Arkanoid

Vtipnejšie rozprávanie príhod ako od Chefovho otca ešte nebolo. Takisto scény Cartmana u očného sú nezabudnuteľné.

Reflektovať Rusko a jeho dezinformačnú vojnu je dôležité, no Homeland a jeho slovenské poskytovatelia si koledujú o nálepku riadení „americkými mimovládkami“. Spoznávame nové postavy, tak ako v minulej epizóde, aj tieto sú len pomocníkmi dôležitejších postáv. Najzaujímavejšou postavou epizódy je ambivalentný bývalý ruský špión Ivan, ostatné postavy sú buď ľahko čitateľné alebo nedostanú priestor prejaviť sa a sú v tieni tých zaujímavejších. Zo všetkých troch dejových línií cítiť predvídateľnosť, čo sa tiež odráža na kvalite epizódy.

Snaženie sa o erekciu Kyleovho otca, ukrižovanie Cartmana či zvyšovanie sebahodnoty Randyho Marsha cez jeho objavy. To všetko možno nájsť v tejto epizóde nabitej hláškami, ktorá má len jedno slabšie miesto (druhá Randyho predstava podaná ako groteska), no vôbec to nevadí, keďže o vtipné situácie nie je núdza.

Tvorcovia seriálu si všimli, že tímovky dnes letia. Nelenili, a zapracovali to do scenára. Nechápu však, že úspech majú väčšinou tímovky vo filmoch, kde každý hrdina (či už postava alebo herec) získal už pred tímovým filmom svojich fanúšikov. Inak ich spoločná špiónska akcia šlape. Avšak na pohrebe im emočný vrchol vyšiel. Scény Saula a jeho vyšetrovania tiež nie sú na zahodenie. Záver je správne tajomný, vyvolávajúci otázky. Od vyššieho hodnotenia však ruky preč, niečo inovatívne a kreatívne z toho necítiť, na programe sú len zbytočné reči rozoberajúce predošlý dej.

Oproti minulej sérii sú v tejto epizóde vtipy stupňované a Cartman rozhodnejší, akčnejší a tým zábavnejší. Paródia zabíjania Kennyho je takisto vydarená.

Situácia eskalovala, napätie minimálne a nápady tvorcov vôbec. Predvídateľné s rutinnou detektívnou dejovou líniou.

Tretia epizóda už je na tom lepšie. Jednotlivé dejové línie sa intenzívnejšie rozbiehajú a zamotávajú. Či už ide o Saula s jeho vyjednávacími schopnosťami, zákerné ťahy mocných alebo Carrie pod psychickým tlakom, všetko toto poteší určitou akciou svojich postáv a postupne budovaným napätím. Zatiaľ však v štýle béčkovosti.

Charles Manson poučuje o rodine, no stále som mal pocit, že tvorcovia nešli s vtipmi na maximum.

Saul sa o niečo posunie, dej s Carrie zatiaľ vyzerá byť len slepou uličkou, kde ukázala svoju guráž. Avšak celý dej s ňou je zbytočný, naivný a s rovnako hlúpym riešením. Prvé sedenie u psychiatra (psychológa). Keď si toto sedenie porovnáte so sedením u psychológa v The Sopranos, príde Vám Homeland nesmierne nudný. Psychologický rozbor Carrie na sedení nie je rozobratý do hĺbky a nikdy nebol. Tvorcovia doteraz ani nenapísali scénu u terapeuta, kde by sa otvorila, terapeutovi dôverovala a niečo si ozaj zo sedenia odniesla. Je to skôr o neustálom útočení na jej osobnosť a pritom sa ona uzatvára a cúva. Aj preto je snaha previesť Carrie rovnakými, len málo menenými cestami ako kedysi, nevychádza. Ego tvorcov zjavne nebolo ešte kritikmi dostatočne podupané. Výsledkom je táto epizóda. Prijmite telo Kristovo. Amen.

Nepriateľ štátu už bol aj záživnejší, atraktívnejší a zaujímavejší, ako tento. Tento nepriateľ nemôže byť príťažlivý pre ani pre fanúšika kladných, ani záporných či ambivalentných postáv. Svojím spiatočníckym myšlienkovým zameraním síce dokáže v reálnom svete vyhnať ľudí do ulíc, avšak jeho divácka hodnota je takmer nulová, samostatný film alebo akýkoľvek príbeh o nej by mal chabú divácku základňu. Charakter postavy je totiž už prečítaný a ďalšie excesy sú očakávané. Carrie si opäť robí svoju robotu, rozohráva hru aj proti vyšším autoritám, je motorom väčšiny deja, redaktor „Slobodného vysielača“ sa stále dá počúvať (tón hlasu, nie bludy) a Saul je stále baví vo svojej polohe tvrdohlavého, neochvejného mača. Problém je len ten, že v epizóde nie je nič, čo by sa nedalo považovať za variáciu dejov z predošlých sérií, ani to, čo by stopercentne bavilo a plnilo svoju čakávanú funkciu dodania príbehu ten správny ráz.