Arkanoid

„It’s very, very funny. I was afraid I was gonna die. Now I’m afraid I’m gonna live.“ Vojnová dráma o návrate fyzicky a psychicky poznačených veteránov domov. Herecky sa využilo aj 45 vojnových veteránov z nemocnice v Birminghame. Marlon Brando v úlohe hlavného hrdinu rozpráva divákom svoj príbeh od jeho postrelenia, najprv v prvej osobe, potom už nie. Ešte nemá taký zatiahnutý hlas ako napríklad v The Fugitive Kind, ale charizmu už má. Pacienti riedia drámu svojimi vtipmi, ktoré sú tak otravné, až sa nedá na nich nezasmiať. Pri porovnaní s mladším filmom na rovnakú tému Coming Home mi tu chýbalo viac kvalitných hercov (aj keď títo nie sú zlí) a lepšia zápletka. Úctyhodná téma, ale s predvídateľným dejom. Scény dostávajú divákov viac svoju silou, ako originalitou. Jazykové okienko: 10 to one; peek-a-boo; be through; out of a clear sky; behind the eight ball; wires crossed. „What’s the matter, Lieutenant? You paralyzed or something?“

„You’re not young at 30 if you’ve been on a party since you were 15.“ Xavier, also known as Snakeskin is bad boy. Zadržali ho kvôli incidentu na párty, keď dal svoju gitaru do záložne a v úvode filmu to vysvetľuje na súde. Marlon Brando ho hrá výborne, či už ide o unavený výraz alebo jeho unavený hlas, ktorý mu dodáva charizmu. V obleku vyzerá ako z neskoršieho The Godfather. Výrazne extrovertná sebadeštruktívna žena ako ďalší dôležitý charakter poteší, rovnako ako tá staršia nenaplnená. Hlavný hrdina rozpráva toľko, že Tarantino chrochtá blahom. Chýbajú tomu ale intenzívnejšie scény, lebo scény sú spočiatku melancholické, chýba im hnev, ktorý prichádza v plnej sile až neskôr. Dráma o začatí slušnejšej životnej kapitoly s dobiehaním minulosti hlavného hrdinu oplýva slušnými scénami a len jedným výrazným hereckým výkonom, ku ktorému mi chýbajú ďalšie rovnakej úrovne. „..and you can hit on him for $5 if you really need it.“ –„All we know is just the skin surface of each other.“ –„Wild things leave skins behind them.“ Jazykové okienko: doggone.

