Real Tom Hardy

(19.3.2022) Pozerať 100-epizódový seriál len kvôli jednej vedľajšej postave nie je najrozumnejšie rozhodnutie. To malo za následok moju takmer dvojročnú pauzu medzi druhou a treťou sériou. Fantastický Dylan O'Brien ako Stilinski Stiles však začal po čase chýbať, a preto sa pokračovaniu sledovania vyhnúť nedalo. V jej druhej polovici (S3) prišlo také obrodenie, až som sa začal zamýšľať, ako sa dokázal tvorca v zvládnutí dramatizácie a ukorigovania udalostí tak posunúť z toho, čo predvádzal v S1/S2 (pripomína mi to prípad druhej série The 100). Vďaka vyššie spomenutému nastalo konečne prehĺbenie vzťahu k postavám (ep. 23/24 <3), zlepšila sa tiež hudobná selekcia (vďaka za objavenie albumu A Small Murmuration & A Wrecking od Snow Ghosts). Zostali však stále mizerné & nepresvedčivé výkony väčšiny postáv, slabé bojové scény, ale najmä scény robené na efekt, čisto len na úkor toho, aby boli v seriáli nejaké naoko cool pasáže. --- (23.3.2022) Po troch sériách už bolo nutné dodať ďalšie druhy monštier a bolo hojne dopriate nie jedným alebo dvoma, rovno slabšou desiatkou. Inkorporácia nových postáv zvládnutá veľmi dobre a rovnaké môžem povedať aj o predstavovaní nadchádzajúcich udalostí divákom, naozaj šikovným spôsobom. Akčné scény stále stojace za bačkoru, v zmenu k lepšiemu nedúfam. Osvieženie deja priniesol hit list s cieľmi pre profesionálnych zabijakov, trepanácie v psychiatrickom ústave a mexický kartel, ktorého vodkyňa vyzerala úplne ako moja starká :D --- (27.3.2022) Piata séria čistý prepal a sklz do totálnych vôd absurdity, čo je celkom na pováženie povedať o seriáli, ktorý sa točí o mytológii a postavy v ňom sa menia na vlkolakov, vlkov a horiace fakle. Za mňa trápenie a jediná motivácia dokopať sériu bol blížiaci sa koniec objavujúci sa na horizonte. --- Počiatkom šiestej série odišiel dôvod, prečo som seriál vydržal pozerať až doteraz. Zároveň však jej počiatkom prišlo dokonalo-úžasné napravenie chuti, kde prvá epizóda bola nielenže jednou z najlepších v rámci seriálu, ale aj mimo neho. Zapamätateľná s veľkou porciou mnou precítenej skľučujúcej bezmocnosti. Všetky scény tejto série s Lýdiou obsesívne hľadajúcou v spomienkach všetkými zabudnutého Stilesa až za hranu šialenstva sú a budú pre mňa jedny z najlepších seriálových vôbec. Niektoré z nich až na hrane slzenia očí. Zvyšok epizód už zmáknutá rutina (tvorcovi Jeffovi Davisovi rád vyzdvihnem potrebné – vždy vedel, ako zvládnuť emotívne scény a nádherne ich vybalansovať, aby neboli slabé a ani moc prehrotené), ktorá neprekvapila, no bola dôstojnou bodkou za celým 70-hodinovým dobrodružstvom. Či si niekedy dám opáčko je otázne, no ako sa poznám, určite áno x) (S1 4.11.2020) (S2 7.11.2020) (S3 19.3.2022) (S4 23.3.2022) (S5 27.3.2022) (S6 31.3.2022) --- YESSS! / Italian Boots / Econ in 5 / Meagan Tandy in a bra & panties with a shotgun

