Arkanoid

Animácia mohla byť lepšia, takáto sa používa aj pri superhrdinoch z DC. Niektoré postavy potom vyzerajú tupo. Hádzanie sa lukostrelcov do šípov od nepriateľov nehovorí o logike týchto postáv či tvorcov, ktorí ich nakreslili. Animák sa krvavosti vyhýba, aj keď o brutálnych činoch sa hovorí a sú zobrazené ich nekrvavé časti. Sirény sú zahalené, človek nechápe, načo im treba také dlhé šaty do vody, to sa neboja rozožratia látky morskou soľou? Niektoré zvieratá sú nakreslené smiešne, rovnako vyznieva aj obluda Skylla. Kvôli skratkovitosti jednotlivé udalosti nevyznievajú tak dramaticky, rovnako ako Odysseov sen, ktorý by pri režisérovi so špecifickým štýlom mohol dodať príbehu zaujímavé zafarbenie. Nebyť zmeneného záveru voči Homérovmu dielu, dalo by sa to brať pozitívne aspoň ako výuka pre deti, takto je však pokazené všetko.

Slávny švédsky film nemej éry z rovnakého štúdia, ako zvykol točiť Bergman, podľa zdania môže byť rozprávkou alebo ľahkým hororom. Určite ste už videli filmy, ktoré s dejom v čase Vianoc reflektovali svoju hlavnú postavu a jej nemorálne skutky. Tento film to robí o polnoci cez Silvestrovskú noc a rozoberá hlavne alkoholizmus, nerozvážne skutky a s tým spojené utrpenie. Scéna za zvukov zle naladenej gitary na smrteľnej posteli so všetkými troma podstatnými postavami je vynikajúca, sú tam charaktery ako nepoučiteľný dobrý, hriešny napravený a zbabelý hriešnik. Za zvukov zle naladenej gitary sa táto scéna zarezáva pod kožu. Hudba pri návrate Davida Holma domov za jeho posmešného stavu o možnosti nakazenia vlastných detí je skoro ako uliata, veľmi sa hodí ku scéne, znepokojuje a napína diváka. Ktovie, či pri tejto scéne nenabral inšpiráciu Kubrick do Here’s Johnny. Rovnako výborná je hudba pri scéne behu na odvrátenie katastrofy, čo znie ako kľudná časť metalovej pesničky. Téma má svoju silu, ale dnes, keď už som zvyknutý porovnať podobné problémy so seriálom BoJack Horseman, kde boli rozobrané oveľa viac a s postavami, na ktoré si divák stačil zvyknúť a obľúbiť si ich, tak tento film na tom trochu stráca. Rozoberané problémy sú nestarnúce, ich podanie v tomto filme však trochu poznačil zub času, poteší ale silnými ženskými postavami. Nakoniec si poviete, že ten koč tam ani nemusel byť, fungovalo by to aj bez neho skvelo. Záver nebol pre mňa uspokojivý, nehodí sa ku celkovému vyzneniu predošlého príbehu. Natočené v časoch dvadsiateho prvého storočia to mohlo byť tak drsné ako Submarino či Jagten.

To je ozaj skratka. Výborné zvuky. Vážna hudba tomu dáva ten správny komický ráz. Na svoju dobu tiež odvážny počin.

Skvelá strašidelná, napínavá hudba, hrôzostrašné obrazy, výborná animácia, čo dáva postavám nadprirodzené, snové pohyby, reč vo veršoch. Výrazy tvárí, s ktorými sa nedalo tak špičkovo pracovať ako dnes, prekvapia svojou presnosťou v podávaných emóciách. Vhodne zvolení herci a mrazivá atmosféra len umocňujú perfektný zážitok filmovej básne. Jeden z vrcholov stiesnenosti.

Domáce násilie, prehrešky cirkevných hodnostárov, zdrogované prostitútky, finančné poradenstvo. Do epizódy je mixnutých veľa tém, ale žiadna nie je rozobratá hlbšie. Vytvárajú potom trochu nemastný neslaný celok, ktorý je okorenený sem tam Kunešovou hláškou a krátkou akciou. Background stories detektívov však potešia.

Ďalšia zábavná keatonovka plná Chekhov’s guns. Nešťastník Frigo sa dostáva do situácií, kedy si dokáže znepriateliť snáď všetkých policajtov v mete, a musí utiecť, aby sa v cudzom meste dozvedel, že je hľadaný za vraždu. Ešteže vie tak kvalitne behať a dôvtipne sa vyhýbať už vzniknutým problémom. Hudba ku jeho naháňačkám pasuje ako uliata a ostáva si už len vychutnávať všetky jeho husárske kúsky. Záver poskytuje krásnu čerešničku na torte a ukazuje, ako sa dá si zo všetkého strieľať.

