ScarPoul

Druhá séria zvolnila. Je to pochopiteľné. Deje sa tú príliš veľa vecí a tvorcovia si dávajú záležať na tom, aby bola každá zmena správne zmotivovaná. Nikam sa to neponáhľa a pritom to veľmi umne rozširuje charaktery a celkovú kostru príbehu. Niektoré veci sa nám začínajú rysovať v jasnejších kontúrach a zrady, podvody a klamstvá začínajú byť pravidelnou súčasťou Jimmyho cesty za právnickou nezávislosťou. Kupodivu sa tu stále ukazuje ako obrovský dobrák. Stále je to pre mňa potešenie. Hlavne, ak vezmeme do úvahy Odenkirkové kreácie. Som zvedavý čo príde ďalej. 2.séria - 80%

Dvojka sa mi páčila o trošičku viac ako jednotka. Už len kvôli prostrediu Okinawi(v tomto prípade Hawaia). Vzťah medzi Mijagim a Danielom sa postupne prehlbuje a tam, kde sa prvá časť zameriavala na Daniela, je tento diel venovaný jeho učiteľovi a návratom do minulosti. Je to v zásade veľmi úsmevné, vidieť ako sa to berie strašne vážne. Ale na druhú stranu si to uchováva taký ten milý morálny základ, na ktorom sa dá stavať. Pamätám si, že ako dieťa som bol z toho uchvátený. A dnes som si pripomenul prečo. Páči sa mi, ako málo to akceptuje niektoré fakty podané o Mijagim v prvej časti. A koniec mi príde, ako keby si tvorcovia spomenuli, že neuzatvorili jednu dejovú líniu. Ku cti im slúži, že ju nakoniec za päť minút dvanásť uzatvorili. Dnes by sa s tým nikto neobťažoval. 3* a guilty pleasure.

Je to príjemný návrat do 80 rokov. Všetko tam fungovalo. Atmosféra, hudba, cheesy vzťahy, skrátka všetko. Veci, ktoré by mi v súčasnosti pri filme vadili som si tu vôbec nevšímal. Je to fajn film. Taký ku ktorému sa oplatí vracať. Jediné, čo ho drží v tých priemerných vodách je lineárnosť a neschopnosť vytvoriť zaujímavý druhý plán. Je to prvoplánové - podobne ako prvý Rocky, ale nemá to takú tú špinavosť a náznak existenčnej drámy, ktorý by to vyšvihol o triedu vyššie. Remake s Jackie Chanom, je v tomto smere omnoho lepší. Aj pre aktuálnosť aj pre pútavosť. Ale to neznamená, že tento film treba ignorovať. Už len kvôli Cobra Kai nie. Kultovosť z toho určite vyžaruje. A nenudil som sa ani na sekundu.

Ku koncu treba prižmúriť oči. Ide to do klišoidných vôd a vzťahy sú aj napriek kríze vyriešené okamžite. Čo trošku odsúva nabok snahu o ich budovanie a robí ju zbytočnou. Veľkou výhodou filmu sú ale postavy. Či už sa jedná o postihnutých hráčov alebo ich trenéra Marca. Prvá hodina je vďaka tomu nesmierne vtipná. Má skvelé načasovanie a výborné tempo. Potom ako vravím to trochu upadá, ale koniec sa nesie vo veľmi príjemnom duchu, kde fungujú emócie a príbeh sa logicky uzatvára. To tomu vybojovalo tú štvrtú hviezdu. Treba voči tomu trošku tolerancie. USA robí takéto filmy ako na bežiacom páse a je úplne logické, že z toho bude nejaký divák presýtený. Ale ja si osobne myslím, že naivita takýchto filmov, hlavne keď ide od srdca, čo tu jasne cítiť, je dakedy omnoho príjemnejšia, než snaha o originalitu. Veľmi dobrý feel good movie.

Skvelý námet, nápadité scény, milé odkazy a cameá a funkčné finále. McTiernan v najlepšej forme a obrovská pocta všetkému, čo na začiatku 90. rokov definovalo akčný žáner. Schwarzenegger si očividne úlohu užíva. Jeho Jack Slater je mixom Clinta Eastwooda a Johna McClanea. Zároveň sa to nebojí byť farebné, PG13 a dokonca to má aj smrť zo Siedmej Pečate v podaní Gandalfa McKellena. Taký ten oldschoolový film, ktorý je krásnou spomienkou na jednu z najefektívnejších dekád filmovej produkcie. Kedy sa robili filmy, aké sa dnes už nerobia. To, že to nezostarlo je veľké plus. Blbina ale s obrovským srdcom. Bavil som sa náramne.