Pôvodne som chcel pacnúť päť hviezd, no po menšom zamyslení som si povzdychol a riekol: "Bože, veď to bola vlastne riadna sračka..." Ktorá mala len extrémne prehajpovaný marketing a tam sa to začalo aj skončilo. Vrátane pomerne klamlivej ofíko synopsy. A teraz zvažujem odpad x) --- Kolosálny crossover medzi piatimi veľkými štúdiami, ktorého výsledkom mal byť film o žene, ktorú ničia jej vlastné sexuálne nutkania. Z propagácie diela minulý rok bolo cítiť veľké ambície. Ja sám som sa nachytal ako malé decko. Dúfal som v poriadne opulentný päťhodinový opus s košatým scenárom o špirále úpadku, v niečo, čo ukáže, ako filmársky ďaleko sa americký pornopriemysel posunul a či už vie úplne zotrieť hranice medzi pornom s nádychom filmu versus filmom s nádychom porna. Výsledok? Pfff... Toto, o čom som tu v predchádzajúcej vete hovoril, stokrát lepšie stelesňovali veľké produkcie Digital Playground pred a po roku 2010. V realite je Psychosexual vlastne päťdielny príbeh o terapeutke, ktorá prefikne aj konár na strome a jej následný emočný rozpad vychádza nie z aktu samotného, ale z prichytenia a trvá tak tri minúty. Celá oficiálna synopsa, ktorá film opisuje, je čistý odrb. Okrem toho, o žiadnu mimoriadnu filmárčinu sa nejedná. Ide v štandardných šľapajach toho, čo od VIXEN skupiny poznáme už roky a tiež sa môžeme baviť o tom, či niektoré "obyčajné" produkcie od nich v tomto smere nedominovali omnoho viac. Výkon Gianny Dior bol značne ospevovaný, k čomu treba doplniť – dialógové scény meh, ale tie druhé inak áno, tam dala zo seba (vlastne do seba) kompletne všetko (úplne predposledná scéna po štyroch hodinách jediná zapamätateľná). To isté platí aj pre Manuela Ferraru. Jednoznačný alfa samec dnešného porna a jediný, ktorému som kedy "tú" charizmu veril. Strih slušný, kamera detto, scénografia sa mohla posnažiť o hodný kus viac. Tradičné neduhy toporných dialógov nás zastihujú aj tu a zrejme sa môžem na to rovno vysrať a zmieriť sa s tým, že eradikované nebudú už nikdy v histórii ľudstva :D Psychosexual mal obrovský potenciál. Pokojne a bez väčších problémov potenciál stať sa míľnikom. Nakoniec je z neho "len" vysoký nadštandard, na ktorý sa zabudne a možno už aj zabudlo. Štyri hviezdy iba kvôli porozumeniu, že všetko, čo som tu vyčítal, zatiaľ ešte porazené (zrejme) ani raz nebolo. --- "Find what you love, and let it kill you."

Keď som sa nedávno sťažoval, že v dokumentoch (najmä) o Saudskej Arábii (platí aj pre iné "problémové" krajiny Blízkeho a Stredného východu) vždy chýba pohľad v širšom kontexte na fungovanie danej krajiny, minulej i modernej, Frontline má toto v malíčku a pokryté do poslednej bodky, čo sa pri trojhodinovej stopáži snáď nedá ani inak urobiť. Ďalšia vec, ktorá z času na čas zvykne v ostatných doku chýbať, no u FR nie, je vysvetlenie geopolitickej situácie aj v okolitých krajinách, s čím súvisí toho priamy a/alebo nepriamy vplyv na predmetnú tému. Riešia sa tu preto mudžahedíni v Afganistane, financovanie Pakistanu Saudmi, rola konfliktu medzi Izraelom a Libanonom vo vzťahu voči SA a IR, vznik Hizballáhu, nechýba ani Iránsko-iracká vojna, invázia Iraku do Kuvajtu, následná invázia Spojených štátov do Iraku a desiatky iných súvisiacich udalostí. Rovnako do hĺbky a dopodrobna sa ide aj v prípade udalostí Arábie (od vzniku kráľovstva – hoci čisto na túto tému existuje detailný a komplexný House of Saud – až po súčasnosť, vrátane tlaku wahhábizmu na