Od začiatku vládne desivosť. Pokrivené neupravené hroby, vypúlené oči vykrádačov hrobov, maniacka túžba vytvoriť život. Napätie z možného prelomového vedeckého objavu sa dá krájať a dej je preto rozprávaný v krátkom čase. Žiadny záber sa nezdá byť navyše a všetko spolu sedí. Kamera dynamická, občas sa trasie a tým vytvára nepokoj, ponúka rozmazané kraje, ale interiéry prepracované do detailov. Monštrum s tupým výrazom a zlovestnými očami vyzerá ako zákerný kriminálnik. Frankensteinov výtvor je spravodlivý, nerobí rozdiely vo svojich obetiach, čo sa týka pohlavia a ani veku. Colin Clive aj Boris Karloff svoje úlohy stvárňujú na výbornú. Film zobrazuje násilie viac ako Dracula z rovnakého roku, neostáva to len v náznakoch. Postavy od začiatku vedia, čomu čelia, preto je škoda napísať im ku ich inteligencii aj neopatrnosť, slabý pud sebazáchovy a škrípanie logiky. Scéna pochodu cez rozjarené mesto s prvou nevinnou obeťou na rukách za utíchajúcej zábavy má svoju veľkú pôsobivosť. Film ani po rokoch nevyznieva smiešne a zanecháva za sebou nezmazateľnú stopu. Kto by chcel viac psychologickej roviny, existenciálna dráma Frankensteina a jeho monštra je skvele podaná v seriáli s viktoriánskou hororovou tematikou Penny Dreadful.

Poučenie tu je, ale čas krátkeho filmu mi príde dlhý. Celkom dobrú formu, ktorá je však ľahko prekonaná, kazí nevhodne zvolená hudba. Ak nejaký český animovaný bábkový kraťas o chamtivosti, tak Králův dar.

Namaľované pozadie exteriéru je mínusom oproti skôr natočenému Nosferatu, eine Symphonie des Grauens, ktorý bol natáčaný v exteriéroch, s príchodom noci poteší však hmla, ktorá dodáva nejasnosť osudu mladého právnika. Bela Lugosi je ako inak, famózny, jeho dikcia je pomalšia a vznešenejšia, ako v o rok mladšom filme White Zombie, výraz tváre maniackejší a duševne labilnejší, priam až perverzne chlípny (čo čakať od upíra pri pohľade na krv) hrá aj očami prenikavý pohľad, čo využil aj v spomínanom filme. Očami hrá napríklad aj herec, čo stvárnil kočiša, ale tentokrát sú to oči strachu. Dwight Frye mu skvele sekunduje vo svojej nepríčetnosti. Zaprášený interiér Draculovho zámku plný pavučín má svoju hrôzostrašnú atmosféru, či už ide o ticho pri vstávaní z rakiev, útek hlodavcov pred zobúdzajúcimi sa upírmi alebo krv stekajúca po schodoch. Umelý pohyb netopierov atmosféru trochu kazí, no snaha o čo najviac detailov sa nedá uprieť. Prvé stretnutie mladého právnika a hlavnej zápornej postavy nie je tak atmosferické, ako v Nosferatu. Tu sa táto scéna snaží pôsobiť veľkolepo, no je to len na zakrytie absencie osobitného štýlu, ktorý si táto téma priam pýta. Dynamická kamera v prostredí sanatória síce podčiarkuje atmosféru šialenstva, no Renfield tu ako postava nemá takú silu ako vo verzii Francisa Forda Coppolu. Nemé scény s Maxom Schreckom na lodi sú pôsobivejšie, ako tie v tomto filme s Lugosim. Van Helsing už bol aj akčnejší, no aj tento má svoju charizmu. Nosferatu viac využíval tiene a svetlo/tmu, ako aj nerealisticky deformoval v rámci svojho štýlu – nemeckého expresionizmu prostredie, ako aj vytvoril z Draculu (Orloka) špecifické monštrum. V porovnaní s o rok mladším filmom Vampyr Dracula nestačí svojou atmosférou na toľko kultových scén, prácu s tieňmi, surrealizmus a spôsob natočenia. Vo finále vyznieva vyriešenie problému príbehu trochu jednoducho a film pôsobí ako sympatické béčko.

„Better dead than that!“ Pohreb na ceste, okolo na kopci plno hrobov a krížov, tajomná noc, kŕkanie žiab, divé oči známe z plagátu, čudný „kazateľ“. Po napätie sa dlho nechodí a zbytočnými rečami sa príbeh neriedi. Motív hororu sa pretína s motívom drámy, kde ohrdnutý nápadník chce prekaziť budúce manželstvo a získať nevestu. Lugosi hrá očami a prízvuk vôbec nevadí, skôr pôsobí exoticky a záhadne oproti tým dokonalejším anglickým. Scéna opitého zúfalého manžela s tancujúcimi tieňmi je výborná, no na scény vo filme Vampyr nemá. Zombie ešte nehrýzli a neboli také krvilačné, no film aj tak poteší svojou tajuplnou atmosférou zábavného béčkového hororu. Dojem kazí škrípanie logiky, kde sa necháva obom stranám veľa priestoru, aby jeden druhého mohli zničiť a to kazí predtým budované napätie.