Dokument, ktorý som videl a nemám potrebu sa k nemu nikdy v živote vrátiť. Tento dokument nebol pre mňa úplne ľahký na sledovanie. Zisťujem, že dakedy mám menší problém s hororomi než s takýmito true stories. Tiller Russell odviedol výbornú prácu. Mystifikuje. Vytvára náš vzťah k obetiam a dáva veľa vecí do súvislostí. Ukazuje možno viac, ako by sa patrilo, ale nikdy to nie je úplne explicitné a cez čiaru. Na konci zostáva nepríjemný pocit aj akýsi smútok. Nepríjemný pocit, že toto sa stalo. A že ten strach, ktorý z toho šiel, paralyzoval krajinu a ľudí. A smútok z toho, že pri tom všetkom prišlo o život veľa ľudí. Milých ľudí. Nevinných. Tá miera zraniteľnosti a odvahy. Zvrátenosti a morálnej čistoty je v neustálom kontraste. Po celú dobu troch hodín. Na chvíľu budem musieť pozerať niečo ľahšie. O triedu lepšie ako Yorkshirský Ripper.

V zásade veľmi podarená komédia s partičkou OCD pacientov. Najviac oceňujem tempo a nápaditosť. Neviem, či by sa mi divadelná hra páčila viac, ale je z toho riadne cítiť, že ten scenár bol robený pre iné umelecké médium. Ale rozhodne sa nejedná o zlú adaptáciu. Len sa k nej asi nebudem mať potrebu vracať. Jedná sa ale o miliónový nápad, kde všetky postavičky hrajú uveriteľné a milé charaktery. Hlavne Nuria Herrero je v tom opakovaný viet neskutočne roztomilá. Nebyť koniec tak predvídateľný, dal by som možno aj 4*.

Ťažko v tom nájsť posolstvo alebo zmysel. The Ripper je smutný a v mnohých ohľadoch nepríjemný. Dôraz je tu kladený na absolútnu neschopnosť policajtov vyšetrovať ako treba. Známky ich márnej snahy, nápadov a stôp, ktoré prezentujú ma po celý čas nútila rozmýšľať, ako to tam naozaj fungovalo? Ďalšia vec je akási absencia skutočných hrôz, kvôli ktorým by som cítil znechutenie, odbor a zúfalstvo. Vile a Wood k látke pristupujú investigatívne. Neprekvapujú, nevedú divákov motúzikom predpokladov, aby sa pridal k ich pátraniu. Poukazujú na holé fakty, doplnené o súčasné hovoriace hlavy a dobové zábery. The Ripper nie je rozhodne taký pohľad do duše masového vraha , ako to robí napríklad Mindhuner, ale rozhodne stojí za pozretie. Už len pre ten strach z doby v ktorej sa vraždy odohrávali a ktorý tvorcovia vedeli skvelo implementovať do štvorice častí.