smerovanie krajiny) a Iránu (od volieb v '51 cez prevrat o 2 roky neskôr až po Iránsku revolúciu v '79, zvrhnutie Šáha a nástup Chomejního k moci). Epizódy FR vždy disponujú tými najlepšími archívnymi zábermi, čo je pre nielen historické, ale dokumenty všeobecne, ten najdôležitejší aspekt a tu sa to viditeľne prejavuje. Lepšie budeme inde hľadať zrejme márne. Taktiež, ako už názov napovedá, jedná sa tu o rivalitu medzi Saudskou Arábiou a Iránom, a tým, že FR dokáže priniesť relevantných "hostí" – v tomto prípade mocenských predstaviteľov oboch krajín z minulého milénia – vzniká tak zaujímavá dynamika, kedy Irán hádže všetku špinu na Saudov, Arábia zase na Irán, argumenty a obvinenia na seba narážajú, kontrujú a Martin Smith s úsmevom na tvári v kresle vždy len prilieva olej do ohňa (najprv som chcel napísať oheň do vatry :D). V niektorých scénach som sa dosť zasmial a zvažoval pridať komediálny žáner, lebo tie výrazy štátnikov po tom, čo boli zaskočení správne položenými otázkami, boli na nezaplatenie. Posledná hodina však v naratíve (pre mňa) dosť spomaľuje, nakoľko sa rieši vojna v Sýrii a Jemene, o čom sú dokumentov desiatky, z čoho desiatky som už videl, i keď rozumiem, že je to aktuálne ohnisko celého proxy konfliktu medzi Iránom a Saudskou Arábiou. Bitter Rivals je však trojhodinová dokumentaristická bomba, za ktorú som, rovnako ako aj za iné epizódy Frontline, veľmi rád... "And they kept coming, they kept coming, they kept coming, they kept coming. And then there were more people than bullets." (23.4.2021) (24.3.2022)

S televízno-seriálovými rebootmi starších úspešných filmových náprotivkov sa v posledných ~7 rokoch roztrhlo vrece, k čomu rád podotknem – pre diváka asi najhorší produkt od čias vzniku reality-TV. Ukáž mi aspoň jeden vydarený (ale fakt môžeš) a ja ti ukážem stovku katastrofálnych žbŕnd (napr. x), pri ktorých je namieste pochybovať o duševných stavoch tvorcov & súdnosti, oprávnene lamentovať nad opodstatnenosťou ich existencie a tiež vytvárať úvahy a zamýšľať sa, kto je vlastne cieľovka týchto produktov. Walker po tejto žrdi balansuje veľmi opatrne s nábehom spadnúť buď na jednu, alebo na druhú stranu. Hrá mu ale do karát fakt, že už pôvodný počin, v tomto prípade seriál, bol ukážková žumpa, a tak sa nemá moc prečo hanbiť. Pomáha mu tiež o kus schopnejší ansámbel poskytujúci vierohodnejšiu platformu než je obvyklé. Pomerne zaujímavá kombinácia klasickej epizodickej a serializovanej formy, ktorá poskytuje možnosť vložiť sa do deja bez toho, aby prestal rýchlo nudiť vďaka pravidelným obmenám dejiska a udalostí, ma bavila sledovať. Mitch Pileggi nesklamal, ergo jeden z dôvodov, prečo som seriál vlastne pozeral, sa oplatil. Padalecki/Morgan/Annable potešili. Trochu len zamrzí, že atmosféru "zapadákova" (myslené všeobecne na geografický región) si lepšie dával a zvládal napríklad aj taký Reacher, kde nešlo ani o prioritu. Aj napriek všetkému vyššie povedanému celkovo dosť fádne, všedné. Tri hviezdy s absolútne odretými ušami, vychádzajúce čisto iba z mojej slabosti pre kovbojky, Odettku a rurálny Texas. A tiež z faktu, že od žumpy uvedenej v úvode má Walker hodne ďaleko.