„Either you leave town or tonight be on that street alone.“ Videl som 124 min. verziu. Film nezačína šťastne, ale na westerny alebo postwesterny sa nostalgická nálada hodí. Nie je však dobré ňou bez akéhokoľvek iného trochu viac adrenalínovejšieho a dramatickejšieho prvku začať film. Lepšie by ju bolo do filmu pridať až po tomto prvku. Názov tiež filmu nerobí dobre, lebo je spoilerom. Na počiatku hrdinská hudba a úvodné titulky (celkom štýlové), ako to už býva. John Ford už vtedy mal skúsenosti s farbou, no rozhodol sa pre čiernobiely obraz. James Stewart dobre hrá komunikačný prejav sebavedomého senátora. Súčasnosť príbehu je nuda, aj keď v nej vidíme správne hodnoty, tak sa v príbehu presúvame do akčnejšej minulosti. Lee Marvin je rozpoznateľný podľa hlasu, keď žiada pohoničovho ochrancu vyhodiť náboje z brokovnice. Woody Strode je pomocníkom Johna Waynea, ktorý hlavného hrdinu nájde zbitého. Vera Miles zasa hrá girfirend of John Wayne (aspoň podľa plotu na wiki), čím vzniká milostný trojuholník. Je až čudné, ako sa ľudia vedia upnúť na ideály. Narážam na náklonnosť hlavnej ženskej postavy Hallie v podaní Very Miles a jej scénu, ako hlavný hrdina zistil, že nevie čítať. Niežeby reagoval hneď vzhľadom na jeho sympatie ku nej a povedal „Naučím ťa čítať.“ Nie, tvorcovia nám predkladajú človeka, ktorý na divokom západe nemá EQ a nie je to pritom zločinec, čo znamená, že jeho prežitie je dosť fantasy. Jeho reakcia, v ktorej sa jeho herecký predstaviteľ James Stewart príliš dlho a príliš vysokým hlasom čuduje „You mean can’t read at all?“ mi príde znova dosť mimo, lebo negramotnosť mi u kuchárky 19. storočia príde ako bežná vec, kým on sa nad tým potrebuje zastaviť pár minút, čím ju emocionálne zraní. Aj toto tohto hrdinu dosť degraduje na úroveň zbytočnej postavy závislej od druhých ľudí (spoiler alert). Ešte že sa dočkáme napätej scény medzi Johnom Wayneom a Leem Marvinom, ktorý v tomto filme ponúka z hercov najlepší výkon v úlohe hlavného záporného hrdinu. Lee Van Cleef ako jeho pravá ruka síce vyzerá drsne, ale výkony z Leoneho dvoch filmov dolárovej trilógie tu nedosahuje. Napätie tu nemá dosť kvalitných scén, čo je na škodu. Na drámu tu postavy príliš málo diváka chytia za srdce, keďže si vie pozrieť lepšie a intenzívnejšie scény v iných filmoch. Tento film sa navyše priveľmi zaoberá politikou, z ktorej ukazuje len nádej v naplnenie vyšších ideálov, ktoré nevieme, či tí politici naplnili. Vo filmoch sa oplatí viac zobrazovať priamy dopad určitých akcií, lebo tie sa dajú prežiť intenzívnejšie aj cez filmové sprostredkované rozprávanie. Ale aby som ostal v žánri, odporúčam o rok mladší Hud s Paulom Newmanom v hlavnej úlohe. Tento postwestern ukazuje, ako sa má využívať nostalgia na dramatické účely a nie na to, aby diváka uspala a taktiež je dobrým príkladom toho, čo je to dráma o troch postavách. The Man Who Shot Liberty Valance je béčko, kde sa nešťastne utlmila akcia a focus obsahu sa zameriava na trochu nereálneho kladného hlavného hrdinu, ktorý síce ostatných učí právo, ale tí ostatní mu poskytujú ochranu a pomoc, keď ich potrebuje a tak do žánru western v jeho hlavnej úlohe veľmi nezapadá. „Alright, dude, this time, right between your eyes.“ –„Whiskey, quick.“ Jazykové okienko: mend fences; dog's age; sound advice; who-hit-john; talk the ears off a wooden Indian; buckboard.

„Very short on discipline.“ London, 1944. Major hraný Leem Marvinom opäť v postave chlapáckeho chlapa so zásadami na príkaz vyberá 12 odsúdených vojakov a ide s nimi na smelú misiu do tyla nepriateľa. V Johnovi Cassavatesovi vidno hajzla, čo by ženy znásilnil a bodol od chrbta. Tu som spokojný. George Kennedy tu nehrá zločinca, rozumného vojaka dodržiavajúceho príkazy však hrá dobre. Donald Sutherland tu jednoznačne vyzerá ako mladé ucho a je zločincom, ktorý vyzerá ako psychopat, ale dajú sa z neho robiť žarty. Charles Bronson vyzerá aj ako zločinec čestne a spoľahlivo. Teddy Savalas ako čistý hajzel. Robert Ryan je tu do počtu. Príbeh prechádza klasickými klišé, ktoré sa dajú dobre využiť, ak sú tvorcovia zruční. Ideme cez budovanie rešpektu (nejako mi tam chýba krv a kamera v drsnej scéne uhla nabok), rozprávanie sa s jednotlivými členmi samostatne a ich motivovanie, výcvik, jednota a akcia. Čo je ale problémom? Žiadny osobný prístup mimo fungovania jednotky tu nie je. Hrdinom nie je dopriaty žiadny čas navyše si diváka získať, ani ich nerozvíja žiadny iný rozmer okrem ich reagovania v akcii. Logický lapsus: prečo nikto z infiltrovaných nevie poriadne po nemecky? Wladislav vie len málo. Béčko, ktorého téme emočný rozmer pridal až Tarantino v Inglorious Basterds.. „I’m not very interested in embroidery, only results.“ –„Look you littel bastard, either you march or I’ll beat your brains out.“ „If you do, you dont know Victor Franko.“ –„The only way to stop him was to shoot him. Anohow, he had it coming.“ „Yeah. But you only made one mistake, huh? Guard. You let somebody see you do it.“ –„It’s all right. The gentleman from the South made some kind of inquiries about the dining arrangements. He and his colleagues are discussing the place card settings.“ „Slipped on a bar of soap, huh?“ –„Now, which one of you guys would like to stick this in the major?“ „Well, major, if it’s gonna help the war effort...“ –„I’m going to say a word, and you come back at me as fast as you can with whatever comes to your mind. For instance, if I were to say „hapiness,“ you might say „children.“ „I wouldn’t say that.“ -„They’re very pretty, colonel. Very pretty. But can they fight?“ „Yes, sir.“ „I hope youre right. Where are you from, son?“ „Madison City, Missouri, sir.“ „Never heard of it.“ –„I owe you an apalogy, colonel. I always thought that you were a cold, unimaginative, tightlipped officer. But you’re really quite emotional, aren’t you?“ –„Major Reisman‘s compliments, sir.“ Jazykové okienko: cracker; Kraut; on the double; dog tag; 4F.