Never Have I Ever sa môže javiť z upútavky ako seriál, ktorý sa snaží poukázať na kultúrne rozdiely migrantov žijúcich v USA, a sledovať ich úskalia a eskapády, ale pravdou je, že je to seriál skrz naskrz tradičný. Od prvého dielu po posledný zbiera hádam všetky klišé a otrepané vzorce, aké sa v tomto žánri dajú nájsť. A to mu trochu uberá na kvalite. Postavy sú sympatické. Rovnako aj prostredie. Zvraty očakávateľné ale v rámci toho o aký žáner sa jedná sú funkčné, uveriteľné a v zásade správne zmotivované. Scenáristicky je to skôr stávka na istotu, než snaha o originálny prístup. A komplexne má seriál príliš veľa naivity a pozitívneho prístupu, než aby sa dal označiť kolónkou realistický alebo úprimný. Na druhú stranu emócie fungujú, pretože ako vravím, seriál používa všetky možné klišé. Nie je to ale úplná strata času. Oceňujem kratšie diely. Ak by mali cez 40 minút, bolo by to utrpenie. Takto je to znesiteľné a asi aj príjemné. Minimálne do takej miery, že určite chcem vedieť, ako bude celý príbeh pokračovať v druhej sérií. Ale objektívne je to len na vypnutie. Keby to vzniklo v 90 rokoch, mohla by to byť klasika. 1 séria - 60% Obrovský posun vpred. Ale že obrovský. Normálne som si všetky eskapády Indky Devi užíval, ako už dlho nič podobné. Funguje to. Je to krásne zamotané. Má to fajn miesta, ktoré majú akýsi citlivý presah a postavy sú strašne sympatické. Je to vlastne niečo podobné ako Sex Education, len bez nahotín a bez zmysluplnejšieho scenára. Ako oddychovka to ale funguje perfektne. Jediná výtka je len tá, že všetky dôležité problémy sa vyriešia strašne jednoducho jednou alebo dvoma vetami. Lenže vzhľadom na to, že sa jedná o takýto typ seriálu, tak to nejako akceptujem a nehľadám v tom veľké umenie. Čo bola moja chyba pri prvej sérií. Každopádne sa teším na tretiu a za mňa veľká spokojnosť. 2.séria - 90% Buď je toto niečo čo vás baví alebo nie. U mňa to funguje. Stále. Páči sa mi ako sa každá jedna postava vyvíja. Páči sa mi, ako si dokážete každú jednu obľúbiť. A to, že sa z tupcov stávajú dobráci a z dobrákov tupci ukazuje určitú vyspelosť pri charakterizácií, aj napriek tomu, že dejové zvraty sú pomerne jasné, prvoplánové a žánrovo podmienené. Veľké plus je casting, indická hlavná hrdinka, nadhľad a príjemné emočné momenty, ktoré aj napriek jednoduchosti fungujú( aspoň u mňa áno). Z tohto seriálu sa stal taký malý klenot na ktorý sa každý rok úprimne teším a ktorý ma baví. Ramakrishnan ako herečka výrazne dozrela a v tejto sérií podáva skvelé výkony. Mindy Kailing som nikdy nevedel prísť na chuť, ale Never Have I Ever sa jej veľmi podarilo. 3.séria - 90% Štvrtá séria síce posúva všetky načrtnuté roviny ku zdárnemu koncu, ale zároveň jej vďaka tomu chýba istá údernosť a crazy momenty. Na jednu stranu je to výhoda. Postavy dospeli a my sme mali možnosť s nimi zažiť naozaj kadečo. Na druhú stranu mi tam niečo chýbalo. Možno postavy, ktoré boli kedysi dôležité a teraz hrali až komparznú úlohu. Ale rozumiem tomu. Niektoré dejové línie sa vyriešili už v tretej sérií a netreba sa k nim vracať. Takže ak si to rozložíme na drobné - Never Have I ever je výborný seriál o dospievaní. O tom nájsť si svoje miesto v živote. Málo Netflix seriálov sa môže pochváliť tým, že je jedno z akej ste kultúry a akej ste orientácie, ale niektoré veci skrátka riešime všetci rovnako. A rovnako v nich robíme aj rovnaké chyby. Tento trend spájania namiesto hľadania rozdielov mi prišiel nielen dôležitý ale aj divácky príťažlivý. Bavil som sa a každú jednu postavu som si obľúbil. Prežíval som s nimi štyri parádne roky a držal im vo všetkom palce. A hoci finále nebolo pre mňa také úderné ako som dúfal, páčilo sa mi a celému príbehu tak dodalo dôstojnú a funkčnú bodku. Takto nejako by sa to malo robiť. Pre vnímavejších je tam skrytých toľko rôznych návodov ako pristupovať k životu, že to má funkciu( ako tu už mnohí napísali) balzamu na dušu. Ďakujem tvorcom. A Ďakujem Devi. 4.séria - 80%

Never Have I Ever sa môže javiť z upútavky ako seriál, ktorý sa snaží poukázať na kultúrne rozdiely migrantov žijúcich v USA, a sledovať ich úskalia a eskapády, ale pravdou je, že je to seriál skrz naskrz tradičný. Od prvého dielu po posledný zbiera hádam všetky klišé a otrepané vzorce, aké sa v tomto žánri dajú nájsť. A to mu trochu uberá na kvalite. Postavy sú sympatické. Rovnako aj prostredie. Zvraty očakávateľné ale v rámci toho o aký žáner sa jedná sú funkčné, uveriteľné a v zásade správne zmotivované. Scenáristicky je to skôr stávka na istotu, než snaha o originálny prístup. A komplexne má seriál príliš veľa naivity a pozitívneho prístupu, než aby sa dal označiť kolónkou realistický alebo úprimný. Na druhú stranu emócie fungujú, pretože ako vravím, seriál používa všetky možné klišé. Nie je to ale úplná strata času. Oceňujem kratšie diely. Ak by mali cez 40 minút, bolo by to utrpenie. Takto je to znesiteľné a asi aj príjemné. Minimálne do takej miery, že určite chcem vedieť, ako bude celý príbeh pokračovať v druhej sérií. Ale objektívne je to len na vypnutie. Keby to vzniklo v 90 rokoch, mohla by to byť klasika. 1 séria - 60%