Medzi westernom a revizionistickým westernom, či neo-westernom versus iným typicky podobným žánrom je niekedy pritenká hranica. Zvlášť, ak sa jedná o tie so skorším rokom vzniku, kedy ani samotní tvorcovia uvedomele netušili, že točia napr. neo-western, ale pre nich skôr detektívku či triler. Legendárny rejža John Sturges s týmto počinom prišiel v roku 1955, čím ho môžeme pokojne považovať za jeden z prvých exemplárov neo-westernu (o Lusty Men z '52 viem). A čo je na všetkom najzaujímavejšie – tie subžánrové prvky je tu možné vidieť jasnejšie a zreteľnejšie ako v niektorých dielach z 90. rokov, ktoré celkom nevedia, či nechcú byť radšej len krimi-trilerom. --- Dej filmu sa odohráva o 10 rokov skôr, krátko po skončení vojny. Sebavedomý jednoruký John J. Macreedy (stvárnený fantastickým Spencerom Tracym) vystúpi z vlaku v malom prispatom mestečku uprostred púšte a hôr v pozadí, fešne vyobliekaný, kde v tom jeho nablýskanom čiernom obleku s klobúkom vyzerá medzi tými umazanými ušpinenými zapadlíkmi v kovbojkách úplne ako päsť na oko. Či tŕň v zadku? Postupne odkrýva, že špina je nielen v obyvateľoch na povrchu, ale aj v ich vnútrach a osadenstvo skazenosťou prekypruje až po okraj, zároveň skrývajúc nepekné tajomstvo. Do značnej miery uspokojivá snímka, ktorú je možné odporučiť nielen nadšencom žánru. A niektoré z existenčných presahov diel Taylora Sheridana tu boli nádherne opísané: "Outsiders coming in looking for something. Somebody's always looking for something in this part of the West. To the historian, it's the Old West. To the book writer, it's the Wild West. To the businessman, it's the Undeveloped West. They say we're all poor and backward, and I guess we are."

So starými (česko)slovenskými filmami zatiaľ len tie najlepšie zážitky – Uherove x Szomolányiho Slnko v sieti ma bezprecedentne odpálilo na inú galaxiu, Organ detto. Tu som sa mal na pozore, nakoľko moje zhliadnutie nevychádzalo z akejkoľvek s filmárčinou súvisiacej pohnútky, skôr nadržansko-chlapčenskej zvedavosti. Snímka bola miestnymi označovaná za československé Prcičky, spomínaný bol aj striptíz. Vravím si, reku dvakrát ma presviedčať nemusíš... Realita nezodpovedajúca, nie však sklamaniahodná. Skupina stredoškoláčok podpíše zmluvu s diablom, v ktorej sa zaviažu zbaviť sa panenstva pred maturitou. Lepšie žarty obmieňajú tie pochybné a rovnako tak môžeme opísať aj scény a scenár samotný, striedajúci pasáže kvalitnejšie s tými, v ktorých sa ukazuje, ako film naozaj zostarol. Moju dušu počas stopáže zachraňovalo len isté pôvabné kvarteto, na ktoré som sa pomerne často díval očami pochybnosti a skepsy, neveriac, že takto reálne vyzerali dievčatá v šesťdesiatkovej ČSSR. Na druhej strane ale, čo ja o tom viem, všakže? Po 80 minútach prichádza striptíz. Rýchlo začal, rýchlo skončil. A za ním aj film. Film, ktorý som si síce neužil, kvôli Kocúrikovej sa ale k nemu budem znovu vracať. --- #1 Zachar je čistý footfetišista, nech mi nikto nerozpráva opak x) --- #2 Tú taliansku predĺženú & kolorizovanú verziu Carla Pontiho si zoženiem za každú cenu. Ak v nej bude viac Zuzankiných scén, aj do Talianska po ňu kľudne pôjdem :D

