ScarPoul

Tohto ročný Sharp Stick považujem za jeden z najlepších projektov Leny Dunham od seriálu Girls. Preto som sa aj na tento film dosť tešil. A mám z neho rozpačité pocity. Na jednu stranu chápem myšlienku za tým. Dunham považujem za jednu z mála feministiek, ktoré svoje príbehy robí tak, ako by sa robiť mali. Zaujímavé pre mužské aj ženské publikum. A hoci sa príbeh odohráva v 13 storočí aktuálnosť príbehu je do očí bijúca. Je tu fantastický Andrew Scott a veľmi pôsobivá a roztomilá Bella Ramsey ( teším sa teraz na Last of Us o trošku viac). Problém je, že aj napriek niektorým scénam, ktoré fungujú sa vo filme nachádza aj kopec scén, ktoré sú veľmi nefunkčné ( predavač rukavíc, súboj na meče). Tým pádom film funguje len z polovice. Vtipov je tu dosť, ale nie každý rozosmeje. A hoci to má určitú ľahkosť a nadhľad, problémom sa stáva, ako keby Dunham tentokrát nevedela komu vlastne je ten film určený. Takže znesiteľný priemer, ktorý mohol dopadnúť lepšie, ale zase úplná strata času to nebola.

Príjemná zmena oproti tradičným Marvelovkám. Hoci nech už čokoľvek iné, ten film rezonuje práve svojimi možnosťami priviesť znova na plátna klasické monštrá alebo Lovecrafta. V presne takejto podobe. Ten film má pre mňa v zásade len jednu chybu, ktorou trpia zatiaľ všetky novodobé Marvelovky. Hlúpi záporáci. Stále mi príde úsmevné, že partiu najväčších badassov a lovcov monštier zabijú, ako keby to boli len decká s palicami. Tým pádom nefunguje napätie. Postavy slúžia len na to, aby sa príbeh dostal z bodu A do bodu B. Sú len výplňou bez hĺbky. Takže miesto pre skutočného záporáka tu nie je. Čo ale musím vyzdvihnúť je Gael García Bernal. Jeho civilné herectvo zachraňuje takmer všetko. Aj tie slabšie miesta u ostatných. Viem si to predstaviť ako každoročné prekvapenie, ktoré príde keď to budeme najmenej čakať, aby rozvíjalo tento vesmír ďalej. Bola by škoda, keby to skončilo len tu. Giacchinova hudba je super.

Bigelow hrá na istotu. Má okolo seba plejádu talentovaných hercov a tému, ktorá dokáže zarezonovať. K-19 je súbojom vôli a charakterov. Byť hrdinom? Nebyť? Pud sebazáchovy vs. služba vlasti. Tieto témy sa objavujú po prvej hodine( slúžiacej ako predstavovacia) neustále. A fungujú. Strih, hudba, klaustrofobický priestor, snaha zobraziť skutočné emócie a hrôzu. Všetko je uveriteľne zmotivované. Všetko funguje. A v zásade aj ten finálny preslov nehrá na emócie nejako hlúpo. Patrí tam. Do tej éry. Do toho príbehu. Možno zbytočná, ale funkčná bodka. A hlavne tam aj po 20 rokoch funguje napätie. Za mňa veľmi príjemné prekvapenie.

Mám pocit, že nič nie je také smutné ako úsmev umelca, ktorý si je vedomí svojich chýb a nie je schopný ich napraviť. Elvis je možno povrchný prienik ale s extravaganciou Baza Luhrmanna, ktorý to celé posúva o level vyššie. Ten film má tempo a vizuál. Hlavne v prvej hodine je preplnený emóciami, silnými scénami, vizuálnou opulentnosťou a perfektnou hudbou. V druhej polovici tomu trošku dochádza dych, čo súvisí asi s nápadom nahradiť hodinu dejepisu pútavou zábavou. Do hĺbky to moc nejde. Ale vzhľadom na to o aký typ žánru sa jedná, si vieme väčšinu vecí doplniť. Herci sú vo svojich úlohách istý. Hlavne slizký Hanks a ustráchaný Roxburgh. Hlavná hviezda filmu Butler nesklamal. Koniec je smutný kvôli vedomiu smrteľnosti a neschopnosti utiecť. Tento aspekt rezonuje aj po dopozeraní. Veľká hviezda uväznená v chamtivosti. Úsmev za ktorým sa skrýva neskutočný smútok a osamelosť. Luhrmann síce prešiel celým životom tohto nezvyčajného umelca, ale tento dôležitý aspekt vo filme nechal. Upozorňoval na neho a vracal sa k nemu. A divák s tým smútkom aspoň chvíľu zostal.