„You must be stark staring mad.“ Počujeme 2 výstrely a vidíme Leeho Marvina v hlavnej úlohe Walkera. Tak ako v remakeu s Gibsonom, aj tu je hlavný hrdina rozprávačom príbehu. Tu na flashback dlho nečakáme. Akcia roztáčajúca dej tu dopadá inak, ako v remakeu, kde viac baví. Pri zrade nie viac ako 2 výstrely logicky škrípe viac ako v remakeu. Ku tomu sa pridáva preplávanie vzdialenosti medzi Alcatrazom a San Franscisom s dvoma ranami v tele. Tempo rozprávania zas kazí nostalgické spomínanie na prvé stretnutie dvojice, ktoré je tu tak v krátkosti zhrnuté, že ani nemuselo byť. Ponúka však herecký drunk výraz Marvina, pričom za podobný dostal v jednom westerne aj Oscara. Muž vystupujúci ako policajt na Walkera rovno vybalí, že chce organizáciu, čím pôsobí menej dramaticky, ako dvojica crooked cops v remakeu. Femme fatale je tu výrazne slabšia ako Kara Deborah Unger v remakeu. Boorman prekvapí záberom tieňov na všetkých výrazných častiach tváre Leeho Marvina, akoby sa hral s kontrastom pri čiernobielych filmoch, tento je však farebný. Boorman využíva dramatický dojem. Napríklad Walkerove kroky sa rozliehajú aj v scénach, v ktorých nefiguruje, ale sú zobrazené s prestrihom v rovnakom čase, ako kráča. Dojem obsahu vylepšuje až vypočúvanie Stagmana, ktoré je zábavné a zároveň napínavé. Potešia aj Walkerove fyzické súboje, ale v dnešnej dobe a možno aj na tú svoju sú prekonané. Keď už nie je čo nepoznané z minulosti divákovi povedať, tvorcovia využívajú flashbacky na vyjadrenie emocionálneho rozpoloženia hlavného hrdinu a prekladajú nimi scény súčasnosti, v ktorých hľadajú podobnosť. Až tak veľmi to nefunguje, ani to veľmi nie je treba. Film, ktorý je síce dobre natočený, ale zostarol a prekonal ho jeho remake/reboot podstatne väčšou mierou akcie aj zábavy. „Hey. What‘s my last name?“ „What’s my first name?“ Jazykové okienko: point-blank.

„Not many men know what thier life’s worth. I do. Seventy grand. That’s what they took from me.“ Rozprávač Gibson, ktorý je zároveň hlavnou postavou, si diváka na začiatku získa hláškou. Brutalita je nám predstavená hneď od prvých scén. Jeho hrdina nie je svätý, a dáva vyžrať svoju pomstu aj nezainteresovaným drobnými krádežami. Ale asi sa tak živil aj predtým, to sa nedá posúdiť. Jeho drzosť a plán sú však obdivuhodné. Porter asi pozeral Dirty Harryho, tak si potrpí na Magnum. Modrosivý filter kamery dokonale pasuje ku jeho zádumčivej nálade a žánru neo-noir. Femme fatale tu hrá Deborah Kara Unger, ukáže sa aj Kris Kristofferson, stále vo forme, tu s menom Bronson a rovno ako boss bossov mafie. Akcia je smelá a zábavná. Prekombinovanosť Porterových plánov a využívania situácií je dych vyrážajúca a zaslúžťi si aspoň Oscara za scenár. Humor o jeho pohnútkach a situácii je nekonečný a divákovi neostáva nič iné, ako sa dobre baviť. „Shut up. I cured you.“ –„Hi Val. Where’s my money?“ –„I’ve got a few minutes.“ „So go boil an egg.“ –„Yeah, that‘s Porter. He has shit for brains.“ –„Nobody’d go through all this for 70 grand.“ –„If I’d been juest a little dumber, I could’ve joined the force myself.“ –„I forgot my cigarettes.“ –„Seventy? What do you mean, it’s only 70?“ Jazykové okienko: call it a day; moxie.

