ScarPoul

Obrovská devíza filmu je jeho výprava. Hory plné prachu, vyprahnuté šedé pásy mŕtvej krajiny a v tom zasadený podzemný chrám Červeného lotosu plní pascí, prameňov, hadov, jám a vyhní. Iste občas sa nejaká tá stena zatrasie a niektoré odrezané hlavy sú voskové až hrôza, ale Ringo Lam veľmi umne prechádza z bojového filmu do drámy s prvkami hororu. Asi od 40 minúty sa tam neustále bojuje a každý jeden súboj má špecifickú choreografiu a odohrá sa v  špecifickom prostredí podzemného chrámu. Súboje tým pádom nie sú repetitívne a stále bavia. King Hu by bol na takýto film hrdý. A Tsui Hark niekoľko podobných filmíkov aj natočil. Ringo znova dokazuje, že mu akčný žáner celkom sedí aj keď je zasadený do historického prostredia a je tam štipka wuxia prvokov.

Trailer vyzeral lepšie a bol aj vtipnejší. Je veľmi úsmevné ako tieto historické filmy s túžbou byť akože in, súčasné a feministické strašne zakopávajú o hlúpe vtipy ( Nemáš rád pizzu? Mám intoleranciu na laktózu).  V zásade je to miš maš postavený na klasickom príbehu, ktorý ho ale ani neposúva do inej roviny fikčných svetov a postáv, ale robí z neho skôr druhotriednu frašku. Po pol hodine mi už bolo dosť jedno, čo sa s postavami bude diať, hoci všetko dopadlo tak, ako ste od prvej minúty čakali. Jediné, čo tu stojí za zmienku je Kaitlyn Dever. Tá sa snaží zachraňovať svojim "trefným" vtipom čo sa dá, ale ruky jej zväzuje strojený a nezaujímavý scenár a hlavne televízna réžia. Niektoré zábery sú svojou prázdnotou a nulovou výpovednou hodnotou na facku. Zbytočný film, zabíjajúci celkom zaujímavý nápad.

Howardovi stačia dobrý herci, zaujímavý príbeh a potom sa to už rozvíja samo. Tie príbehy založené na skutočnej udalosti mu idú najlepšie. Nie je patetický, vie sa hrať s detailmi, ktoré dopomáhajú k vytváraniu napätia a hlavne ukazuje mikropríbehy osudov spojených v jednej katastrofe alebo v jednom probléme. Thirteen lives nemá vyslovene silnú scénu ani nie je tým typom filmu, ktorý by bol vizuálne podmanivý. Ale je remeselne zvládnutý dobre. Práve v tom, že jeho sila tkvie v detailoch, pohľadoch a snahe o prienik k všetkým zúčastneným postavám. Malý veľký film, ktorý má napriek téme v sebe veľa pozitívneho. Tá obludnosť s Hillbilly Elégiou je týmto Howardovi odpustená.

Chvíľu sa na to zvyká. Je viac ako isté, že táto doba takýmto filmom nepraje, preto je trošku zázrak, že vôbec vznikol. Podobne ako pri prvom príbehu v ktorom Smith túžil vypovedať obyčajný príbeh o obyčajných ľuďoch aký zažil, je aj tento poznačený jeho skúsenosťou, tentoraz so smrťou a s tým, ako sa vysporiadal s vlastnou smrteľnosťou. Na začiatku kostrbaté. Brian má svoje silné aj slabé miesta. Tie zaváňajú až divadelným prehrávaním. A takmer na každý dialóg je tu vždy zbytočná reakcia niekoho, kto práve nerozpráva. Lenže potom príde scéna na cintoríne...prvý čiernobiely záber...sfajčený Moody...a kopec ďalších drobných vecí. A odrazu som bol späť. V roku 2008 kedy som Clerks videl po prvý krát. Tých 5* je nostalgických. V najlepšom zmysle. Ako fanúšik celého View Askiew univerza som dostal vtip, aj plač...skvelé comea (Buffy!) a hlavne som dostal Rosario Dawson. Dnes je večer, aj napriek všetkému, čo sa momentálne vo svete deje, trošku krajší. Lebo som si pripomenul, prečo som sa do filmu kedysi zamiloval. Odporúčam kuknúť aj záverečné titulky. Počas nich je tam príjemná rozlúčka od Kevina Smitha.

Videný Director´s Cut. Howard zase raz dokazuje, že je multižánrovým režisérom. Netvrdím, že nemá prešľapy, ale filmy čo sa mu podaria sú skrátka dobré. The Missing je film s nádhernou kamerou, hudbou a s nekompromisnou Cate Blanchett. Tá tú podáva jeden zo svojich najlepších výkonov. Tommy Lee jej skvelo sekunduje. Páčila sa mi mystifikácia ohľadom jeho postavy a aj tu kritizované indiánske rituály my až tak veľmi neprekážali. Ku koncu tomu trošku dochádza dych, ale stále to dokáže vytvárať napätie a scény nie sú nikdy jednoznačné. Stále sa tam niečo deje a každý plán je vždy prekazený logickým lapsusom. Nápaditá kamera potom už len prispieva k postupne vťahujúcemu pocitu . Finále nie je také úderné, ako by v rámci budovania mohlo byť, ale v zásade som spokojný. Je to vlastne taký netradičný western postavený na tradičných pilieroch. Hlavne v druhej polovici. Ale funguje to. A Jenna Boyd plakala na jedničku.

