Paldiny

Rekapitulácia hororových osemdesiatok po novozélandsky. Radosť počítať kilogramy odkazov, narážok, vnútorností a uťahovaní si z popredných žánrových flákov. Za vrchol považujem zvrátenú scénku s pudingom, celá rada ďalších neotrelých rovnako zo zdravej hlavy nevyšla. Škoda Jacksonovho filmárskeho vytriezvenia, za posledné štvrťstoročie by bolo znovu čo parodovať * * * * * Neviem ako sú na tom kratšie verzie, mal som potešenie iba so 103 minútovou, ale ak neubrali na explicitnosti a strihom skrátili pár hluchých miest, bude to iba k prospechu veci.

Adrian Brody v životnej roli. Zatiaľ čo ma Spielbergov zoznam pre svoju vykalkulovanosť nechal chladným, Pianistu so všadeprítomným chladom žeriem do poslednej klávesy. Zabudnite na uslzené Williamsove tóny, najväčšie emócie vychádzajú z tichých pasáží, alebo pasáží doprevádzaných melancholickým Chopinom. Presne v takejto nálade si predstavujem film s tematikou holokaustu. Presne takýto film chcel Polanski ukázať publiku, aby pochopilo čo za bubákov ho budí zo sna. A síce nočné mory len tak ľahko nezmiznú, konečne na filmovom páse zanechal stopu čo dovolí s reálnym pohľadom nahliadnuť do vnútra najbolestivejších rán (oba významy slova sú správne) našich dedov a pradedov.

Pozoruhodná dráma s trpkokyslím posolstvom "minulosť dobehne každého“. Prechody z čiernobielej minulosti do farebnej prítomnosti dodávajú chronologicky poprehadzovanému deju punc originality. Rovnako ako početné otázky s nejednoznačnou odpoveďou. Obaja Edwardovia podávajú svoj najpresvedčivejší výkon, pričom minimálne Nortonov bol hodný sošky. Už dlho ma nemrazilo iba pri pohľade do očí, ktorý za moment vystrieda pohľad vyrovnaného človeka. Skutočný filmový zážitok aký ku koncu vyvolá nefalšovanú ľútosť jedného krutého osudu.

Jeden z najzbytočnejších blockbastrov poslednej doby, pri ktorom sa mi len potvrdilo, že Jack Black nie je herec pre hlavnú rolu. Hard Rock rovnako obľubujem, ale pchať ho do každého filmu už zaváňa trápnosťou. Scenár i napriek tomu, že hádže moderný pohľad na klasickú rozprávku, neprináša nič nové, len bez zmyslu kope do všetkého čo sa nakrútilo, alebo odohralo za posledné roky. Priehľadné triky na zážitku tiež nepridajú a jediné pozitívum tak prináša kratšia minutáž s rýchlym sledom udalostí, pri ktorom aspoň nuda nehrozí.

Vieme, že dokonalosť neexistuje, a predsa ju hľadáme. A popritom aj tá seba menšia spomienka môže mať v konečnom dôsledku obrovský význam. Toť hlavná myšlienka fascinujúceho filmu, ktorý jednoducho musí na človeka zapôsobiť. Teraz zostáva len otázkou, akú uložiť a akú nechať odísť.

Pravdepodobne najoriginálnejšia rozprávka z našich končín. Jakubisko chrlí nápadmi (zasneží aj v Afrike) a plne využíva krásu našich hôr, prírody aj folklóru bez toho, aby vyznel otravne. Aj po rokoch ma milo prekvapuje temnejšie pozadie, máme tu chodiacu smrť, zákerný močiar so smolou i zvieratká s nepriaznivým osudom. Skrátka nefalšovaná slovanská romantika, kde sa okrem lásky, povinného happy endu poukazuje na ľudskú slabosť a všadeprítomnú depresiu.

Keby som nebol zasvätený, dám ruku do ohňa, že ide príbeh zo života. Dej točiaci sa okolo outsjderky s ťarchou 30-tich rokov spočiatku pripomína osud Talianskeho žrebca, ale čo prinesú nasledujúce minúty vyvracia na ruby tradičné poňatie príbuzných filmov. Spoľahlivý Morgan, čoby vyslúžili boxer a rozprávač, pôsobí síce ako pridaná hodnota, no v príbehu si miesto zastane. Najdôležitejšie role pripadajú Eastwoodovi s Hilary, ktorých vzťah by v závere odsúdila nejedná cirkev a rozplakala nejedného racionálne zmýšľajúceho človeka. Skutočne silný filmový zážitok.

Pravdepodobne vrchol českého dabingu a dosť možno aj Tarantinovej tvorby. Quentinovi sa podaril husársky kúsok, vtesnať do nulového rozpočtu toľko hviezd, nezabudnuteľných momentov a zkultovnených hlášok sa len tak nevidí. Kumšt originality dodáva tiež elegantné poprehadzovanie scénok a božský soundtrack. Fenomén, akému nie je žiaden iný podobný, akurát tá nekonečná storka s hodinkami v konečníku bola už trochu príliš. A ešte si rád nechám vysvetliť obdĺžnik, čo narysovala Mia v aute.

Krajšiu labutiu pieseň Eastwoodova kariéra dostať nemohla. Až na pár nevýrazných hereckých prejavov z vedľajších kruhov je film dokonalý v každom ohľade. Vyšlo mu obsadenie dôležitých rolí, dialógy prirodzene striedajú odľahčené pasáže s tými dramatickými a melancholický soundtrack s chirurgickou presnosťou vystihuje a dokresľuje kľúčové scény. Odmyslíme si kompaktnosť, skladba filmu by sa dala rozdeliť do štyroch témat: diskriminácia, druhá šanca, pomsta a vykúpenie. Hlavný hrdina v nich nepôsobil nikdy mrzutejšie, zábavnejšie a presvedčivejšie. Navyše Gran Torino obsahuje tú najoriginálnejšiu a najnekompromisnejšiu prestrelku, o akej si iní borci môžu len nechať zdať.

Nezávideniahodná vízia budúcnosti. Technicky brilantné, myšlienkovo znepokojivé, obsahovo viac menej diskutabilné. Rozhodne nečakajte veľkolepú prehliadku futuristických lokalít a nových technologických vymožeností. Film je podaný v komornejšom duchu, venuje sa postavám, stavia si na postupnom budovaní atmosféry. Vo vyhrotených scénach neprestáva prekvapovať neprerušovanými, do detailu premyslenými zábermi (útok motoriek, scéna v zdemolovanom meste). Lenže príbehovo mi to príde absurdné s čím sa neviem stotožniť a film plne doceniť.