba určitý úsek zo života tohto neprestajne aktívneho človeka - Vodcu, ktorý sa pripravoval na to, čo malo ešte len prísť...

Jednou z asociovaných tém tohto dramaticky ladeného titulu, ak nie vôbec tou najpodstatnejšou, aká sa vskutku napokon natískala, predstavovala pogrom na poľskom židovskom obyvateľstve počas II. svetovej vojny, na čo v podstate chcel tento autor v podaní Wojciecha Smarzowskiho, priamo poukázať, pričom tak následne učinil akosi až priveľmi komplikovaným spôsobom; niečo na spôsob dvoch časových rovín, v ktorých podľa mňa vystupoval i naprosto kľúčový ústredný protagonista Antoni Wilk [Mateusz Więcławek & Ryszard Ronczewski] v mladšom a v staršom vydaní, resp. v hore uvedenom období a v stále covidovom roku 2021, ktorí jednoznačne zatienili skúsených hereckých matadorov: Roberta Więckiewicza a Agatu Kuleszovú s tým dôvetkom, že tieto roviny medzi sebou akosi neustále splývali do jedného kompaktného celku, čo je určite rozhodne zaujímavé skonštatovanie danej situácie, ale pôsobilo to chaotickejším dojmom oveľa viacej, ako sa patrilo. • Predstaviteľka, známa z Wołyńe, Michalina Łabaczová, stvárnila mladuchu Kasiu Wilkovú, ktorá sa vydávala za Janeka Sczuczyńskiho [Przemysław Przestrzelski], kedy na povrch postupne vyplávali nové skutočnosti, týkajúce sa nielen jej osoby, ale zároveň aj ďalších zainteresovaných osôb, ktoré sa zúčastnili na tejto veselici, kde každou ďalšou scénou prichádzala čoraz väčšia metelica rozkokošených nálad; inými slovami povedané, atmosféra začala čím ďalej, tým viac hustnúť, až zhustla do takého štádia, z ktorého nebolo žiadneho návratu...? → to by mal posúdiť každý divák, ktorý sa pohyboval v tomto dianí, plnom nepríjemných pocitov. • Režiséra budem i naďalej veľmi pozorne sledovať, s čím ma zase [ne]ohúri, alebo poľská nová vlna na miernom vzostupe. ← toto spracovanie mi predsa trocha pripomínalo i túto matku!, kde obdobne kreatívny tvorca "napchal" viacero ideí pod jednu strechu.

„Drahí policajti! Včerajšia obeť bola prvá. Zomrie 30 žien. Jedna za každý rok poľskej ľudovej republiky. Socializmus je červený ako krv.” • Objavil som „poľského Adama Drivera,” čiže Miroslawa Haniszewskiho, tak to je azda i dnešná hlavná novina; všimol som si ho už minule v škandalóznom Kléruse, ale až konkrétne teraz "konečne" stelesnil ústrednú postavu v podobe poručíka Janusza Jasińskiho, vyšetrujúceho ohavné zločiny na začiatku 70. rokov minulého storočia [v Katowiciach] s modusom operandi, ako brutálnym spôsobom prevedené ubitie [zrejme] kovovou tyčou, čím v podstate priamo dochádzalo ku smrteľným zraneniam hlavy  → kriminálny titul bol tým pádom celý odetý do akéhosi retro hávu, s jednak nie príliš kvalitnou strihovou skladbou, ktorá napokon pre mňa predstavovala hádam ešte väčší, a k tomu zároveň i rušivejší element, ako práve tento [ne]presvedčivý vyšetrovateľ v podaní vyššie uvedeného predstaviteľa, ktorý sa podľa môjho názoru do tejto hlavnej postavy ani príliš zase extra nehodil, [a]lebo pôvodný Pieprzycov scenár na motívy skutočných udalostí, si ho neustále iba pohadzoval ako nejaký horúci zemiak, t.j.  medzi súkromným životom a dynamickou prácou + niečo medzitým, čo už rozhodne vnímam ako určitý handicap zo strany tohto autora, ktorý sa asi nevedel poriadne rozhodnúť, komu a čomu vlastne venovať väčšiu pozornosť? Možno Haniszewski mal najväčšiu smolu v tom, že mal takto zvláštne napísané repliky, inými slovami povedané: „plával v stojatých vodách, v ktorých sa necítil najistejšie, aj keď mohol byť sám o sebe dobrým plavcom.” • Hľadá sa sériový vrah, pričom podozrivých páchateľov je strašne veľa, tak aký je ďalší zvolený postup...? ← Raz to muselo predsa prísť, že tak trochu narazím s moderným poľským filmom naprieč 21. storočím oproti predchádzajúcej glorifikácii príslušnej kinematografie, sa i napriek tomu stále jedná o celkom vydarený exemplár.