Najkratšia epizóda minimálne série, asi aj seriálu. Slabých 18 minút. Eren vysvetľuje najlepším priateľom determináciu ich činov. Konečne ale vidíme nejaký väčší konflikt medzi Erenom a Arminom. Animáciu už je zbytočné chváliť, ale les, mesto a ten Titan v stene sú výborné. Levi má vlastné plány, ktoré zamotávajú situáciu, no Zeke má ešte nejaké esá v rukáve. Dočkáme sa aj kvalitnej akcie a dojmu dynamickej kamery. Tvorcovia pri hudobnom podklade idú prvý raz odvážne do rapu. Kvalitná epizóda a som zvedavý, ako bude vysielaný zvyšok, ktorý sa kvôli zemetraseniu posunul. 2 drsné scény po prerušení potešili.

„Some joker cut me up yesterday.“ Japonský chlapík v obleku bez kravaty a s okuliarmi neveští nič dobrého. Drsný vzhľad chladnej tváre podporuje Takeshi Kitano aj skutkami svojho hrdinu. Krivý pohľad kamery naňho možno znázorňuje jeho povolanie, ale v obklopení obyčajných ľudí sa jej poloha vyrovnáva. Taxikárovi neodpovedá. Pri flashbacku vidíme jeho vnímanie cudzej reči ako ticho. Krv nie je voda a preto je názov filmu, Brother, napísaný červenou a zaujímavým, asi japonským fontom, ktorý sa viac hodí do hororov. Ale toto krimi nie je bez krvi. Hlavný hrdina rozdáva štedré sprepitné, či už taxikárovi alebo boyovi v hoteli. Slovami neplytvá a cudzím jazykom sa hovoriť nepokúša, až divák rozmýšľa, kedy vôbec prehovorí. Stretnutie s hrdinom stvárneným Omarom Eppsom je epické. V prvom flashbacku vidíme zobrazený vtip: „To fajčenie ťa raz zabije.“ Postupne odkrývame minulosť bratov v Japonsku. Výkon Takeshiho Kitana je precízny v mlčaní, akčných scénach aj dramatických hulákaniach. Kamera je výborná, nikdy neviete, čo bude nasledovať. Scéna stretnutia, kde predtým spojenci sa okolnosťami stali nepriateľmi, najprv zaberá podriadených bez divákovej vedomosti, žeby tam boli aj bossovia, ktorých po prestrihu zobrazia neskôr. Pri scénach zabíjania sa využíva dynamická kamera, ide v aute a tak sa jej pohyb uľahčil. Hudobne sa veľa songov neprehrá, je ale trafia do čierneho. Je tu vážna klavírna hudba a raz zaznie aj nejaká dynamická vec vhodná na pohladenie ega pred bojom. Aniki (elder brother) mení svet svojho mladšieho brata neplánovane, ale prirodzene. Ale aj taký Kato je fajn postava, čo sa nezabúda. Spoľahlivý, brutálny a verný, ale predsa len žiarlivý na ženu svojho šéfa, ktorá mu podľa neho počarovala hlavu. Scény basketbalu sú už len chuťovečka, rovnako ako stávky. Z týchto rôznych pováh a nevšedného humoru by sa pokojne dal spraviť aj seriál. Logický lapsus) áno, do filmu sa výbuch auta hodí, ale predsa s tým treba počítať a najať si aspoň štartérov. Taký Boris Kollár musí krútiť hlavou nad hlúposťou postáv. Škoda len, že mafiánske popravy sú tu zobrazené s čo najmenšou akciou. Pre milovníkov mafiánskych filmov a hlavne yakuzy je to výnimočný film, ktorý ide podľa žánrových očakávaní a pridáva aj niečo navyše. Bloky ticha, príliš temperamentné analyzovanie situácie, kultúra, akú nepoznáme, či akcia a krvavé scény s kvalitnými dramatickými postavami dokážu vždy uchvátiť. „I’m Michael Jordan.“ –„he can’t swim straight anymore.“ Jazykové okienko: gank; be on the take.

