ScarPoul

Zdravý rozum a úsudok išli niekam na dovolenku a nechali tvorcov úplne bezradných. Zatiaľ čo prvý diel novej série bol ešte akousi poctou pôvodnému filmu, toto tu je už zlátanina nudných, smiešnych a absurdných scén. Jediná výhoda je, že to má aspoň nejakú atmosféru. Tie malomestá uprostred noci majú v sebe niečo zžieravo desivé. Ale momentom, ako prídu na scénu dialógy, vraždenie a aj prostoduché dejové zvraty, zostane človek len u krútenia hlavy. Nefunguje tam nič. Možno len tá retrospektíva. A hoci tu máme priame pokračovanie prvej časti aj s niektorými postavami z prvého dielu, je to logicky úplne niekde inde. Halloween nikdy nebol moja obľúbená séria. Majklová toporná chôdza vo mne vzbudzuje skôr úsmev. Posledných 15 minút je vrchol nevkusu. Pretrpené. A neustále som mal v hlave otázku: Why the fuck should I care?

Gabriel Iglesias je taký rodinný komik. Môžete na jeho show zobrať deti, pretože nadávky sú skôr raritou a vyhýba sa kontroverzným a politickým témam. Je to skôr rozprávač, ktorý občas do svojej historky vloží nejaký vtipný hlások alebo gesto. Oproti iným Stand -up komikom sú jeho výstupy skôr príjemné. Ako stretnutie s priateľmi pri nejakom dobrom jedle a pití. Nič viac. Odnesiete si skôr dobrú náladu, než množstvo postrehov, alebo vecí, čo by vás vyslovene naštvali. A hoci nepatrí k mojim obľúbeným komikom, rád sa raz za čas k nemu vrátim, lebo tú jeho auru, smiech a vystupovanie mám rád. Sú mi sympatické a fajn si pri nich oddýchnem. Som rád, že tak pekne napreduje a stále zostáva svoj. Príjemné dve hodinky, čo ubehli ako voda.

Vojnový režim a spomienky na neho. Očami starej ženy. Niekoľko krát znásilnenej. Jej dieťa je obeťou režimu a týchto spomienok tiež. Hoci jej prítomnosť je úplne iná, reminisencie z minulosti pretrvávajú. Ženy sú v tomto prípade poddruh. Nehodné šťastia. Len medzi sebou. V myšlienkach a dokonca aj v tých spomienkach. Pamätáš ako sme pili konský moč, aby sme nezomreli od smädu? Andini chce ukázať, že veci stále pretrvávajú. V krajinách tretieho sveta je aj dnes žena ničím. Hoci rodí deti. Hoci pracuje. Hoci sama sníva o šťastí. Je to krátky film. Naznačuje, ale nerieši hlavný problém. Je to o vzťahu matky s dcérou. Ich vzťah. Ich snaha pochopiť sa navzájom. Memoria má náznaky silných scén a silných výpovedí. Formálne čistý a jednoduchý film. Smutný a bezútešný. Ale s prímesou nádeje. Kamila Andini je režisérka, ktorú sa oplatí sledovať. Čistota a úprimnosť výpovede je dakedy to najsmutnejšie.

V prvom rade treba podotknúť očividné. Florence Pugh by dokázala zahrať zhnitý konský zub v thajskom céčkovom filme, ako pani herečka. O to pokoj. To, že nesie celý film na svojich bedrách je najväčšou devízou snímku. A vďaka bohu za to. Problémom celého príbehu je absolútna nesympatickosť a hlúposť a plytkosť postáv. Film prezentuje utópiu, prezentuje myšlienky, snaží sa poukázať na nefungujúce status quo, ale postavy, ktoré ten svet obývajú sú skrátka hlúpe. Ak chlap nevie pochopiť že účelom k akémukoľvek zdravému vzťahu je dôvera, komunikácia a kompromis ( tie tú niekoľko krát permanentne zlyhávajú) tak je skrátka hlupák. A ak žena, ktorá príde na to, že niečo nie je v poriadku. Uvedomuje si v drobných náznakoch, že ostatní to nechcú alebo nemôžu vnímať a aj tak sa konfrontuje pred zrakmi všetkých s úhlavným zlosynom, tak je hlúpa rovnako. Emócie a vzťahy tú nefungujú. Mix mechanického pomaranča, Midsommaru a akejsi Thruman Show má množstvo fajn nápadov ( Olivia Wilde vedela čo chce povedať) a skvelé formálne prevedenie, ale emočne je to prázdne. Plus som mal vždy radšej filmy, ktoré vám dovolili objavovať metafory sami. Nehučali ich na vás, aby ste ich náhodou neprehliadli, hoci je to v tomto prípade nemožné. Ak sa o tomto filme bude o rok ešte rozprávať, budem úprimne prekvapený.

