Arkanoid

„I steal.“ Film chce zásadne robiť dojem. Vyzlečení vojaci na lodi sú preto len tí tetovaní. Paul Muni si popri Scarface v rovnakom roku stihol strihnúť aj utečenca. Tu jeho postava nie je taká rozhodná a nemá jazvy, je navyše veľmi ovplyvňovaná okolnosťami. Veterán prvej svetovej vojny po návrate domov váha nad uskutočnením svojho sna zmeniť prácu, ktorou sa dovtedy živil. Niet sa čomu diviť, dril a rutina na vojne aj továrni, kde pracoval, môže byť ubíjajúca. Bojuje proti fanatizmu brata reverenda, čo vedie ovečky na svoju správnu cestu a matke, ktorá ho nechápe a strachuje sa oňho. Nešťastnou náhodou pri plnení si svojho sna sa dostáva do väzenia, kde svoje útrapy nedokáže niesť, preto uteká. Môže však byť niekedy skutočne slobodný? Na túto tému by sa dala napísať slušná esej, ale film to zobrazuje bravúrne. Pradedo utečeneckých filmov bol poučný, čo sa nápravno-výchovného systému týka. Škoda slabšieho zobrazenia brutality, čím trpia asi všetky staršie filmy a brzdenia tempa filmu novinovými článkami, ktoré hovoria o deji. Cool Hand Luke to nie je, ale poteší, v závere navyše trochu mrazí.

„Džentlmen nemá dělat věci, o ktorých nemůže rozprávět při kávě a zákuscích.“ Výborné hlášky. Ich nepredvídateľnosť, ľahkosť a pohotovosť je hlavným kladom filmu, rovnako ako aj ich prenášanie výbornými hercami užívajúcimi si toto dielo. Josef Kemr nastupujúci na scénu a zadržiavajúci smiech jednoznačne vyvoláva veselosť, úsmev aj salvu smiechu. Samotný lord Savil ako veľký pôžitkár, jeho nahlas premýšľajúci sluha. Výrazné a rýchle nájazdy kamery na tváre hercov znamenajúce veľkú vážnosť situácie sú v tejto komédii o to vtipnejšie v súlade s vážnou hudbou klavíru. Nepredvídateľnosť deja či hlášok nemá konca a postarala sa tak o bezchybný zážitok bez jediného slabého miesta.

„Hay stupe! That’s got gears. That ain’t no Ford.“ Obľúbený film Tonyho Soprana. Ikonická súvislosť s koňmi možno inšpirovala aj Coppolu. Krimidráma s dejom v roku 1909 s démonickým Jamesom Cagneym v hlavnej úlohe z roku 1931 svojich hercov a uviedla ešte pred začatím príbehu. Tom Powers nie je v príbehu zobrazený rovno ako kovaný zabijak ako Tony Camonte, divák sa s ním zoznamuje počas celého jeho života. S hlavným hrdinom sa stretávame už v jeho detstve plnom drobných krádeží vilomenín, za ktoré dostával od otca opaskom na zadok cez dôležité udalosti, čo ho formovali až dráhou profesionálneho zločinca. Už v tridsiatych rokoch je vyjadrené pohŕdanie, že v škole sa človek naučí akurát byť chudobný. Vraždy nie sú zobrazené s úplnou brutalitou, najdrastickejšie zábery z nich sú vynechané. Film sa zaoberá ľahko aj vzťahom hlavných postáv ku černochom, ktorí sú tu síce len v úlohách sluhov, ale tento rozmer neskoršiemu Scarface chýba. Pri Tomovi Powersovi sa rieši viac jeho zobrazenie ako osobnosti a jeho život zo všetkých strán ako rpi Tonym Camontem. V The Public Enemy môžeme pozorovať aj dôstojného súpera hlavnej postavy, a to jeho brata Mikea, ktorý mohol mať vplyv na život hlavného hrdinu, no nezviedol ho dobrým smerom. Šiel do armády a brata poprosil, aby sa postaral o matku, čím nepriamo pomohol rozvinúť jeho zločineckú dráhu. V Scarface sa divák môže stretnúť so súpermi zo spravodlivej strany zákona len čo sa týka policajtov, nik iný nedokáže dohovoriť hlavnej postave a pohŕdať ňou bez následkov. Život zločinu tu scenár nezabúda odľahčiť vtipmi a hláškami znejúcimi prirodzenejšie ako v Scarface. Čierna mačka, čo prebehla cez chodník a tak skrížila človeku cestu, je tu zlým znamením. Výčitky sa dajú smerovať aj ku určitej skratkovitosti, kde sú niektoré udalosti zobrazené len ako články novín, pritom by im to svedčilo lepšie ako obrazy situácií zachytené kamerou na filmovom plátne. Inak ide o výborný kúsok svetovej kinematografie. Ak Cagney alebo Muni, volím Cagneyho.

Divák je od začiatku oboznámený s problémom, na základe ktorého začína okamžite vyšetrovanie. Problémom je však preniknúť medzi spoločnosť snobov v podaní málo charizmatických hercov a nájsť tam kvalitné postavy. Napätie ruší nemožná hudba a nudná kamera. Zamotávať sa to začne až po vražde, ktorá vyzerá na jasný prípad, no skutočnosť je úplne iná. Viac ako pomalé tempo filmu a nezaujímavé postavy nerobia dobre jeho kvalite.

