ScarPoul

Ten film je akoby pozliepaný z množstva častí. Tie sami o sebe vytvárajú celkom pekný obrázok a odkrývajú skrytý potenciál, bublajúci pod povrchom. Je to predzvesť filmov, ktoré v súčasnosti Besson tvorí, ako na bežiacom páse. Čo nie je zlé. Jeho koketovanie medzi béčkom a áčkom mi prišlo - hlavne v jeho rannej produkcií, ako skvelý trademark. S Nikitou mám ale problém vyslovene osobný. Určite súvisí s tým, že som sa k nej dostal až teraz. Po tom, ako som mal možnosť vidieť variácie na túto tému. V určitom zmysle slova Nikita vydláždila cestu aj filmom, ktoré upevnili jej pozíciu v žánri. Sama o sebe je ale omnoho zaujímavejšia v prvej hodine. V druhej sa rozpadá a vzťahovo chladne. Nevyužiť Viktora Čističa, nevytvoriť viac vnútorného rozkolu medzi normálnym životom a životom vrahyne považujem za veľké mínusy. Nie je to zlý film. Ale rozhodne vo mne nezanechal pocit niečoho úžasného. Čo u raného Bessona mám takmer stále.

Veľmi dlho som nedal odpad. A normálne si tlieskam, že som to dokázal vydržať až do konca. Takýto druh samohoniacich filmov je zlo najväčšieho rázu. Nefunguje tu vôbec nič. Hlavná postava je iritujúca a neschopná - ale nie v tom vtipnom ha ha móde. Každé jedno riešenie problému je scenáristické zlo. Štúdia toho, ako sa to nerobí. Nefunguje tu napätie. Charaktery tu nie sú žiadne. Mystifikácia okolo vlkolaka nulová, vzťahy nerealistické až hrôza (Slovenský Panelák je oproti tomu v rámci vzťahov Shakespeare) a finále je ako posledný kopanec po bitke. Veľmi zbytočný film. Videl som amatérske počiny na lepšej úrovni. Hanba, že toto je posledný film Roberta Fostera.

Nomadland je o hľadaní niečoho, čo je nenávratne stratené. Chloé Zhao ukazuje odvrátenú stranu Ameriky. Takú, ktorá sa nestará o svojich ľudí a ktorá ich núti hľadať si alternatívy pre život. Film je plný smutných existencii . Každá z nich si nesie svoje bremeno a v množstve mini epizodiek nám z neho voľačo odkryje. McDormand tradične fantastická. Neuveriteľná optimistka, ktorá sa rozhodla žiť veľmi netradične. Nevie sa totiž vrátiť spať. Ani sa znova začleniť do života. Hoci stretáva ľudí, ktorý by ju s radosťou prichýlili, aj jej dali šancu začať odznova. Len niekedy sa to skrátka nedá. Je to meditatívny film, bez výraznejšej drámy, ale minimálne má snahu o niečom vypovedať. Do toho ešte krásne umocňuje čarosmutnú atmosféru Ludovico Einaudi a jeho Seven Days Walking. Nomadland je o súčasných beatnikoch. Takých ,čo sú dnes omnoho starší, ale stále disponujú výbornou životnou filozofiou o tom, ako si nájsť svoje miesto v živote. Za mňa to fungovalo, hoci mi po do pozeraní zostalo veľmi smutno.

Bezkonkurenčným ťahúňom celého filmu je Carey Mulligan. Je roztomilá vtedy, kedy má byť a je riadna bitch ak si to situácia vyžaduje. Samotný príbeh je myslím aktuálny a robený zábavne. Hoci je tam veľa chlípnosti, smrti a smútku. Oceňujem, že Fennellová obsadila do postáv mužov ktorý sú milí a zlatí, hoci vizuálne mi ako chlapi až tak nepripadajú. Oceňujem záver, oceňujem herecké výkony, vtip, aj finálne posolstvo. To by si možno žiadalo v niektorých scénach sofistikovanejší prístup a v iných zase riadne pritlačiť na pílu, ale v rámci toho, čo ten film ponúka som spokojný. A je fajn po dlhom čase vidieť Mulliganovú v takejto úlohe, kde ukazuje, že vie byť tvárna podľa situácie. Určite stojí za videnie.

Kedysi som na festivale videl jeden z Lee Isaac Chungových filmov a viem, že som z neho mal fajn pocit, hoci si už nedokážem presne rozpomenúť, o čom bol. Minari vo mne prebúdzalo veľmi dlhú dobu smútok. Je to film o hľadaní šťastia ale zároveň je to snaha o komplexnejšie zobrazenie stretu dvoch protipólov. A je jedno či je to protipól kultúrny, generačný alebo náboženský. Zároveň je to najväčšia slabina filmu. Nemá totiž ujasnený jeden motív. Tým, že as venuje veľa veciam, stále sa na obraze niečo deje a občas tomu chýba taký ten ľudský moment. na odľahčenie. V minimálnej miere ho dodávajú do filmu len podivnosti typu babička, alebo nábožensky založený sused. Vo finále je to ale príjemný film. Taký v ktorom sa odráža aspekt ľudskosti, snahy niečo dosiahnuť a strety názorov, ktoré sa usilujú v rámci rôznorodých životných podmienok spolu koexistovať a hľadať si k sebe cestu. Práve to, a tiež mierne koketovanie s nadprirodzenom, ktoré som si tam ja osobne našiel, hoci si myslím, že je tam veľmi umne skryté, dodávajú filmu na konci určitý pocit zadosťučinenia. Will Patton v prazvláštnej kreácií a Steven Yeun si hrá svoj štandard. Myslím si, že toto je jeden z tých filmov, kde si každý nájde aspoň niečo.