The Outlaws sú postupne budovaným filmom s krimi zápletkou. Kang k celému filmu pristupuje inteligentne. Postupne rozvíja stiesnenú atmosféru cez obyčajných ľudí a aj bezradnosť policajtov, ktorých je skrátka málo. Do toho gangy, na ktoré sa snažia dávať pozor, robia neustále neplechu a namiesto toho, aby celý problém vyriešili skôr, ako sa stane nešťastie, hlúpo medzi sebou súperia a hromadia jednu katastrofu za druhou. Obrovská devíza filmu je jeho špinavosť. Je tam veľa krvi, veľa úderov a uveriteľných reakcií na tie údery ( žiadne postavím sa a idem bojovať aj napriek tomu, že som bol bodnutý). Ústredný antagonista je zlý motherfucker. Ide z neho strach práve preto, že nevieme čo spraví v ďalšej minúte a tým prispieva k napätiu. A hlavná postava s tvárou Dong- seok Ma je k nemu výborný protipól. Dobrácky policajt, ktorý sa nebojí vraziť zloduchovy päsťou v štýle Buda Spancera. The Outlaws majú skvelú atmosféru a vedia pracovať s postavami. Aj tie vedľajšie sú nám známe a majú v príbehu svoje miesto. Dokonca sa dá rozprávať o množstve mikro vývinov.  K dokonalosti tomu chýbalo naozaj málo.

Leitchovi sa nedá uprieť jedna vec. Vie ako spraviť akciu zábavnou. A na nej celý film stojí. Dve hodiny neuveriteľných prešľapov, fuck upov, kreácií, debilných vtipov, fantasticky napísaných postáv, komiksových vizualizácií, metaforických múdrostí, amerických "kvázi duchovných" múdrostí, krvi, vedľajších mini príbehov, samurajských bitiek, digitálneho (zábavného) bordelu, výbuchov, cameo úloh a Japonska. Funguje to kráľovsky. A má to obrovský nábeh na najzábavnejší film roku. Brad Pitt si to náramne užíva. A očividne všetci herci s ním. Aj tá najabsurdnejšia vec tu má svoje miesto. Či už kvôli vtipu alebo kvôli popretiu zaužívaných klišé. Konečne po dlhej dobe film s nápadom, ktorý od vás žiada jediné. Aby ste si ho užili a nebrali ho príliš vážne. K tej 5* to má veľmi blízko.

Za mňa jeden z najlepších Cronenbergov. Ten film ma aj po toľkých rokov dokáže nadchnúť atmosférou a scenárom. Mortensena som dovtedy registroval ako Aragorna. Až týmto filmom som si ho začal vážiť ako všestranného herca. Konverzačka s niekoľkými krvavými scénami ukazuje režisérovu všestrannosť. Je to síce odklon od jeho pôvodnej tvorby, ale Anglicko mu sedí. Tá upršanosť a chladnosť. Takéto filmy sa už dnes bohužiaľ veľmi nerobia.

V prvej hodine veľmi zábavné, v druhej už naberajúce hádam každé jedno možné mysliteľné klišé. Nielen kórejských komédií, ale aj samotného žánru. Správne melodramatické, správne úsmevné a v zásade odsýpajúce bez väčších zádrhelov. Ale rovnako aj bez akejkoľvek pamätnej scény. Nechcem to nazvať neoriginálnym a tuctovým, lebo ten film zlý nie je. Ale doba kedy ma takéto typy príbehov bavili sú už nenávratne preč. Pretrpel som to, ale druhý krát sa k tomu vracať nebudem.

Štýlovka z 90. rokov. Plná neónov, prestreliek, zrád a krvi. Chow Yun-fat vo forme. A Ringo Lam sa hrá a zase raz je na poli lineárnej banality invenčný. Jeho sledovanie guliek pri prestrelke je vizuálny skvost. V zásade jednoduchý príbeh o pomste, ktorý stojí na sympatickom hrdinovi, teplom záporákovi a šialených poskokoch. To, že to stihne riešiť aj romantickú líniu a aj tú bromance je veľkým plusom. Veľké prekvapenie je, že je to takmer bez pátosu a množstvo vecí má logicky zmotivované vyústenie. Žiadne metafory alá John Woo a jeho holubice a nekonečné náboje. Jedna z najlepších vecí, čo Ringo Lam natočil.