Pre mňa príjemné prekvapenie, ktorému nový háv neuveriteľne svedčí. Bruckner ide na istotu. Je mu jasné, že sa gore atmosfére prvých dvoch častí nemôže rovnať, ale aspoň je správne mytologický. Jeho prevedenie je možno výrazne oklieštené o zaujímavé lokácie, ale nesie v sebe určitú noblesu. Jamie Clayton ako Pinhead perfektná. A veľmi ma potešilo, že sa aj v tomto reštarte snažili dbať na masky a technické efekty. To ma potešilo hádam najviac. Dve slasti zo siedmych sú nám predstavené a ďalších päť na nás čaká možno v pokračovaní? Za jedinú chybu považujem neznesiteľnú hlavnú hrdinku. Nielenže sa v prvej polovici správa ako čúza a potom zachráni všetkých ( aj tých inteligentnejších), ale aj ten vnútorný konflikt, ktorý tu bol naznačený( obetovať ostatných za brata) by fungoval lepšie, keby bola stále drogovo závislá a mala tým pádom neistú vnútornú motiváciu a v divákovi by to viac zbudilo napätie pri scénach kedy niekto môže žiť alebo zomrieť. Viac ako horor sa tak z toho stáva veľmi temné fantasy, ale som spokojný. Vôbec by som sa nebránil pokračovaniu vzhľadom na to, že k ostatných dielom série, okrem úplne prvých dvoch, som výrazne skeptický.

Zaujímavé hlavne tým, že sa to odohráva v Thajsku a tým pádom je tam väčšina dievčat naozaj pekných. Príbeh je aj napriek zaujímavej peripetií veľmi jednoduchý a účelový. Ak máte radi takéto typy filmov kľudne dajte o jednu, alebo dve hviezdy viac. Pre mňa príliš naivné a príliš infantilné, aby sa to dalo brať vážne. Čo je hlavne citeľné pri tej dospelejšej rovine. Ale tempo to má fajn a nenudí to. Čo je pri takomto druhu filmov celkom vzácnosť.

Film, ktorý v sebe nesie veľa smútku. Herecké duo McGregor a Hawke znova raz ukazujú, že tie maličké filmy im sedia o trošičku viac, ako tie veľké produkcie. Film je intímny, miestami úsmevný ale zostáva po ňom rovnako ťaživý pocit, aký som mal naposledy z Nomadlandu. Nie všetci vieme byť asi hrdinovia a byť šťastný. A to jediné na čo sme odkázaný sú dobré ženy, ktoré tú bolesť v nás vedia zobrať a spraviť z nej niečo dobré. Osobný príbeh ktorého najväčšou devízou je, že ani raz nie je patetický alebo emočne vydierajúci. Čo ho ale bohužiaľ dáva do vôd priemeru je absolútne nezaujímavý vizuál a absencia výraznej hereckej kreácie, ktorá by s divákom zostala už na furt. Ale zlý film to rozhodne nie je.

Ešte na začiatku sa to hralo, ako na zaujímavý nápad. Lenže potom to prestrelilo a už to išlo všetkými možnými smermi a na 110% Lenže bez toho, aby to skutočne niečo zaujímavé vypovedalo. Cesta do pekelného sveta mohla mať také množstvo zaujímavých scén, nápadov a vyústení. Stala sa z toho len prostoduchá záležitosť, ktorá síce v rámci kauzálnosti fungovala, ale tú dušu a napätie pôvodnej Barkerovej predlohy to skrátka stratilo. Ako príbeh, čo by mal celý ten vesmír rozvíjať, je to trestuhodne nevyužité. Až tak, že každá veľká scéna a zvrat je v zásade natoľko v rámci kontextu predvídateľný až sa pri svojej veľkoleposti predstaviť určitý aspekt tohto univerza stáva, nudným. Posledných dvadsať minút som prezýval. Takže niekde na pol cesty. Hlavne stále kvôli maskám a hudbe. Ale úpadok oproti predchádzajúcemu dielu je citeľný.