Atmosférou a akýmsi tajomným očakávaním, čo bude ďalej, mi to pripomenulo It Comes at Night. Samotný film síce pôsobí nízkorozpočtovo, ale Linden z neho ťaží maximum. Až do poslednej polhodiny, kde je vyústenie celého príbehu jasné. Síce sa to snaží okoreniť druhou dejovou líniou, ale našťastie, alebo bohužiaľ, pozná diváka pre ktorého film spravil, a uvedomuje si, že keby bolo posledných päť minút podaných inak, cítil by sa divák podvedení. Či to stačí na štvrtú* neviem. Momentom vyjavenia zápletky sa tam aj začali objavovať logické kiksy. Minimálne tie týkajúce sa straty manžela mi prišli ako nedobre dotiahnuté a zmotivované. Každopádne je to žánrová chuťovka, ktorá pláva mimo mainstream a možno práve preto vzbudzuje záujem. Určite stojí za pozretie. Nick Stahl neskutočne zostarol.

Čakal som viac. Čakal som meditatívne putovanie po smrti v podobnom duchu, ako Coco alebo Inside Out. Je to ale viac pri zemi. Netvrdím, že to nemá pekné myšlienky. Má. Ale ten svet, ktorý sa Duša snaží prezentovať je natoľko bohatý o nápady a originálne vysvetlenia až trochu zamrzí, že sa tvorcovia vybrali touto jednoduchou cestou. Ku koncu sa nedostavuje taká katarzia k akej nás film pripravoval, ale paradoxne z neho zostáva pozitívny pocit. Myslím si, že momentom ako sa nastavíte, že ten film je o jednej konkrétnej duši a nechce pokryť v rámci témy úplne všetko, užijete si aj peknú animáciu aj pekný charakterový vývin aj zaujímavé prostredia. Tí, čo čakali ďalšiu jazdu na štýl Coco a Inside Out ale budú trochu sklamaní. Do popredia ale vyzdvihujem soundtrack Reznora a Rossa. Vďaka nim sa do filmu dostáva tá povestná duša.

Trochu zamrzí nevyužitý potenciál. Prvých 40 minút tam bolo všetko tak, ako má byť. Potom sa to rozhodlo, že si to na plecia zoberie každé jedno klišé podobne ladených hororových príbehov. Či už na poli charakterov - gay, tučko, silná ženská hrdinka, alebo v rámci dejových zvratov, ktoré sú skrátka hlúpučké. Od nápadu utkať sa s nepriateľom až po - vráťme sa do príšerného domu, lebo je tam mobil. Niektoré línie sú neuzatvorené - čo sa stalo s gayom v kostole a prečo sa ocitol, kde sa ocitol? Čo starý poštár? No a do toho zarátajme ešte fakt, že je tu dôraz na origin story vytrhnutý z nejakého Cčkového sci-fi. Podobnosť s Venomom čisto náhodná? Chcelo by to trošku lepšie nápady a možno nie až tak blbé postavy. ALE, typovo sú všetci obsadení dobre. Bavilo ma, sa na nich pozerať. Prostredie je využité rovnako na maximum a ako vravím - prvých 40 minút je funkčných. Nie sú to najsilnejšie tri*. Je mi jasné, že si to asi druhý krát nepozriem, ale kupodivu som pri tom netrpel tak, ako som sa obával. Za každé odhalené poprsie patrí akémukoľvek tvorcovi moja neskonalá vďačnosť.

Myslím si, že Reygadas ušiel ako tvorca obrovský kus cesty. Sledovať túto jeho cestu za vizuálnou pôsobivosťou je zábavné a iné. Post Tenebras Lux sa síce nesie vo formálnej čistote, aká sa mi s menom Reygadas spája, ale žánrovo je film viac ukotvený v poetickom háve. Hoci si požičiava motívy z predchádzajúcich diel, či už je to magický realizmus, explicitná erotika alebo osamelosť mužov v strednom veku. Tento film je pre mňa pútavý, ani nie tak pre svoju myšlienku - predsa len je ústredná línia jednoduchá - ale preto, lebo každá jedna scéna ma svoj skrytý význam, ktorý ma bavilo nachádzať a čítať. Na konci síce zostáva dojem straty a prchavosti, sprostredkovaný divákovi pútavo a efektne, ale nezasiahlo ma to tak, ako rovnaký motív v Bitke v Nebi alebo v Tichom svetle. Hoci treba zdôrazniť, že aj napriek pomalosti ma film bavil a nenudil som sa. Každopádne je každý obraz v tomto filme osobitou básňou. A nebojím sa povedať, že sa k nemu budem časom vracať.

Toto som dnes pozrel prvýkrát. Je to milé. Ja síce české rozprávky neobľubujem. Rozhodne nemusím ani tie "populárne" filmy, ktoré neustále bežia v televízií cez sviatky. Ale zase je pravda, že s Burianom a hlavne s Werichom sa to dá zvládnuť. Myslím si, že na svoju dobu to bolo veľmi svieže a nápadité. Také tie hodnoty typické pre Dobšinského a Němcovú. A možno práve preto to pohladilo omnoho viac, ako nejaká súčasná česká rozprávková produkcia. Nie je to niečo, čo by som musel pozerať stále, ale oceňujem kvalitu. Možno by som v súčasnosti uvítal viac takýchto rozprávok. Možno.