ScarPoul

Príbeh sa aj napriek stopáži celkom vleče, ale rovnako je to film, ktorý dokáže svojím vizuálom a pôvabnou Magdou niekoľko krát vyraziť dych. Zeman patril určite k tým vizuálnejším režisérom, čo je v rámci doby a politickej situácie pomerne rarita. Využitie farebných filtrov, animácie a prostoduchého herectva Emila Horvátha ml. tvorí filmu komplexnosti( až na toho Horvátha), kde aj na malom poli a s malým množstvom postáv môžme hovoriť o premyslenom a niekoľko vrstvovom svete. Na kométe je síce v mnohom nelogický, ale určite pôsobivý film. Na Cestu do Praveku to ale v rámci akejsi rozprávkovosti a premyslenosti nemá.

Zaujímavý námet ale príšerné spracovanie. Nie preto, že by to nemalo svoje momenty. Minimálne Kumail Nanjiani je perfektný. Ale je to príliš lightové a a neprináša to nič originálne. Hrdinovia celkom sympatický, ale od komédie podobného rázu čakám viacej smiechu, alebo viacej invenčnosti. Toto sa medzi ostatnými komédiami stratí veľmi rýchlo a o chvíľu to bude film ktorý ani neexistoval. Škoda toho J.K. Simmonsa.

Presne ten druh filmov, pri ktorom si hovoríte neustále čo sa to dopekla deje? Smith išiel strašne nediváckou cestou a mám pocit, že sa zabáva na tom ako divákov nasiera. A robí to v kruhu svojej rodiny a s úsmevom na tvári. Yoga Hosers sú druhým dielom Kanadskej trilógie vychádzajúcej z podcastov aké Smith robil. Príbeh Kanadských nacistov a zabijáckych párkov, satanistických kultov a iných podivností o ktorých je celý tento príbeh aboot je natoľko divný, že je vlastne super. Nič tam nedáva zmysel. Vyžaduje si to od vás veľkú dávku pochopenia a otvorenej mysle... pretože príbeh sa nikam neposúva a je len dekoráciou v živote dvoch študentiek, ktoré majú radi podivnú yogu a snažia sa nebyť basic. Rovnako ako Tusk to vo mne vzbudzuje nadšenie a zároveň to v mnohých ohľadoch nenávidím za tú prízemnú tuposť. Ale bavil som sa. Strašne by som chcel vedieť či potom rodinka Deppovcov a Smithovcov skočí po natáčacom dni na palacinky s javorovým sirupom. Kopec odkazov na Moose Jaws potešia. Teším sa.

Strašne mi to pripomínalo jeho ranné filmy. Kedy absurdné scény a politické výroky sa neustále miesili s podivnými vzťahovými problémami a filozofickými úvahami. Naháňačka po streche je výborná, rovnako ako finálny rozhovor s policajtom. Woody ukazuje to najlepšie zo svojho povestného suchého neurotického humoru a čo si cením najviac je, že sa znova postavil aj pred kameru. Jeho neurotik mi už chýbal. Možno nie výborné, alebo nadčasové, ale určite príjemne nostalgické. Cyrus kupodivu fungujúca.

Ale hej. Je to super. Pekné uzatvorenie celej série. Selinger rules!

Ale hej. Čím bližšie ku koncu tým musím uznať že je to slušné. Suchý humor, absurdné vyústenie scénok. Ako keby som pozeral ranné Allenove filmy.

Všetko sa začína namotávať. Kupodivu to ale stále pôsobí akoby vystrihnuté z nejakej divadelnej hry. Stále neviem či je to zlé, alebo dobré.

Ukecané a vlastne také aké to máme na Woodyho filmoch radi.

Dostávame sa k zápletke a Woody mi zase raz ukazuje prečo mám tie jeho mávajúce a neurotické postavy tak strašne rád. Miley Cyrus kupodivu v pohode.

Niekoľko znamenitých dialógov. Ale zatiaľ bez príbehu.