Tatiana Maslany je kupodivu príjemná a funkčná zložka. Keď je len Jen. She Hulk totiž kupodivu nie je hrdinka, je to len alterego. Prezentované seriálom ako jeden aspekt osobnosti. Nie ako bytosť s krízou. Vnútorné konflikty sú totiž vyslovene vzťahové a pracovné. Takže o superhrdinskom seriály nemôže byť ani reč. A je jedno, že tu máme Wonga, Hulka alebo Daredevila. Postavy Emila, Brucea sú absolútne iné, ako boli prezentované vo filmoch. Sú karikatúrou samých seba. Superhrdinský žáner slúžil kedysi k tomu, aby nám pripomenul hodnoty. Niesol v sebe prvky mýtu a ikonickosti. A áno boli aj seriály, ktoré tento koncept narúšali, ale She Hulk je odrazom doby. Snaží sa byť feministický, ani-Petersonovský, uvedomelý, vtipný, netradičný, pričom ani jedna z postáv skutočne nerezonuje, neexistuje v kontexte tej uvedomelosti a vtipu, až na tú Jen. Kľudne to mohol byť seriál o babe čo má problémy so vzťahmi a očividne s Incelami. Vtedy by to bolo za tri. Ale za to príšerné finále, nemôžem dať viac. Marvel je očividne politický, nevtipný a nezaujímavý. Aby postavy, ktorých príchody na scénu kedysi spôsobovali zimomriavky pôsobili v dnešných seriáloch smiešne a smutno...Neverím že príde ešte film alebo seriál, ktorý znova zaujme a bude iní. Úpadok, ktorý zamrzí o to viac, že to potenciál malo.

Účelový dokument. Matt Walsh veľmi cielene ide po otázke a skôr desí než hľadá rozumný dialóg. Nieže by sa druhá strana nejako snažila. Nechcem to zhadzovať ale sú fundamentálne pravdy. S niektorými súhlasím a s niektorými nie. Na jednu stranu nech sa každý stotožňuje s tým čim je. Biológia, nebiológia. Ak sa nikomu tým neubližuje som s tým okej. Ale verím tomu, že dieťa si má hľadať cestu ku svojmu šťastiu samé. Na rodičoch je, aby ho navigovali. A rovnako ako si má samo zvoliť náboženstvo ( či už sa narodilo do moslimskej alebo kresťanskej rodiny) svetonázor, politickú preferenciu, sexuálnu preferenciu alebo čokoľvek iné, má na to právo. A nikto by to nemal súdiť, ale ani jeho cestu riešiť za neho. Deti sú deti a dospelí sú dospelí. Lenže to by tam musela byť snaha o dialóg. Rétorika bola kedysi umením. Tí čo chcú byť vypočutí ( účelovo tu nie sú, lebo neverím že toto je reprezentatívna vzorka, je len pre účely dokumentu najviac kontroverzná) kupodivu nerozprávajú a nesnažia sa o prienik. Nikdy som nečakal že najväčšiu pravdu v konflikte bude mať Doktor Phil. Najviac ma mrzí že tu každý musí obhajovať názor. Nech je aký chce. Ak sa niekto dopracováva k uvedomeniu pomalšie nie je mu to dovolené. Nie je mu to vysvetlené. Neverím somarinám že Eddie Redmayne trepne blbosť, že Dánske dievča mala hrať transgender postava. Vráť oscara potom. Tvojou úlohou ako herca je ich reprezentovať čo najpresnejšie. A to sa stalo. Čokoľvek okolo je politický blud. Je to desivý dokument pretože ukazuje neschopnosť komunikovať a riešiť. Jediné čo to robí je, že to vytvára nenávisť, aj medzi ľuďmi čo ju medzi sebou nikdy necítili, priepasť...smútok a aj tak sme sa k nejakej strednej ceste nedostali. Asi to netreba riešiť. O sto rokov nás budú súdiť iní. My sa len môžeme snažiť robiť všetko čo robíme najlepšie ako vieme a ako cítime aj napriek hádkam, osočovaniu a nadávkam. Teraz by som bol rád za dokument od niekoho kto je transgender, ktorý sa mi pokúsi sprostredkovať svoje pocity, názory a túžby... tak nech ich viem pochopiť a aj podporiť. Lebo táto účelová reprezentatívna vzorka mi ich pohľad na vec vôbec nepriblížila.