Tých konfrontácií tam je viac. Príbeh začína nudným, nezáživným dejom a statickou atmosférou televíznych rekvizít. Dej sa však odohráva v New Yorku, hlavné postavy sú Američania zahraní českými hercami a v manželovi tkvie podozrievavosť o možných tajomstvách jeho ženy, ktorá má čo skrývať. Herci svoje úlohy hrajú dobre, či už herci manželského páru alebo vedľajšie úlohy. Josef Abrhám si tu opäť zahral svojho svetáckeho frajera. Povahou svojej postavy a svojím vzťahom tentokrát pripomína Dmitrija Karamazova. Vidieť Josefa Beka po filme Synové hor v úplne inej úlohe je osviežením. Ako bol predtým čestný a hrdinský, je teraz nesmierne slizký. Kamera v daných podmienkach, ktorá robí, čo môže, zobrazuje napríklad v jednom obraze dve postavy, z ktorých jedna je vidieť priamo kamerou a druhá cez zrkadlo, ktoré kamera tiež sníma. Záhada s kvalitnými Chekhov’s guns motá divákovi hlavu a rozvíja jeho pochybnosti. Zápletka je rozohrávaná dlhých 40 minút, no je rozohrávaná dobre. Chápem, ľudia aj nosia okuliare, no neustále dávanie si okuliarov na nos a potom do kabáta pôsobí nudne a trápne. Inak film pôsobí celý čas zaujímavo a zamotane. Budete mať príjemný zážitok z detektívky a dozviete sa aj rozdiel v písaní čísla 7 v Európe a anglicky hovoriacich krajinách.

Film ponúka hrubý, ale srdečný hlas Jaroslava Vojtu, krásne zábery lyžovania a sympatických hlavných hrdinov. Nadšenie, ktoré z tohto filmu ide, je veľmi nákazlivé. Ktovie, či taká atmosféra za socializmu naozaj niekde bola, ale široký úsmev, krásna príroda a radosť zo života sú hlavným prínosom filmu s dejom pred prvou svetovou vojnou. Štyridsaťosem minút príhod zo života hlavnej postavy sa nezdá, žeby niektorá udalosť mala zásadný vplyv na ostatné, všetky len prirodzene zapadajú do seba ako každodenný život, až sa človek pýta, či má tento film nejaký cieľ. Niečo vyše posledných dvadsať minút sa film zaoberá už celou svojou pointou, a to poslednými pretekmi českého pretekára Bohumila Hanča. Wikipédia aj respekt.cz hovoria o osudných pretekoch čosi iné, ako film, a to, že Hanč dosiahol prvenstvo medzi 7:55 až 09:00 a odvtedy ho nikto nepredbehol, nie že potreboval predbehnúť nemeckého pretekára Bartela. Nezrovnalosti sú aj v osobnom živote Bohumala Hanča, poznamenaným tragédiou, ktorá bola z filmu vynechaná, ako aj vo vyobrazení idealizovaného bojovníka proti Nemcom, rivality medzi českým a nemeckým pretekárom, ako aj záchrannou akciou. Nebyť týchto úprav skutočného príbehu, mohol to byť áčkový film. https://www.respekt.cz/tydenik/2012/51/osudny-den-v-krkonosich

Nie veľmi výrazné, ale napínavé a príjemné béčko s kvalitnou protinacistickou témou. Zdenek Sirový sa naplno predviedol až Smutečnou slavností.

Nemastný neslaný film odohrávajúci sa v krátkom čase a snažiaci sa napínať diváka. Konflikty medzi postavami sú síce zaujímavé, samotné postavy až tak nie a preto ich scény nemajú takú dramatickú váhu, akú by mohli mať. Katastrofický film to tiež nie je, lebo svoju tému podľa názvu film nevyužíva, len ňou napína postavy. Na hudbe sa už podpísal zub času, dnes pôsobí už zastaralo. Zaujímavá akcia sa koná tesne pred záverom, no trvá krátko a priveľmi zdôrazňuje potrebu slovanského bratstva. Martin Frič vedel točiť aj zaujímavejšie.

„The world is yours.“ Znaky kultu na seba nenechávajú dlho čakať. Pred popravou sa pískajú tóny opery. Hlavného hrdinu vidíme po prvýkrát zakrytého plachtou u holiča a je tak drzý, že si neváha zapáliť zápalku na cigaretu o policajtov odznak. Brutalita tu nie je veľmi viditeľná, dočkáme sa menších bitiek a zaúch, ale nič výnimočné, rovnako ani pri prestrelkách krv nestrieka prúdom tak, ako to má rád Quentin Tarantino. Do žánrov by som pridal aj fantasy, lebo taká neuveriteľne hlúpa postava bez pudu sebazáchovy, ako Tonyho sekretár, ktorý sa nekryje pred guľkami, keď volá z telefónu, by v realite nemohla existovať. Výhradu mám voči nedostačujúcej kamere a výprave, s ktorými vie tento kult dnešná konkurencia prevalcovať. Film sa nestratí ani medzi dnešnými mafiánskymi kúskami, ktorým na dlhú dobu ustanovil vzor a kultové scény. Víťaz medzi filmami Scarface je jednoznačne De Palmov kúsok s Al Pacinom.

Titulky netreba, hrdinovia vypúšťajú z úst skomolené zvuky. Netradičná animácia v britskom študentskom filme, kde sa hlavnému hrdinovi stápa tvár. Rieši sa outsiderstvo kvôli naučeným zvykom, ktoré sú podané cez sociálnu úzkosť niekedy až hororovo surreálnou Lynchovsky desivou formou, od ktorej nebude vedieť odtrhnúť oči.