Paldiny

Kráľ komédie je čistokrvná dráma, v žiadnom prípade nejde o komédiu. Stand-up výstup sa tu vyskytuje jeden a aj jeho komickosť posúdi každý sám. Mne tento druh humoru nič nehovorí, tak som sa zameral na to, čo sa deje okolo. De Nirova postava komika, čo sa snaží za každú cenu dostať pred kameru je však hrubo nesympatická a ja sa vďaka jej chovaniu cítil nepríjemne celý film. A tento pocit pri sledovaní sa mi výsostne protiví. Takže môže byť snímka skvostne zahraná, brilantne natočená s nepriestrelnou pointou, no ak má film podobný deficit, u mňa stráca šancu na úspech a tu prítomná elita na tom nič nezmení.

Taká 112tka so známymi ksichtami. Keď Nicolas šantí so sanitkou a brodí sa odpadkami New Yorku je to nespútaná aj keď oproti realite asi trochu dokorenená jazda. Návštevy v nemocnici s neskutočným personálom jak by dal a kolegovia za volantom, jeden lepší než druhý a ten lepší ako tretí. No keď sa k slovu dostane kvapku neohrabaný flirt, tempo začína stagnovať a to v akejkoľvek fáze filmu. Aj keď chápem, že sa nedalo len kriesiť sfetovaných, zinfarktovaných a chcelo to aj nejakú nosnú linku, no jej výber nepatril zrovna k najzaujímavejším. Tiež mi ušla pointa načrtnutej časti s novou smrtiacou drogou. Tá ako keby chcela pričuchnúť k detektívke, ale postupom času vyprchala ako novoročné predsavzatie a mám pocit, že nebola ani dopovedaná. Celkovo tak obyčajný film z neobyčajného prostredia.

Popravde už som nečakal, že ma v takmer prelúskanej filmografii režiséra ešte niečo prekvapí. Stalo sa. Film je podľa popisku klasifikovaný ako muzikál, no s tradičnými hopsajúcimi číslami sa stretneme až v záverečnej polhodine. A aj tie nenesú značku načančanej zábavy, ale sú originálnym prerozprávaním sledovaného príbehu len s hollywoodskymi pravidlami. Hlavná linka je našťastie iná, viac si berie z reality a menej z toho čo bežný divák očakáva, už aspoň tuším odkiaľ bral inšpiráciu La-La-Land. Hudba je tu ale prítomná celý čas. Dej sa odohráva po konflikte Američanov s Japoncami a na jednej z osláv víťazstva dá dokopy dvoch hudobníkov. Energický jazz ústredný pár spája a zároveň rozdeľuje. A nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že to má na svedomí najmä De Nirov predobraz saxofonistu, ktorý sa doslova vnúti do priazne začínajúcej speváčke a nešetrí ju ani počas randenia s ňou. Často sa dostáva do konfliktov, potrpí si na poslednom slove a "nie“ nepovažuje za odpoveď, taký La Motta z budúcej Scorseseovky. Neraz mi pri jeho excentrických výstupoch nezliezol údiv z tváre, rovnako pri sebavedomej hre na pódiu, kde by som rodákovi z New Yorku uveril aj ten saxík v krvi. A posledná hádka v aute? To už bolo herecké ultimátum, kde svojim kúskom prispela aj filmová partnerka Minnelli. Tá záverečnú dilemu nemohla rozhodnúť správnejšie a ja neváham s hodnotením ani na sekundu.

Kým sa húpeme na morských vlnách sledujeme roztomilý príbeh o ambicióznom pirátovi a jeho mladom pomocníkovi s dobrým srdcom. Tí sa chopia príležitosti a ovládnu španielsku loď aj s posádkou, cenným pokladom a krásnou seňoritou. Lenže ako sa presúvame na súš na párty dorazí nuda a tú vykúpi až opätovné odpútanie sa od brehu. Veľký rozpočet cítiť najmä pri pohľade na vierohodné kostýmy a slušnú výpravu. Vtipné okamžiky spočítate na jednej ruke a také, kde vás svrbí zadnica možno aj na dvoch. Takže, kratší zostrih by filmu určite bodol, rovnako režisérova sústredenosť. Pri bitke na malom člne sa strieda svitanie s tmavou nočnou oblohou, čo by sa skúsenému harcovníkovi asi nemalo stávať. Walter Matthau si kožu jednonohého piráta s kopýtkom ale užíva a rovnako ako Sparrow vo vodách Karibiku, film často ťahá sám.

