Arkanoid

Tarantino vybral napätie a úvahy z Reservoir Dogs a The Thing, skombinoval zo svojimi geniálnymi dialógmi a spoľahlivými, no vo väčšine prípadov výbornými a veľmi vydarenými hereckými kreáciami všetkých zúčastnených hrajúcich postavy, kde väčšina skrýva tajomstvo alebo aspoň vlastnosti a podal to vďaka svojmu rozprávačskému umu, kde pred postavami aj divákom zámerne skrýva informácie, pritom z diváka nerobí hlupáka a rozumne dávkuje napätie aj pomocou svojich kapitol v divácky veľmi atraktívnej forme, v ktorej vyniká aj výrazný Morricone. Opäť prezentoval svoj charakteristický, fanúšikmi milovaný rukopis a zároveň znova vytvoril niečo, čo tu predtým nebolo a tak vznikol ďalší jeho výrazný zárez do sveta kinematografie.

Hviezda za výkon Struana Rodgera, vďaka nemu sa je načo pozerať. 2 scény sú málo, aby sa interpretácia Django Unchained dala brať vážne, navyše keď tu absentuje atmosféra pôvodného filmu a režisér tam nevtlačil žiadny svoj zaujímavý výrazný autorský rukopis. Ak vôbec nejaký má.

Modernejšia verzia Popolušky potešila vhodne vybranými hercami, vkusnými interiérmi aj exteriérmi, z ktorých dýchala doba 50ych rokov minulého storočia talianskeho Ríma, celkom slušnou kamerou a čo je hlavné, láskou k točenej látke. Avšak dojem kazili trápne kecy sestier, zdĺhavosť spôsobená viacerými menej podstatnými odbočkami od hlavnej dejovej línie, ktoré mali za úlohu rozšíriť charakter a záujmy Popolušky a princa, no v konečnom dôsledku vyšumeli do prázdna rovnako ako princove emočne, ale nie logicky odôvodnené správanie (ako inak, vzhľadom na príbeh) ku koncu filmu aj prepálený záver. Týmto filmom som sa chvíľu nechal unášať, ale určite ma nestrhol.

Podľa názvu som očakával rozpoltenú osobnosť, ktorá holduje dosť intenzívne určitým závislostiam, no dostal som dobrú dušu s brilantným mozgom s celkom častými zastávkami v jej hlave. Pár vybočení zo slušného života je spomenutých, ale nie je im venovaná nejaká významná pozornosť. Seriál sa točí hlavne okolo Da Vinciho a mocných vo Florencii, Ríme a Taliansku 15. storočia. Postavám na začiatku chýba hÍbka, získavajú ju až v priebehu seriálu, no intrigy, manipulácia a aj postavy viac bavia v Borgias, ktorých rozmach sa začal ešte za Leonardovho života. Jednotlivé epizódy majú charakter ako kriminálne prípady, kde geniálny detektív so svojimi citeľne menej inteligentnými pomocníkmi, korí sú tam, aby mohol detektív vysvetľovať, čo robí a inak je ich funkcia krovie, vyrieši záhadu a na konci sú všetci šťastní. Tu je tou záhadou chýbajúci vynález, ktorý by mohol pomôcť vyriešiť určitú situáciu. V tomto seriáli, pri riešení takýchto záhad a niekedy aj mimo nich vyniknú surreálne obrazy a predstavy v Leonardovej mysli, ktoré momentálne nemajú na seriálovom poli obdobu. Tvorcovia si našťastie, aj keď neskôr, uvedomili zbytočnosť krovia a začali ho rozvíjať a dávať mu väčšiu hodnotu. Zamrzí aj krátke využitie zaujímavých postáv ako napr. Dracula. Seriál nie je číslo 1, ale určite má čo ponúknuť. Hodnotenie za série I.-II. 80%. III. séria: časti 03x01 - 03x02: Do seriálu zavítala nová atmosféra. Šialená brutalita, ťaživý smútok a prehlbujúca sa mizéria. V oboch častiach zomreli postavy, ktoré mohli mať ešte zaujímavý vývoj, ale ich smrť má na zvyšné postavy väčší emocionálny dopad, ako by mohol mať rozvoj ich charakteru. Navyše šlo o postavy, ktoré by ďalej slúžili len ako pomoc dôležitejším postavám, čiže ťah scenáristov je logický a správny, keďže takto poslúžili viac. Leonardo prvýkrát nestíha vymyslieť niečo geniálne a bezbranne sa necháva unášať novovzniknutým peklom, snaží sa len prežiť. Seriál Da Vincis Demons sa ani v tretej sérii nezbavili veľkej dávky predvídateľnosti, vďaka čomu môžu v hodnotení figurovať len na pozícii lepšieho, nezabudnuteľného béčka.

