Arkanoid

Platí to, čo pre predchádzajúce časti. Pripravovanie pôdy pre možné budúce akčné hviezdy & oslavovanie tých starých známych. Tu už hrdinovia dokážu schytať guľku, ale ukáže sa, že sú nesmrteľní (predsa si nebudeme kaziť happyend). Pritom smrteľnosť hrdinu, pochyby o tom, či prežije a jeho charakter robia film zaujímavým a napínavým. Bohužiaľ, to tu chýba. Potešia Gibson, Banderas a Ford. Finálny súboj skazený nečestnosťou klaďasa kvôli následnej hláške. Vidieť to isté po tretíkrát už nie je také zábavné.

Keď zaplatíte okolo desiatim akčným hviezdam, aby účinkovali v jednom filme, na dobrého scenáristu, už peniaze neostávajú (resp. neostáva pre dobrého scenáristu adekvátna výplata alebo dostane zaplatené, aby vypol mozog). Hrdinovia sú opäť nepriestrelní, mená postáv si nezapamätáte ani v priebehu filmu, no nič to, aspoň ostali hlášky, ikonizácia akčných hviezd a pomrkávanie na diváka.

S týmto turistickým sprievodcom z roku 1995 by som sa do Vietnamu nevybral. Nerobí mu totiž dobré meno. Bál by som sa nielen v úzkych uličkách, ale aj na námestiach, lebo nikdy neviete, kam až siaha moc gangov. Mafia ponúkne dvom súrodencom kvôli splateniu dlhu profesie náročné na psychiku, pri ktorých musia neustále meniť svoju morálku a kúsok po kúsku obetovať svoje svedomie. Kam až je človek schopný zájsť? Kde má svoj limit? Anh Hung Tran nemoralizuje, len pozoruje a necháva diváka vychutnávať si všetky jeho obsahové aj vizuálne skvosty. Tranovi sa podarilo dať do filmu mnoho, no chýbali mi tam bežné rodinné scény súrodencov, z ktorých by sa dalo ťažiť napätie a čierny humor, ktoré by boli už len čerešničkou na torte. Vo filme vychádzajú tiché scény bez hudby rovnako ako scény s hudbou. Creep od Radiohead pôsobí rovnako ako songy v Trainspottingu alebo Drive. Vo filme sa striedajú krásna lyrika, surová brutalita aj poetika násilia, aby efektívnejšie zobrazili pád do čierno-čiernej priepasti ničoty. Ak si hovoríte, že máte chuť na lyrický film z Vietnamu s paralelami, autentickým násilím a neustálym zaťažovaním psychiky postáv, toto je ten pravý.

Áno, Heisenbergov princíp neurčitosti. Áno, postupná transformácia milého slabocha v racionálne uvažujúce monštrum, ktoré kalkuluje s ľudskými životmi ako s figúrkami na šachovnici. Premena dovtedy porovnateľná s Michaelom Corleonem z Godfather Trilogy alebo s Danielom Plainviewom z There Will Be Blood, no je to premena o to dokonalejšia, že vďaka seriálu môže postupovať krôčik po krôčiku, dávať väčší zmysel a to viac si ju divák dokáže vychutnať. Z každej postavy tvorcovia vyťažili maximum a každá mala svoj význam, neboli to len mená spomínané na vyplnenie hluchých miest. Sila seriálu netkvie len v krimi situáciách, z veľkej časti stojí na bežných rodinných scenách, z ktorých sa tými správnymi dialógmi ťaží napätie. Párkrát si tvorcovia pomohli scenáristickou barličkou, no dej po nej vždy dával zmysel. Masterpiece.

Zaujímavá kombinácia hororových námetov vychádza pod rukami scenáristov, ktorí dokážu rozvíjať a prehlbovať charaktery postáv a udržiavať atmosféru napätia súčasne v dvoch dejových líniách. Komplexný príbeh, ktorý sa vie predať vďaka režijnej dokonalosti. Najlepšia séria American Horror Story.

Očakával som menší francúzsky krimi kult, no nedostal som ho. Udalosť typu Leon sa nekoná. Namiesto toho mi bol naservírovaný mix drsnej krimi a komédie, ktorý sa nevedel rozhodnúť, ktorou cestou sa vydať, a tak všetko vyznelo polovičato. Vincent Cassel v hlavnej úlohe toho veľa nepredvedie a jeho postava je jedna z tých nudnejších, no aspoň sa už tu dokázal vžiť do postavy verejného nepriateľa č. 1, čo zužitkoval neskôr. Viac vynikajú vedľajšie postavy. Tchéky Karyo a jeho odporne zákerný policajt sa hravo vyrovnajú tomu z Deux hommes dans la ville a je gangu zdatným súperom. Ostatní členovia gangu sú vďaka svojim bizarným vlastnostiam zaujímavé postavy, no ich charaktery ostali len slabo načrtnuté a vôbec sa nerozvíjali, čím by mohli obohatiť drsnú krimi, ako aj absurdné situácie čiernym humorom. Film, čo neurazí, ani veľmi nenadchne. Ale primerane pobaví.

Dnes, vzhľadom na technológie, by sa mal k žánrom pridať historický. Béčko, ktoré zaujme svojou témou, napätím, spádom a slávnymi menami. No tam, kde by sa mohli rozvíjať charaktery, nastupuje nijako objavne natočená akcia a upriamuje pozornosť diváka na streľbu a naháňačky. Látka, čo mohla byť využitá lepšie, no nenudí.

Jeden z tých filmov, na základe ktorých by sa mali ľudia učiť používať kameru. Trpký plnokrvný špageťák telom aj dušou s príchuťou Wendersovej vykorenenosti a existencializmu.

Jednotlivé fragmenty do seba nezapadajú ako celok, ale trieštia ho na do seba uzavreté časti. Napr. dvom dejom, ktoré sa divákovi zobrazujú striedavo (prítomnosť = liečba a minulosť = zážitky z vojny) sa pripisuje spočiatku rovnaká váha, no ukáže sa, že liečba má na hlavného hrdinu len minimálny vplyv a záverečným twistom je úplne podkopaná a vyznieva dostratena. Film ukáže hodnoverne hrôzy vojny a ich vplyv na jedinca, no nepatrí medzi tie najlepšie.

Humanistická protivojnová propaganda s výbornými myšlienkami, ktorú nebudú počúvať chamtiví mocní. S hodnotením nejdem vyššie, lebo všetko je tu koncipované ako ideál a éra klasického filmu neponúka takých psychologicky komplikovaných hrdinov, ako to mám rád. Sranda dať si po tomto film Hellsing IV so zanieteným záverečným príhovorom o láske k vojne.