Ja som tak veľmi prekvapený z faktu, že to stále funguje. Stále to má ten správny 80. feeling a pritom to neustále posúva hranice. Iste koniec je trošku pritiahnutý za vlasy, ale aj v ňom sa nájde niekoľko perfektných bitiek. Tá snaha nebyť úplné čiernobiely tu funguje na mnohých úrovniach. Zlý sa stávajú dobrý, dobrý zlý, niekto vyrieši svoje problémy, iných ešte čaká nejaká tá cesta k uzmiereniu. V zásade nemôžem šetriť superlatívmi. Neustále to prekvapuje, neustále si to udržuje tempo a každý krát nám na postavách záleží. Sledovať, akú cestu prešli, ako dospeli a ako sa snažia riešiť svoje problémy má v sebe množstvo zenových a univerzálnych múdrostí. Stále to pritom využíva klišé a tradičné šablóny žánru. Ale robí to s chuťou. Vďaka tomu sa stávajú len doplnkom a nie výplňou. Inak by to omrzelo príliš rýchlo. Cítim pred nami poslednú sériu. Ale teším sa. Jedna z naj vecí na Netflixe. 5.séria -90%

Takéto filmy Howardovi neuveriteľne svedčia. Precízna forma, silné herecké výkony a civilnosť podfarbená uveriteľnými, ale umiernenými emóciami. Film neobsahuje nervy drásajúce a emočne vypäté scény. Je skôr založený na scénach z prostredia dvoch ústredných charakterov, ktorých motívy a názory sú postupne odkrývané a na konci sa im dostane potrebnej katarzie. Skvelá Zimmerová hudba už len celé to prostredie a snaženie perfektne podfarbuje. Za tým filmom cítiť nutnosť vypovedať ten príbeh. A čo slúži všetkým zúčastneným k dobru je fakt, že to vôbec nepôsobí divadelne, hoci predlohou je tomu práve divadlo. Langella značne prevyšujúci všetkých, ale nezastiera ich. Len s nimi veľmi umne kooperuje. Malý veľký film z ktorého vyžaruje nadšenie pre príbeh a snaha sprostredkovať ho čo najefektnejšie. Za tie dve hodiny totiž ani raz nenudí.

Peklo je nudné, Crypt Keeper ukecaný a Korvo sa bojí. Ďalšie blbé dobrodružstvo jednej sympatickej vesmírnej rodinky.

Veľa krvi a Vianoc.

Film má jedno z najvtipnejších a najzaujímavejšie riešených finále. Potenciál Jackie Chana je využitý na maximum, pričom sú tu stále výbuchy, vtip a napäté situácie. Mám pocit, že Ringo Lam a Tsui Hark sú vlastne taký malý chlapci, ktorý mali potrebu sa vyblázniť. Jackiemu dvojrola svedčí, hoci ma bavil viac keď bol sám a musel riešiť problémy toho druhého, než vyslovene v momentoch keď sa bratia stretli. Režiséri si boli vedomí svojich technických nedostatkov a preto ich nechávajú spolu na plátne len minimálne. Naplno využívajú práve tú zmätenosť okolia, ktoré nevie čo si o prapodivnom správaní skladateľa a automechanika má vlastne myslieť. A v tomto smere je vtip výborne vypointovaný a využitý. Za mňa spokojnosť, hoci pred desiatimi rokmi by som tomu dal o * naviac. Takto to má svoje chyba a je to trošku poznačené zubom času. Ale inak stále pozerateľná a zábavná vec.

Anamaria Vartolomei má v sebe naliehavú uhrančivosť. Jej príbeh pôsobí možno všedne, ale je determinovaný duchom doby. V rámci súčasného diskurzu na túto tému ten film vo veľkej miere efektne spracováva daný problém. Vďaka týmto paralelám na súčasnosť z toho vyžaruje určité zamyslenie ak nie dokonca naliehavosť. Vždy budem tvrdiť, že žena ma právo sa rozhodnúť. A ak sa rozhodne, že dieťa nechce, mala by mať všetky dostupné prostriedky, aby jej nehrozilo bezprostredné ohrozenie života alebo spoločenské vydedenie. Možno preto je Annin príbeh rovnako silný ako ten, ktorý vytvoril Mungiu v 2007. Atmosférou možno iné. Výpovednou hodnotou ale rovnaké. Audrey Diwan je náznaková, nepríjemná, ale nikdy neskĺzne do samoúčelnosti alebo emočného vydieraná. Až s takmer dokumentárnou presnosťou sa snaží zobraziť emócie, priebeh a nepríjemnú spoločenskú situáciu. Určité sa jedná o režisérku, ktorá si zaslúži byť sledovaná. Niektoré scény zostanú v pamäti ešte dlho ( záchodová scéna).