Vraj tie najblbejšie nápady sa rodia po druhej ráno, no asi by to mali prehodnotiť. Najlepšie na čas 11:32 pred polnocou. Práve vtedy sa totiž naštartovala zmeska nezávideniahodných situácií v jednom gete plného ľudskej lúzy, špiny a odpadkov. Ako píše nascendi, ťažko v tom nájsť nejaký z hore uvedených žánrov, mne film miestami dvíhal tep, pretože sám som chcel z tej štvrte čo najrýchlejšie vypadnúť a ono nie, chlapík naďalej navštevoval podivných susedov, vracal sa na miesto činu a naivne hľadal pomocnú ruku, pričom bol v tom od začiatku sám. Ku koncu už bola táto zmeska podivností, zlých rozhodnutí a blbých náhod tak prepálená, až sa stala svojim spôsobom komickou. A vtedy by som sa nebál zvoliť ešte depresívnejší, viac ustrelený záver (spoilerujem), v ktorom by vysvitlo, že aj oné sochy sú vlastne len iní smoliari iných nocí.

Hotový western s tágom v ruke. Film má šmrnc, skvelého Paula Newmana, ktorý je vždy o krok - dva vpred, krásnu a nebezpečne flirtujúcu Mary Elizabeth a neposedného Toma Cruisa, čo schová guľu jednou rukou a druhou pije mojito. Bavilo ma sledovať túto trojicu v akcii a ich strategické ťahy, aké často dostávali do nosu od žiarlivosti i nevyzretosti. Všetko skvelé, avšak len do momentu, čo Newman dostal tak naivne na frak, až som si myslel, že to bolo súčasťou ďalšieho premysleného plánu. Nebolo, prichádzajú tak na rad horšie časy pre Paula, ale aj film samotný. Postavy sa zrazu začínajú chovať inak než dovtedy, zabúdajú na svoje zásady, ignorujú povahu a vlastne aj ten záverečný turnaj bol taký nijaký, nevygradovaný, nedokončený a to čo sa dialo potom, tri bodky - doslova. Ach, škoda toho skratu v tretej tretine.

Nesedí vám niečo? Priemerný hororík, že by to dotiahol až na záverečný ceremoniál? Tak vám napoviem, kliknite na režiséra, kliknite na scenáristu (vlastne obaja sú jeden), tak ešte kliknite na hlavného herca. Ak stále nič, hoďte očkom na plagát. Už začína dopínať však, tento niekdajší kandidát na Glóbus v kategórii komédia / muzikál na listine je, lebo skrátka byť musí.

Zopár dialógov je vážne uchádzajúcich a celkovo tie prachy mohli radšej odložiť deckám na štúdium, ale to by sme boli ochudobnení o jednu skvelú jazdu. A pri nej veruže netreba robiť závery vpred. McDonagh nie je žiadnym rutinérom, čo točí podľa zaužívaných osnov, takže niet sa čomu diviť, ak načatú dilemu nedokončíme, starý spor len spomenieme, iné zas preskočíme a na záver sa náhodným zvratom posunieme niekde úplne inde. Film je na tom podobne ako 7 psychopatov, je iný než sme zvyknutí a to sa nám na ňom páči, ale narozdiel od Psychošov nenudí, dokonca, keď sa doň zažeriem najviac si len tak skončí. Seriál by sa na tejto látke a jeho malých príbehoch, rozhodne uživiť vedel.

Ide si to svoju šamblónu, tentokrát nevrlého slepca, ktorému prinavráti zrak mladý opatrovateľ a ten si zas na oplátku vezme chýbajúci kúsok otca, čo mu nechcel byť oporou. Žiaľ len priemerný námet dvíha do vyšších čísel presvedčivý Pacino a jeho talent vykorčuľovať z viacerých hereckých výziev, kde tentokrát zvláda nielen handicapovanú postavu, ale aj jej rozštiepenú povahu poznačenú bolestivou minulosťou. Strieda sa tu tak pestrá paleta vtipných, dramatických, napínavých a pri jazde autom tiež adrenalínových pasáží, ktoré vedú k jednému cieľu, kde charakter a hrdosť hrajú prvé husle.

Porovnaniu s Misiou sa asi nevyhneme. Film s De Nirom mi prišiel emotívnejší a viac prenikajúci do hĺbky. Tu sledujeme obdobnú tému len z iného kontinentu, kde za 17. storočia nebolo pre kresťanstvo na ružiach ustlané, čo sa snažilo zmeniť hneď niekoľko pastorov s ružencami a pootvoreným srdcom. My sledujeme posledných dvoch, akým bolo dovolené sa vydať po stopách strateného otca učiteľa. Na dve a pol hodiny len chatrný dej si zakladá hlavne na vnútornej bolesti domácich, ktorí majú nakoniec silnejšiu vieru ako tí čo ich k nej viedli. Nájdu sa tu silné momenty, tiež prekvapivé rozuzlenie, no tak isto aj mnoho takých, kde potrebujete od filmu pauzu, aby ste načerpali sily v ňom pokračovať.