Seriál o antihrdinoch, ktorí svoje superschopnosti využívajú k osobnému prospechu ako stvorený pre generáciu Y. Plné originálnych zápletok, čierneho humoru a neotrelých hlášok. 4. a 5. séria zabili originalitu tuctovými klišé a nudnými postavami. Opäť jeden z prípadov, kedy sa tvorcovia snažili z konceptu vyťažiť čo najviac a s úbytkom kvality to k prospechu rozhodne nebolo.

Reálne nečiernobiele charaktery vo svete preplnenom intrigami, kde si každý uvedomuje svoje miesto a podľa toho manipuluje s ostatnými. Logické úmrtia postáv, z ktorých cítiť, že naozaj žili, a nie sú len bábkami tvorcu, môže tomuto seriálu závidieť aj Game of Thrones. Škoda predčasného ukončenia, seriál si uchovával vysokú kvalitu každou časťou.

Koľkokrát zradíš, aby si prežil? Predávaš svoju tvár a s ňou strácaš aj kúsok po kúsku svoju dušu. Dostaneš za to pozornosť, s ňou aj nepokoj, prepychový dom, ale nie domov, slávu, ale nie rešpekt, veľa žien, ale žiadnu lásku. Aj taký asi bol život v nacistickom Nemecku. Skvelý Klaus Maria Brandauer v úlohe nejasného charakteru herca, ktorý v sebe potláča hodnoty, aby žil.

Sam Mendes spravil hrubý zárez do sveta gangsteriek. Stvoril živé charaktery, na ktoré nezabudnete. Paul Newman ako rešpektovaný boss, Daniel Craig ako jeho ambiciózny a zbabelý syn, Tom Hanks ako ich mimoriadne schopná pravá ruka, úlisný nájomný vrah Jude Law, tí všetci si tu obohatili svoju kariéru. Stanley Tucci a Ciarán Hinds mohli dostať viac priestoru. Do pamäte sa vám vryjú scény ako tie na kare, 1. prestrelka, prestrelka, kde bodyguardi padajú ľahučko ako muchy z vysokých teplôt alebo akákoľvek scéna s Lawom, čím režisér dokazoval svoju vládu nad formou. No nad obsahom mohol ešte trochu popremýšľať. Deju chýbalo pár prekvapení, bol príliš priamočiary a vďaka postave chlapca-rozprávača tušíte, ako to celé dopadne. Vo výsledku sa ale nie je za čo hanbiť.

Problematický vzťah syna, otca a aj iných ľudí v obale súdnej drámy. Väčšinu času len dráma, ktorú určite odporučíte niekomu ďalšiemu, ale nepovažujete ju za niečo extra, postupom času odkrýva všetkých kostlivcov v skrini, sem-tam je vyplnená humorom, ktorý presne prilieha k Robertovi Downeymu, Jr., ale vôbec ho tam nepotrebujete. Spočiatku toho rieši veľa, ale tak to už býva, keď točíte film typu návrat strateného syna. Posledných 20 minút sa to zmení na film, ktorý vo vás bude dlho rezonovať svojím vystupňovaním a nostalgickým epilógom. Robert Duvall starne so cťou, čo sa o De Nirovi alebo Pacinovi povedať nedá. Najsrdcervúcejší film Roberta Downeyho, Jr.

„My life fades. The vision dims.“ Začína sa depresiou rozprávača na úvod do sveta bez pravidiel, kde vládnu gangy a túžba po palive. Prológ o Maxovi je vcelku zbytočný. Autá dostali lepší punk štýl, Maxovi pribudol pes, ktorý sa vie priživiť na kengure. Dej sa začína in medias res, hučaním motorov, rýchlou jazdou a prenasledovaním Maxa. Strih je tu ešte starý, posunutie predošlého obrazu do strany pri zobrazení nového. Kamera je dobrá, ale uhýba pri niektorých krutých scénach, obraz pri ohrození života a driemotách rozmazaný. Carsplotation tu je, svoje si tu nájdu aj fanúšikovia biker movies a krv pri vyberaní šípu značí zase exploitation. V tomto ozploitation nie je o čom, keďže má celosvetový úspech, trafil, čo sa dalo. Mel Gibson má navyše podľa mňa chlapskejší hlas ako 2 roky dozadu. Po nie príliš nevýraznom a občas nudnom origináli prichádza sequel, ktorý vytvoril upgrade na skoro všetky aspekty, ktoré sa jednotke dali vyčítať. Rozšírenie sveta do púšte, pestrejšie a zaujímavejšie postavičky, šikovné zvyky postáv, vďaka ktorým dokážu prežiť a hlavne zaujímavejšie a napínavejšie akčné scény, dokonca záparáka, ktorý tu bol pred hokejovou maskou z Friday the 13th. No bol to typický akčný film, ktorý sa nevenoval originalite postáv a deja. Chutný popcorn. „You, you can ran. But you can‘t hide.“