„They couldn’t squeeze the time of day of him.“ Víta nás pomalá hudba, ktorá je však dostatočne záhadná na to, aby zaujala divákovu pozornosť. Americká púšť, jastrab a zarastený chlap v zaprášenom obleku pochybných kvalít s červenou šiltovkou šiltom dopredu a dokonale nejasným pohľadom bez určitého zámeru. Pohľad zabudnutia je trademarkom hlavného hrdinu výborne hraného Harrym Deanom Stantonom možno v životnej úlohe, ktorý stratil pamäť. Wim Wenders aj tu ponúka rozsiahle komunikatívne ticho, aby si hlavný hrdina dokázal nájsť svoju cestu životom a hodnoty, ktorým sa chce venovať. Vďaka nedostatku jeho síl sa zoznamujeme aj s jeho bratom v podaní Deana Stockwella, pri ktorého nočnej scéne na pumpe vie režisér zatraktívniť toto miesto pomocou zeleného filtra kamery (najlepší záber sa objavuje ku koncu pri čakaní na východ slnka, stretnutie a odchod). Pri jazde autom zasa využíva svoje tradičné spätné zrkadlo (druhýkrát sa vrchné spätné zrkadlo objaví po Travisových otázkach na syna a jeho spomenutí si). Pár vedľajších úloh prischlo inak hovoriacim, čo na ich prízvuku počuť. Dôležité rozhovory sa robia aj cez telefón, ale vizuálne v prospech len Deana Stockwella, neskôr očaria obrazom tie medzi Travisom a Jane. Dialógy sú vždy úsporné a sústredené. Klobúk dole Samovi Shepardovi za scenár. Detský hrdina bol napísaný veľmi vnímavo a je tým pádom si dokáže aj uzurpovať miesto možno najlepšieho detského hrdinu. Pri ceste sú pre Wendersa dôležité aj tradičné americké reštaurácie s boxami či lacné hotelové izby s jednoduchým zariadením a pokrivenými žalúziami. Z hudby režisér využíva hlavne country, na podfarbenie cesty a pomalého prerodu hlavného hrdinu ku objaveniu jeho hodnôt. Veľmi poučný, nenásilný protest proti uponáhľanej dobe v ktorom vidno oslobodzujúci pocit voľnosti, ktorý potvrdzuje, že najskôr treba byť šťastný sám so sebou, potom sa dá byť šťastný s niekým a až potom zakladať rodinu, ak tieto jednotlivosti človek chce. V poslednej scéne už púta pozornosť len bilboard Together we make it happen. A Travis bilboardy rád. „You look like 40 miles of rough road.“

Z malého opusteného Owena vyrastie gangster, len rozprávaniu chýba, čo je jeho biznisom. V jeho detstve úplne a neskôr v dospelosti trochu sa zameriava rozprávanie na odvrátenú stránku alkoholizmu (pri troche kreativity vieme nájsť na alkoholizme aj niečo pozitívne), no film sa nedokáže vyrovnať neskoršiemu švédskemu Korkarlen. Owen sa v dospelosti stáva vodcom gangu a nový district attorney mu vyhlasuje vojnu. Owen však voči nemu necíti extra animozitu, skôr mu padne do oka jeho priateľka. Ona sa rozhodne robiť charitu pre deti a rodiny z okrsku, v ktorom sa pohybuje Owen a vládne tam chudoba. Owen postupne preberá miesto jej nápadníka, či to je v krčme, záchrane detí z horiacej lode alebo venovania sa im, lebo sa nachádza v týchto situáciách, kde district attorney buď nie je alebo sa v nich nevie pohybovať. Ako gangsterka je film tiež slabší. Oceniť sa dá sympatický herec v hlavnej úlohe (jeho pohľad na mlieko príjemne rozosmeje), či humanistický pohľad na chudobu alebo odsúdenie alkoholizmu. Akcia je slabšia a zameriava sa skôr na grotesku. Z bojových športov vidíme box či pasovanie. Taký Douglas Fairbanks Sr. však pridal aj zápasenie a techniky na zemi. Ku koncu sa film snaží pridať okrem humanistického renomé aj to gangsterské, ale zlyháva v ňom kvôli predvídateľnosti deja a slabším postavám.