Dočasne lipnúť na nezažitej americkej deväťdesiatkovej nostalgii mimo iného primárne skrz nekonečný binge šou Howarda Sterna práve v čase, keď vychádza produkt kalibru Pam & Tommy, bola značne rozumná vec. --- Tvorcovia dôkladne poznajú históriu (nielen) mediálneho prostredia toho času, dávkujú trefné referencie rýchlou kadenciou. Niekedy jednoslovne, niekedy jednovetne, inokedy rovno cez prekrývajúce sa príbehy a tak bravúrne, až je to k*rva nádherné. Veľký cit pre detail, od časopisov a novinových titulkov cez plagáty v kanceláriách štúdia až po billboardy pred obchodom s hudbou (album Daydream od Mariah Carey <3). Všetko vyzerá tak skutočne! Lokácie, interiéry/exteriéry, kostýmy, všeobecné reálie a celkovo svet, v ktorom sa seriál odohráva. A to vrátane Lily James (po jej zočení v tej čiernej blúzke so zapnutými vlasmi v piatej epizóde som skoro odpadol), ktorá si berie priestor dominantne a suverénne pre seba, až je to sladká fantázia. Sebastian Stan ako Tommy Lee herecky žiari, za ním tesne v závese Seth Rogen, ktorého (nenávidím) som si tu až neprirodzene slastne vychutnával a táto dramatická rola mu sadla brilantne. S čistým svedomím je možné túto minisériu otitulovať ako jeden z najlepších počinov od šeredného Hulu. A čo teraz? Veľmi jednoduché – hor sa na albumy Mötley Crüe, Baywatch, opáčko Barb Wire, Snapdragon a Raw Justice. Plus Howard Stern, prirodzene! --- Rolling Stone článok, z ktorého sa adaptovalo. / Slušný VICE doku o 90s / (x / x / x) (x)

Nakoľko od premiéry filmu v Cannes prešlo čochvíľa rovných 10 rokov a počas dekády sme z 25 minút dostali 2,5, ergo celý produkt evidentne nikdy neuzrie ďalšie svetlo sveta, nadišiel najvyšší čas prekročiť zakázanú čiaru a udeliť svoje prvé hodnotenie na niečo nevidené, resp. teda nekompletne videné, aby sa uľavilo môjmu "OCD" x) --- Jedná sa o experimentálne dielo natočené špecializovanou kamerovou súpravou, ktorá snímala jeden záber zo siedmych uhlov simultánne. Toto neskôr získalo pomenovanie "7 Screen Experience." Na premietanie bol postavený pyramídový pavilón s 3 obrazovkami vpredu, 2 po stranách, 1 na strope a 1 na podlahe. Po premiére silný potlesk v stoji a následne veľké nič. Film sa odvtedy nepremietal a je pravdepodobné usúdiť, že ho v mienenom formáte už nikto nevidel. Trojminútový "leak" prišiel o 5 rokov neskôr v prednáške grafického dizajnéra Michaela Rocka. Z tej úvodnej sekvencie v podzemnej garáži silné zimomriavky. Je asi zbytočné písať, že túžba vidieť celý počin je nepredstaviteľne silná, všakže? --- (x) (x) (x) (x) (x) (x) (x) (x) | (x) (x) | #1 West po premiére celý tento formát a spôsob natáčania filmov rozoberal v rozhovore pre NY Times. Redaktor to z finálneho editu úplne vynechal. O týždeň na to robili rozhovor so šišatým Spielbergom a potlstejším Lucasom na tému, ako sa dajú ďalej posúvať hranice filmu a aké inovácie na tomto poli nás v budúcnosti čakajú. Obaja odpovedali popisom istého konceptu. Žiadne konkrétnosti či menovanie, všetko veľmi vo všeobecnosti. Média sa vtedy na to vrhli, jak keby títo dvaja džentlmeni boli toho vynálezcami. A akýže to bol teda koncept? Práve ten, ktorý tu už West priniesol cez Cruel Summer.