„Pochválený buď Pán Ježiš Kristus. Na veky vekov. Amen!” • Poliakom sa znovu podarilo naprosto presným úderom trafiť klinček po hlavičke na jedno buchnutie filmovým kladivom so vskutku pomerne dosť realistickými prvkami, keďže si tentoraz zobrali na paškál i „katolícku cirkev” so všetkým, čo už k tomu azda automaticky patrí: vydieračské spôsoby, alkoholizmus, korupciu, klientelizmus, pedofíliu a podobne → zametanie káuz pod koberec, tak v tom sú teda majstrami sveta, za to by si mali rozhodne odovzdať zlaté medaily; nehádžem hneď všetkých do jedného ["zvráteného"] vreca, ale poľské spracovanie danej látky je jasným odstrašujúcim príkladom v tom zmysle, že sa to neustále deje nielen u našich severných susedov, a vôbec nič sa s tým nikde nerobí, tak predovšetkým na to chcel poukázať tento autor v podobe Wojciecha Smarzowskiho, ktorý bol absolútne nekompromisným v tom, čo chcel vlastne svojim mimoriadne znepokojivým Klérusom zobraziť, a vedzte, že to nie je nič extra príjemné na celkový pocit, že ešte práve teraz, ako píšem tieto riadky, je mi zle od žalúdka z predchádzajúcich nepríjemných scén v nadväznosti na priam autentické repliky troch ústredných postáv, ktorých spoločným menovateľom bolo to, že predstavovali akýchsi, nazvime ich, ako "cirkevných hodnostárov," ak by som mal byť viacej konkrétnym, ktorí sledovali svoje vlastné ciele s meniacim sa pólom udalostí a vzťahov. • Hereckí predstavitelia: Braciak, Jakubik a  Więckiewicz ← ani dokonca nenaznačím, koho presne stvárňovali [kto ich pozná, tak si ich bude vedieť zaradiť], ale napoviem aspoň to, že režisér ma veľmi úspešne vodil za nos, lebo som mal o nich úplne iné predstavy, než aké sa mi nakoniec postupne zobrazili; pracovalo sa na viacero scenáristických úrovniach, čiže treba byť čo najviac pozorným, v opačnom prípade vám unikne hlavná pointa, čo nie je nič príjemné zo strany diváka. • V danej veci sa je už naďalej i zbytočne rozpisovať, pretože stačí raz vidieť, ako o tom sto krát počuť, a následne budete mať o tom dokonalý prehľad. ZBOHOM!

...Ako sa totižto kedysi nažívalo v jednom z varšavských panelákov, resp. v priam exkluzívnom bytovom interiéri rodiny Beksińskich, tak to sa vskutku dozviete iba v tomto skvostnom, a v curriculum vītae ladenom debute pod režisérskou taktovkou Jana P. Matuszyńskiho, [mladého chalaniska], autora nasledujúceho titulu podľa skutočných znakov v podobe Żeby nie było śladów; Ateliér Zdzisława Beksińskiho, bude doslova praskať vo švíkoch, rovnako ako bude "prskať" aj ich psychicky labilný syn Tomasz so samovražednými sklonmi; skrátka, kde sa obzrieš, tak tam na teba zároveň dychčala i smrť; presne tak, Posledná rodina bola aj o umieraní... • Naprosto neuveriteľný herecký koncert zo strán troch ústredných protagonistov: a.) Andrzeja Seweryna, ako umeleckým spôsobom založeného človeka; b.) Aleksandry Koniecznej, ako Umelcovej príťažlivej manželky → obidvaja právom obdržali poľské filmové ocenenia za najlepšie výkony v hlavných úlohách; c.) a Dawid Ogrodnik, tak ten pre mňa predstavoval úplne špeciálnu kapitolu - geniálne stvárnenie, ktoré som si náležite užíval, aj keď sa povedzme vyznačovalo negatívnymi vlastnosťami s miestami svetlejšími zajtrajškami. • Áno, ocitol som sa v „nemom úžase,” čo mi to vlastne ten režisér naservíroval rovno pod nos v zmysle toho, že som si dopredu vôbec nič nezisťoval, čo sa konkrétne týkalo tohto reálneho predobrazu, pričom každou ďalšou scénou sa moje výsledné pocity iba neustále umocňovali, a to ani nehovoriac o šokujúcom finále, ktoré ma napokon totálne uzemnilo! + archívne zábery + emotívna baladická pieseň počas záverečných titulkov = MAJSTROVSKÉ [ARCI]DIELO, ktoré síce obsahovalo i niekoľko hluchších miest, no i napriek tomu si pevne stojím za plným hodnotením, lebo táto látka bola nadštandardne kvalitne ušitá s pevnými niťami, z ktorých vzišiel až takto súrodý tvar. • Kto mi niekedy aspoň jediný raz vysvetlí, prečo tí Poliaci nakrúcajú tak mimoriadne filmy...? → či to bolo už predtým, alebo až potom, stále ide o nadčasové veci, ktoré sa v rámci 21. storočia, zvyčajne štylizujú aj tým spôsobom, že sa pracuje podľa skutočných udalostí; ahá, tak to preto majú takú dynamickú razanciu.