Takzvané "listening parties" spravidla v hudobnom priemysle znamenali situáciu, kedy sa interpret chystal čoskoro vydať svoj nový materiál a pre priateľov, blízkych, prípadne label exekutívu pár dní/týždňov pred oficiálnym dátumom vydania usporiadal za zatvorenými dverami večierok, kde sa premiérovo púšťala jeho nová práca. To slúžilo viac-menej ako taký prvý preview a možnosť získať spätnú väzbu na dodatočné úpravy a vyladenia. Z týchto eventov potom zvyčajne verejné publikum okúsilo tento matroš skrz leaky v mizerných kvalitách. Nielen v rámci hip-hop žánru to bol práve Kanye West, ktorý tieto "dvere" otvoril a cez Yeezy Season 3 premiéroval nie celkom dokončený štúdiový album, ktorý sa neskôr ešte menil v bezprecedentných číslach. K tomuto formátu sa vrátil o 5 rokov neskôr, keď sa blížilo vydanie albumu s názvom DONDA. Dostali sme dokonca až tri eventy (x / x / x) v minimalistickom vizuálnom kabáte, ktoré taktiež čosi substančné, hmatateľné, v hudobnej branži posunuli vopred, posunuli ďalej. O pár mesiacov neskôr sme späť, na obzore sa črtá sequel v podobe DONDA 2, s čím tiež prišla otázka – dali sa listening parties vizuálne posunúť vyššie? Byť čestnou súčasťou kinematografie? Tu sme zistili, že áno. Dajú sa posunúť ešte vyššie? Eventuálne zistíme vo Westovej ďalšej... (23.2.2022) (24.2.2022) (25.2.2022) (26.2.2022) (28.2.2022) (2x1.3.2022) (10.3.2022) (24.3.2022) (31.3.2022) (16.10.2022) (27.12.2023)

S1/S2: V čase vydania bol Dawson's Creek v Amerike pre tínedžerov/stredoškolákov obrovská vec, ktorá dosť možno pre mnoho desiatok tisícok z nich obdobie ranných 00s zadefinovala a stala sa styčným pamätným bodom predmetných čias. Nakoľko od tejto doby prešlo vyše 20 rokov a ja som jej silným nostalgikom (niekedy až sebadeštruktívnym nostalgikom – pojem vysvetlím inokedy), do seriálu z dielne hororového Kevina Williamsona som išiel presne kvôli tomu – použiť ho ako časovú kapsulu dúfajúc, že nasýti tú mrchu na n a zároveň tiež ukáže viac z bežného amerického teen života na prelome milénia autentickou optikou nie nevyhnutne z už hutne zdokumentovaného univerzitného prostredia a kampusov. Zlomok z toho možno splnený bol, je tam však jedno veľké lenže. Dawson's Creek je prakticky vzťahová žumpa na úrovni telenovely od Telemunda, kde 20 epizód sledujeme jedného blonďavého chalana s obsesívnym idolizovaním Stevena Spielberga a jeho tvorby, ako sa nevie rozhodnúť, ktorej z jeho dvoch kamojdiek sa zhostí. Či novo prisťahovanej mestskej dámy z New Yorku, ktorá na prahu puberty už stihla fetovať prvú ligu a prefiknúť polku Manhattanu, alebo dlhoročnej známej, ktorá tiež sama nevie, ktorá bije. Druhá séria padá do priam nevídaných vôd kktizmu, kde sofistikovanejšie situácie budeš pokojne konzistentne nachádzať dokonca aj v počinoch ako Dallas či Skrytá vášeň. S túžbou trýzniť a trestať sa ma celkom "láka" vyskúšať aj série 3-6, no až tak moc si nefandím. Za pozitívnu zmienku stojí len epizóda The Scare, ktorá je pekným odkazom na film Vreskot, Williamsonove hororové korene a prvé slashery. A tiež možno ešte rád uznám ten úvodný argument o časovej kapsule. Nabudúce radšej overené klasiky – celú sága American Pie, Phillipsov Road Trip, NATM a Limp Bizkit... (S1 7.1.2022) (S2 28.2.2022) (na zvyšok seriem)